Cirkevná ústava a jej príprava

Po rozpadnutí Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov vojvodinskí Slováci sa ocitli hranicami oddelení od krajiny svojich predkov. Tým sa aj Evanjelická cirkev dostala do nových pomerov. Otázka zriadenia cirkvi sa tým pádom tiež stala aktuálnou. O tom Pavel Škantík v článku Dejiny Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v SFR Juhoslávii uviedol: „Vidieť to aj z tej skutočnosti, že po vojne utvorená „Národná rada Dolnozemských Slovákov“ na čele s Dr. Ľ. Mičátkom na svojich poradách pojednávala aj o cirkevných veciach, o budúcom zriadení cirkvi. Ale už tu sa ukázali rozdielne mienky v tejto veci.“ Evanjelická cirkev sa dovtedy opierala na ústavu z roku 1893, ktorá podľa mienky  Dr. Ľudovíta Mičátka dopomohla k tomu, že „do cirkvi našej pre vzmáhajúcu sa maďarizáciu vlúdil sa svetársky smer, ktorý chcel cirkev úplne zotročiť“.

Preto bolo treba napísať novú ústavu. Lenže to nešlo ľahko. Predtým bolo treba ujasniť, a potom aj definovať zásady a spôsoby fungovania cirkvi ako autonómnej inštitúcie za nových okolností v novom slovanskom štáte, či už úplne samostatne, alebo v spolupráci s evanjelikmi iných etnických skupín.

Po utvorení troch slovenských seniorátov – Báčskeho, Banátskeho a Sriemsko-chorvátskeho sa rozmýšľalo o jednotnom zriadení osobitného slovanského alebo len slovenského duchovného celku evanjelikov. S tým cieľom bol 30. júna 1921 v Starej Pazove zorganizovaný spoločný konvent troch slovenských evanj. a. v. seniorátov, na ktorom bola určená administratívna forma a pod akým menom slovenskí evanjelici budú jestvovať (ešte) v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. Do názvu zobrali termín „dištrikt ([lat.] okres, obvod)“, a nie „biskupstvo“, ako niektorí navrhovali. Vtedy sa jasne formuloval a schválil návrh: „Konvent sa jednohlasne vyslovil, že je v zásade za slovenskú národnú evanj. aug. vyz. cirkev a že len v páde ťažkostí, ktoré by vláda robila, prijíma konvent návrh p. Dr. Petrikovicha ohľadom autonómneho slovenského dištriktu v lone všeobecnej juhoslovanskej evanj. cirkvi a. v. so spoločnou správou v najvyššej inštancii,“  doslovne sa uvádza v zápisnici zo spoločného cirkevného konventu v Pazove. Za biskupského administrátora bol vtedy zvolený Samuel Starke, farár petrovský a senior báčsky.

Obdobie od utvorenia Slovenského evanjelického a. v. dištriktu do schválenia ústavy bolo dlhé a navyše zahrnovalo obetavú prácu s nemalými prekážkami. Tak napríklad biskupský administrátor Samuel Starke sa na dištriktuálnom konvente, ktorý bol 11. júna 1925 znovu v Starej Pazove, sťažoval na protirečenia s ministrom náboženstva ohľadom „právomoci tzv. Spravujúceho výboru a jeho plnenia povinnosti (písania ústavy)“, na čo čakal  tri a pol roka. K tomu dodal: „Počiatkom roku 1924 počalo sa pracovať iniciatívou báčanského seniorálneho  presybtéria na novej Ústave cirkevnej. Kým bola práca hotová, bolo treba čakať a to trvalo až do mesiaca augusta r. 1924. Medzitým hlásil sa Igor Br. Štefánik so žiadosťou, že chce predostrieť tiež jeden elaborát, a preto žiada oddelenie konventu. Smernice elaborátu Štefánikovho upoznal som v októbri 1924, a čakal som, že Štefánik podľa daného sľubu svoj elaborát podrobnejšie vypracuje, rozmnoží a rozpošle patričným na preštudovanie. Čakal som až do konca roku 1924, ale sa ukázalo márne.“ V pokračovaní svojej správy vtedajší biskupský administrátor podrobne opisoval aj komunikačné prekážky s aktuálnymi ministerstvami náboženstva, financií a vnútorných vecí ohľadom majetkových záležitostí, práv a povinností farárov a katechétov, keď ide o penzijné a sociálne poistenie a vojenskú službu. Záverom sa vzdal hodnosti biskupského administrátora: „… poneváč bojovať na dve strany mu je ťažko a trpko. Nedôvera a spôsoby boja, nedostatok morálnej a materiálnej pomoci mu znemožňujú, aby i naďalej zastával tento úrad. Ďalej vyslovil, že nemôže brať zodpovednosť za elaborát, lebo sa mu protiví.“ Za biskupského administrátora navrhol Adama Vereša, farára beščianskeho a seniora sriemskeho, ktorý vraj dokonale ovláda štátnu reč a má priateľské styky i s vplyvnými vládnymi osobnosťami.

Na tom istom konvente slovenského evanj. a. v. dištriktu z roku 1925 bol schválený aj Dočasný organizačný štatút slovenského evanj. a. v. dištriktu v Kráľovstve SCHS. Podal ho Ján Dedinský, člen dištriktuálneho presbytéria.

„Čo boli Jeruzalemu jeho hradby, to je cirkevná ústava nám; my evanj. a. v. v Kráľovstve SCHS máme dostavať starú ústavu, ktorá nášmu terajšiemu položeniu a pomerom viac nezodpovedá; podobá sa porúchaným múrom Jeruzalema. My musíme konať dielo to; nečakajme od iného, aby ho vykonal namiesto nás, aby nám pomáhal, my svojou silou – a pomocou Božskou zostavme si tú ústavu: pritom dbajme, aby ona cirkvi našej ku dobru slúžila…“ povedal v úvode ďalšieho výročného konventu slov. evanj. a. v. dištriktu v Kráľovstve SCHS 7. septembra 1926 v Novom Sade Adam Vereš, biskupský administrátor. O rok neskôr 22. septembra 1927 na konvente Slov. evanj. a. v. dištriktu Adam Vereš navrhol, aby „sme si my sami Ústavu utvorili podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia“. To sa prakticky aj realizovalo tzv. verejnou rozpravou vo všetkých troch seniorátoch.

(Pokračovanie v nasledujúcom čísle)

Katarína Verešová