Záhadná láska

KULTÚRA

MIROSLAV MACHÁČ

I keď starenka Zuzana pred spaním vypila za hrsť liekov, aj tých na upokojenie, nenastavila budík, ako to obyčajne robieva, keď má vstať včasráno. Bola si vedomá, že počas nasledujúcej noci oči nezatvorí od šťastia a vzrušenia, že jej konečne po viacerých sľuboch a odročeniach prichádza dcéra, jej potešenie a radosť.

Ešte pred úsvitom babka Zuzana bola na nohách. Znovu užila lieky a dala sa do práce, aby svojho miláčika privítala ako sa patrí. Všetko dopodrobna naplánovala. Prichystá dva druhy koláčov, ktoré Ľubka mala rada, keď bola malá, potom kačaciu polievku, pečenú kačku s mladými zemiakmi a aj viac druhov šalátov i hruškový a marhuľový kompót. Predsa však predtým vyšla na ulicu, i keď sa jej veľmi ťažko kráčalo na opuchnutých nohách; pozametať pred domom a neskôr aj dvor. Len potom sa venovala príprave nedeľného obedu. Pracovala neúnavne a bez oddychu a ako sa čas míňal, čoraz častejšie sa pozerala na veľké nástenné hodiny obávajúc sa, že sa jej nepodarí všetko dokončiť pred príchodom milovanej dcéry.

Keďže pracovala s chuťou a všetko sa jej darilo, niekoľko minút pred poludním nedeľný obed bol hotový a aj stôl prikrytý. Všetko bolo pekne upravené, dokonca aj papierové servítky, ktoré jej dcéra priniesla, keď bola na poslednej návšteve. Babka Zuzana si napokon mohla uľahčene vydýchnuť, prešťastná, že sa jej všetko naplánované podarilo urobiť včas. Napriek tomu, že bola veľmi unavená, spokojne sa pousmiala, lebo sa pred dcérou bude mať čím pochváliť. Netrpezlivo ju očakávala s nádejou, že sa môže zjaviť v každej chvíli, avšak Ľubka neprichádzala a neozvala sa ani telefónom. Babka Zuzana bola čoraz netrpezlivejšia, lebo čakanie sa pretiahlo. Keď vybila hodina popoludní, vyšla von a sadla si na malý hokerlík pod čerešňou, pri vchode, aby lepšie počula zastávajúce auto a dcére hneď vyšla v ústrety.

Čas letel čoraz rýchlejšie a dcéra neprichádzala. Babka bola čoraz ustarostenejšia. Hádam ju len jej miláčik nesklame, aj v túto nedeľu, i to práve teraz, keď prichystala veľkú kyticu sviežich červených ruží, aby ju zaniesli na hrob jej manžela, Ľubkinho otca, lebo práve v ten deň uplynulo šesť mesiacov, ako zostala sama. Niekoľkokrát jej chcela zatelefonovať, ale zakaždým sa vzdala toho úmyslu, lebo Ľubkin terajší, v poradí už tretí manžel, s ktorým sa starká doteraz dobre ani nezoznámila, je až chorobne žiarlivý a všetci, čo im telefonujú, sú mu podozriví.

– Bože môj, to moje dieťa skutočne nemá šťastie s tými mužmi, – celá znepokojená hlasne začala rozmýšľať starenka.

Predsa netratila nádej, vlastne nechcela ani pripustiť možnosť, že jej milovaná dcéra, ktorú tak žiadostivo očakáva, nepríde. Keď zvnútra začula zvonenie telefónu, v prvej chvíli akoby sa zmiatla, a potom uponáhľane na svojich boľavých a opuchnutých nohách sa odknísala k telefónu. Od silného vzrušenia sotvaže dcére odpovedala na pozdrav.

– Mama, prepáč, ale ja ani pri najlepšej vôli dnes prísť nemôžem. Dcérka, tvoja najmladšia vnučka, ochorela a cesta z mesta, kde žijem, do našej osady je dosť dlhá…

– Dieťa moje, ale ty si mi sľúbila, že dnes pôjdeme navštíviť otcov hrob. Prichystala som kyticu červených ruží, – odpovedala starenka trasľavým, priam plačlivým hlasom.

– Mama, prosím ťa, nehnevaj sa, ale musíš aj ty mňa rozumieť. Vieš, že nemôžem súčasne všetkým vyhovieť. Tento môj dnes akoby znovu vstal na ľavú nohu, stále niečo dudre. Bolo by najlepšie, aby sme všetko odročili na nasledujúcu nedeľu.

– Ale, dcéra moja, už viac ako mesiac odročujeme odchod na otcov hrob a teraz je tá skutočná príležitosť. Ozaj či si to otec nezaslúžil?! Ja by som odišla aj sama, keby som mohla.

– Mama, a prečo nejdeš s tvojou priateľkou Lešťanovou. Jej zať by vás ochotne zaviezol na cintorín.

– Je chorá, počula som, že už tretí deň leží. Zajtra ju pôjdem navštíviť.

– Nuž tak choď so susedou Demrovskou. Zavezie vás jej syn.

– Nemôže ani ona. Majú hostí, ktorí bohvie kedy odídu.

– Tak zostaň doma a vydrž do nasledujúceho týždňa.

Starenka chcela ešte niečo povedať, ale podarilo sa jej iba položiť slúchadlo vedľa telefónu…

o  O  o

Ľubku hlboko dojala matkina smrť, najmä preto, že sa všetko udialo tak neočakávane.

V nasledujúcu nedeľu Ľubka, ako sa patrí, spolu s manželom a deťmi prišla k hrobu svojich rodičov. Veľmi sa prekvapila, keď na matkinom hrobe uzrela prekrásnu kyticu čerstvých kvetov. To nielenže ju prekvapilo, ale i podnietilo na rozmýšľanie.

Keď sa vrátili domov, s výčitkami svedomia sa rozpamätala, že jej matka raz povedala:

– Hádam sa na tomto božom svete nájde niekto, kto aj mňa pochopí a bude mať rád.