Daniel Lauček Záboj (1846 – 1911), evanjelický kňaz, básnik, beletrista, dramatik a literárny vedec, sa narodil v Rimavskej Píle vo farárskej rodine. Školil sa v Banskej Bystrici, Levoči, Prešove a Rostoku (Nemecko), kde skončil teologickú fakultu.
Už počas štúdií v Levoči sa predstavil básňami Zdroj, Mánom, Slovensku a Doma, v ktorých používal mytologickú symboliku. Publikoval aj báje a lyrické piesne s ľúbostnými motívmi.
„Venoval sa aj filozofii a literárnej vede, najmä v prácach Slovesnosť a Ľudské povedomie. K próze sa dostal cez úpravy ľudových rozprávok, ktoré publikoval v Dennici. Presadil sa najmä ako dramatický autor hier Úklad a matka, U zôr, Báseň, Irina a Baltazár. Napísal aj práce o Cyrilovi a Metodovi, Bibliografiu Mateja Hrebendu, prekladal z nemčiny a latinčiny…” uverejnil Jozef Mačo na webovej stránke mesta Prešov.
Na portáli Tatry v literatúre sa uvádza: „Debutoval počas štúdia na lýceu v Levoči ako básnik a prozaik adaptáciami ľudových rozprávok, postupne prechádzal k žánru didaktickej poézie a humoresky, neskôr sa zúčastnil v aktivitách okolo almanachu Napred. Verejnosti sa predstavil najmä ako dramatik. Tematicky ho zaujali dejiny Slovanov, osobitne epocha raného stredoveku a odboj Bulharov proti Turkom. Nepriaznivé podmienky vo vlasti mu bránili plne rozvinúť svoj talent. Po odchode do cudziny, kde strávil posledných 26 rokov života, sa literárne odmlčal. Prostredie jeho detstva a mladosti (aj pokus jeho otca prinútiť odbojného syna študovať na lýceu v Kežmarku) v Rimavskej Píle opísala Terézia Vansová v knihách Danko a Janko a Ján Vansa.”
Daniel Lauček pôsobil ako kaplán u svojho otca Imricha Laučeka v Rimavskej Píle, a potom u Dr. J. M. Hurbana v Hlbokom. Bolo to v období, keď mu po záverečnej skúške roku 1875 uhorské cirkevné vrchnosti pre obvinenie z panslavizmu nedali súhlas na vykonávanie funkcie kňaza v rodisku. Preto bol prinútený odísť do Nemecka, kde ako kňaz pôsobil medzi Lužickými Srbmi v obci Luppe pri Neschwitz. Roku 1893 sa vysťahoval do USA, kde žil najprv v Mineapolise a neskôr, až do smrti, ako evanjelický farár v Nanticoke.
Daniel Lauček Záboj sa v mladosti kamarátil s Vladimírom Hurbanom, pazovským kňazom. Študovali spolu v Rostoku a po odchode Vladimíra Hurbana do Starej Pazovy nahradil ho ako kaplán v hlbockom cirkevnom zbore. Nie div teda, že si písali. V Literárnom archíve SNK v Martine (a odnedávna kópie listov sú aj v ÚA SEAVC) je zachovaný jeden list z roku 1875 a päť listov z roku 1876 adresovaných na V. Hurbana do Pazovy. Tieto listy sú o to vzácnejšie, že opisujú okolnosti v Hlbokom počas a po uväznení Dr. Jozefa Miloslava Hurbana v Senici. Dôvodom (tentoraz) trojmesačného trestu väzenia Dr. J. M. Hurbana v roku 1875 bol jeho článok v Cirkevných listoch. Hoci rozsudok bol vynesený v roku 1875, Dr. J. M. Hurban väzenie odpykal v roku 1876, o čom syna Vladimíra písomne informovala matka Anna Hurbanová, brat Svetozár (Vajanský), sestra Ľudmila a kolega Daniel Lauček: „Už sa ani nejedujem na nich. Nech zhoria, nech vidí Európa, koho to proti Slovanom podporovala, nech sa presvedčí, kto to pred ňou gaudžal, že je utláčaný pre svobodu a voľnosť. A nech jej chutí šňupka či frčka ktorú si sama pripravila. Chvála Pánu Bohu, že Ty nič do činnosti nemáš so svobodou a šlachetnosťou i… osvetou galášov.”
Po tomto naštvanom liste z 24. apríla 1875 D. Lauček svojho kolegu už miernejším tónom oboznámil so životom na hlbockej fare a o tom, ako J. M. Hurban trávil dni vo väzení: „Na štvrtok polovica času s Božou pomocou prešla a muž Boží Tvoj Drahý Apenko a náš Dôstojný Pán polovicu kalicha utrpenia vypil. Ač práve väzeň Jeho nesie ako Pavel v Ríme, že by môhol svobodné Královstvo Boží rozširovati a od přátel svobodne navštevovan a obslužen byti. Rímski pohanskí vládcovia boli čestnejší ako je meno kresťan, ale skutkom spohanilá naša čvarga…Včera, ako každú nedeľu a štvrtok boli sme tiež na návšteve v Senici. A tam sme sa presvedčili… že Dôstojný Pán napnutú činnosť má pri vydávaní Nitry… Jeho sily, jeho zdravie neklesajú,” uvádza sa v liste z 29. mája 1976.
Z obsažných listov zaujímavý je Laučekov opis odchodu do Skalice za S. H. Vajanským a rodinného stretnutia na hlbockej fare po návrate Dr. J. M. Hurbana z väzenia. List je zo 14. júna 1876: „Príduc domov, našiel som našich milých hosťov tu. Jako znáš, boli práve Royovci na návšteve u Dôstojného Pána… V minulú slávnosť Trojičnú boli na návšteve u Dôstojného Pána Brezovania, Pani Jurkovička so slečnou a Inšpektorom, Márko a Seberíni z Nadlaku. Potom vo štvrtok z Kochanoviec, v nedeľu teraz Učbár tunajší senický, akože sa volá?! Váš, čo sme u neho boli do Rostoku idúc! Po všetok ten čas Pán Dôstojný sa dobre mali. Len po Svätom Duchu v piatok kúsok ľahko prechoreli, čo bolo následkom ustavičného sedenia a napnutého pracovania vo väzení. Ale to chvála Bohu pominulo… a Moránek, Kokeš a Buchta strážcovia súci pobyt spríjemňujú…“
V jednom z posledných listov do Pazovy kaplán Lauček poznamenal, že zistil, že sa listy „k Vám idúce“ otvárajú. V poslednom liste z 3. júla 1876 Lauček odsúdil konanie Aleksandra Gorčakova, kancelára Ruského impéria po neúspešnom Hercegovskom povstaní v roku 1875 a vyslovil obavy, čo bude so Srbmi na Balkáne.
Katarína Verešová