Súčasný doklad, budúci poklad

Na prvých Slávnostiach bolo fotografovanie skôr javom ojedinelým. V tridsiatich rokoch minulého storočia snímok už bolo na desiatky, zopár desaťročí neskoršie, po obnovení SNS vznikali stovky fotiek, v posledných rokoch ich je na tisíce.

Udalosti zo Slávností v tomto storočí zvečňujú najčastejšie fotografi amatéri. Publicista Morvay by ich nazval fotografujúcou verejnosťou. Podľa neho oni tvoria viac ako deväť desatín majiteľov fotografických prístrojov. Hoci sa „nesnažia ani oboznámiť sa s technikou fotografovania a neusilujú sa ani vytvoriť fotografie umeleckej hodnoty“, ich snímky časom nadobúdajú na prospešnosti. Slovenská etnografka Soňa Kovačevićová o podobných snímkach raz napísala, že sú „ikonografickým prameňom a pomôckou pri národopisných výskumoch“.

Zábery zverejnené v Národných jednotách, v týždenníku Hlas ľudu, Národných kalendároch či na webových stránkach robia z čitateľa (a pozorovateľa) účastníka zobrazenej príhody. Popredných fotograf Robert Caputo by pridal, že „fotografie prenášajú časy minulé do prítomnosti“. A keby sa zmieňoval o Slávnostiach, Brit John Thomson by asi napísal, že fotografie z nich poskytujú garanciu autentickosti – prostredia i udalosti.

Nie darmo sa teda vraví, že dobrá snímka neraz povie viac než tisíc slov. Nechce sa ani obhajovať, ani obžalúvať. A že zastavuje čas. Je aj neprestajnou besedou prítomnosti s minulosťou a zajtrajškom. Je dokumentom na moment, chvíľkovým dokladom. Zábery zo starších Slávností sú pre nás i – pokladom.

Ján Špringeľ