Ešte jedno odročenie

SEDEM DNÍ

Vláda Srbska na zasadnutí v pondelok 8. apríla jednohlasne schválila záver, v ktorom konštatuje, že s ústne prezentovanou dohodou nemôže súhlasiť a že sa zasadzuje za ďalšie pokračovanie rokovaní s Prištinou za podpory Európskej únie.

Keď ani posledné kolo dialógu Belehradu a Prištiny neprinieslo dohodu, nasledoval týždeň vyplnený neistotou, konzultáciami a nápadným trvaním na jednote štátneho vedenia. Neustále sa hovorilo o neprijateľnej ponuke, ale nikto konkrétne nepovedal, čo tá ponuka obsahuje. Asi aj preto, že nijaký papier neexistoval, žiadne čierne na bielom, že ponuka ani nebola napísaná, len ústne prezentovaná delegácii Srbska.

Situácia je vážna, nie však aj zúfalá, povedal by nenapraviteľný optimista, pre ktorého je pohár vždy dopoly plný. Zo svojho polostrova obklopeného nespočetnými možnosťami zo všetkého dokáže niečo vyťažiť – ak nič iné, tak aspoň nádej. Okrem nádeje, že budúcnosť raz predsa bude trochu štedrejšia, veľa toho nám po ôsmom kole bruselských rokovaní ani nezostalo.

Reagovania politických strán na domácej politickej scéne boli viac-menej očakávané, od absolútneho súhlasu Demokratickej strany Srbska (DSS), po absolútny nesúhlas Liberálno-demokratickej strany (LDP), so všetkými odtieňmi sivej pomedzi.

Ani na odpoveď z Bruselu sa nemuselo dlho čakať. Vysoká predstaviteľka Európskej únie Catherine Ashtonová vo svojom vyhlásení okrem iného uviedla, že všetky elementy dohody sú na stole a že EÚ nemieni nikoho nútiť, aby ich prijal, ale vyzvala účastníkov dialógu, aby vynaložili dodatočné úsilie.

Súhlas s pokračovaním rokovaní podľa všetkého vyjadrí aj Priština, a to predovšetkým v záujme aj od nej žiadanej normalizácie vzťahov.

Teraz sa nastoľuje otázka: ak sa bruselské stretnutia už nebudú organizovať, ako a kde by sa mali uskutočniť prípadné bilaterálne stretnutia, ak rokovania budú pokračovať. Zvlášť ak sa vie, že medzera medzi postojmi Belehradu a Prištiny naďalej zostala „úzka, ale hlboká“, ako minule konštatovala vysoká predstaviteľka Európskej únie, a že pozície Belehradu a Prištiny nie sú ani zblízka v rovnováhe.

Vzhľadom na to, že sa v posledných dňoch viackrát naznačila možnosť aktívneho zapájania USA, možno práve tu by sa mohla otvoriť nejaká nová šanca. Hoci nie je sporné, že USA z určitých vlastných dôvodov podporujú nezávislosť Kosova, takisto nie je sporné, že do riešenia balkánskeho gordického uzla treba zapojiť aj svetové veľmoci.

Všeobecne sa očakáva, že iniciatíva Belehradu k pokračovaniu dialógu s Prištinou bude prijatá, a to predovšetkým preto, že nikomu nezodpovedá, aby dialóg neuspel. Je pravda, že takému „výsledku bez výsledku“ nikto nebude tlieskať, ale ak sa niečo chce dosiahnuť, musí sa rokovať.

Vleklý, hlboký a ťažký problém Kosova sa zrejme nedalo riešiť v pomerne krátkom čase, aký počas predchádzajúcich bruselských stretnutí účastníci mali k dispozícii. Možno sa dalo alebo malo robiť inak, možno lepšie a transparentnejšie, možno sa jednota štátneho vedenia mala zabezpečiť už na začiatku, aby sa predišlo často protikladným vyhláseniam, ktoré neraz vyvolávali nielen dilemy, ale aj mylné predstavy… Možno. Neskorý rozum tu však nikomu nepomôže.

Je pravda, že nikomu, ani premiérovi Dačićovi, nie je ľahko podpísať dohodu s Kosovom ako nezávislým štátom – mýtus je vsadený príliš hlboko vo vedomí ľudí. Z druhej strany zamietnutie dohody a pokračovanie dialógu vláde zodpovedá: získala čas a vyhla sa hnevu pravicových hnutí a skupín. To, že na druhej strane stratila nielen čas – ktorého dávno nemá na rozhadzovanie – ale aj veľmi významnú šancu postúpiť na ceste do Európy a získať dátum na otvorenie rokovaní, to nie je mýtus, ale problém, s ktorým sa tiež musí chytiť za pasy. Aj zajtra je deň, povedal by optimista.

Anna Lazarevićová