Slováci vymreli, poodchádzali…

Slnečné aprílové odpoludnie. Kráčam pravou stranou Ulice Čmelíkovej, staré domy a sem-tam nový robia príjemný chládok. Ľavá strana ulice nie je celkom zastavaná, pohľad sa šmýka po jarnej tráve; spoza vzdialených stromov vidno pravoslávny kostol. Priam posvätné ticho naruší dupot konských kopýt…

„Toto je zrejme ten starý dom… a tamten akiste bude…“ Hútam a fotím zruinovaný dom, za ktorým by mali bývať ľudia, za ktorými som sa vydal pri prvom stretnutí s Ašaňou… Odrazu sa z húštia za pootvorenými dvercami vynorí zdatný starší muž: v jednej ruke poriadne papečisko, v druhej sekera. Ejha… Hm, reku, oné… neviete možno, kde býva Stevo Fabók?

– Ja som Stevo. A vy ste…?

– Novinár Hlasu ľudu…

– Poďte, hľa, bývame hneď tu vedľa… Eva, poď von, prišiel k nám novinár…

– Novinár?! No, vitajte, prejdite ďalej… Len keď si niekto aj na nás spomenul… A čo vás zaujíma?

– Ako žijete v Ašani; čo vás trápi… To ma zaujíma. Ako je to byť Slovákom pánubohu za chrbtom, v neveľkej, podľa toho, čo vidím, usudzujem, prepáčte, ak nesprávne, asi nie práve bohatej dedinke…

Zbrázdené tváre, ruky zjavne zodreté robotou-lopotou, ale aj ich priame pohľady hovoria o ich majiteľoch viac než tisíc slov. Stevo Fabók, neskoršie sa dozviem, sa narodil roku 1936, jeho manželka Eva o rok neskoršie. On hovorí menej, ale írečito. Jej reč je živšia; slová najprv tečú ako rezký potok, keď sa ale dotkne pálčivých tém, menia sa na dravú rieku a šľahajú ani bič…

– Počasie nám doteraz nedovolilo robiť, pršiavalo celý apríl a teraz prichodí všetko odrazu sadiť a siať… Trochu nám to už ťažšie padne… Ale robiť musíme; keby sme nerobili, niet sa čomu nádejať… Penzia je úbohá…

– Vari ste tu sami? Kde máte deti?

– Dcéra žije v Starej Pazove, tam pracuje, tam sa i vydala, robí v polícii. Príde s rodinou len občas, nakrátko…

– Že vraj Slovákov je v Ašani už iba hŕstka…

Stevo sa poškrabe za uchom, len tak, neutrálne, spomenie rodiča ženského rodu a zašomre:

– Veru tak… A v tejto ulici, keď sme boli mladí, žili sami Slováci. Srbi našu ulicu volali Slovački šor. Jój, aké zábavy tu bývali! Muzika hrala uprostred ulice, dochádzali nielen naši Srbi, ale aj z iných dedín, aj Slováci z Pazova; tu sa tancovali aj slovenské, aj srbské tance…

– Máte tu aj novú evanjelickú modlitebnicu…

Jasné: soľou sa nám živú ranu podarilo posypať. Eva Fabóková sa zažíha, ako zápalka v tme zasvieti, hlasivky sa jej zachvejú, zazvonia…

– Musím povedať! Včera som to povedala aj v cintoríne; mali sme tu pohreb, zomrel Jano Kováč… Reku, keď pán farár donášali balíky, vtedy bol Slovákov plný kostol… a teraz sme zostali – ja a Anka Častvienová, táto tu, na našej ulici…

– Ako často k vám dochádza farár?

Stevo šťavnato zanadáva a lakonicky, nekompromisne skonštatuje:

– Teraz už ani nechodí; nie sú peniaze… koniec! A moja sa s ním dohaduje…

Prirodzene, ozve sa aj Eva, až sa zazdá, že to praská oheň v sporáku, pri ktorom sa rozhára rozhovor:

– Viete ako… Na mňa sa nahnevali, aj to veľmi; ale som im povedala: Pán farár, viete vy čo? Ak sa chcete na mňa hnevať, nepríďte ma ani pochovať, keď zomriem. Nemusíte; je mi to jedno… Prečo nechodia…? Preto, že nemáme z čoho zaplatiť „dnévnicu“; my z kostola nemáme nijaký „dôchodok“… Nikto sa nechce o nič starať; aj ja už mám svoje roky, už sa mi nechce líčiť a upratovať kostol ako kedysi… Ale predsa len pôjdem pomôcť Anke Častvienovej okaliť ten múrik…

Terajšiu modlitebnicu si tamojší Slováci, azda ako bránu, ktorou mienili čeliť asimilácii, postavili, hovoria Fabókovci, akiste roku 1972. Stevo Fabók tiež rozväzuje batôžtek plný blenu:

– Stará modlitebnica… to bola pekná budova. Či to všade tak beží, neviem, len tu, keď ju zbúrali, všetko, ale všetko: črepy, drevo a iný stavebný materiál rozťahali tí, čo tam robili…

Slováci v Ašani (mením „platňu“) nemajú školu, nemajú slovenské triedy, nemajú ani materinský jazyk v škole. Ani spolok, ani MOMS nemajú. Stevo sa zahľadí von oknom, ani čo by sa snažil dovidieť na koreň chúlostivej záležitosti.

– Málo nás je… a bolo nás veľa. Mnohí zomreli a mnohí odišli… Kto do Pazova, kto na Slovensko…

Stevova životná družka má bystrú myseľ a dobrú pamäť, doplní manžela:

– Skutočných Slovákov je nás už len niekoľko: dve rodiny Častvienovcov, Kováčovci, kde včera bol pohreb, a my… Pravdaže, je tu i viac zmiešaných rodín. Tu boli všetky domy slovenské, keď som prišla sem, tu bývali radom: bratia Mišo a Martin Kolárovci, báči Jano Nedelický, báči Ďuro Piľan – oni dávno odišli… Tu, za naším domom boli Hlodovci, ďalej tu mali domy Danečkovci, potom naši Fabókovci, Hricovci, báči Paľo Kováč, báči Mišo Pop… potom boli Častvienovci… Horvátovci – tí odišli do Pazova… Potom tu boli Jano a Zuzka Kalecovci, ďalej Stevo Kalec, potom boli dve chyže Molnárové, hen tam bývali Gajdošovci, Mišo a Paľo, potom bola Hurajova chyža – najväčšia v našej ulici, po vojne ju skonfiškovali a dali partizánom… Také vtedy boli časy… Aj teraz je tá chyža tu… Potom boli Gajdošovci a Kalečíkovci; to boli všetky slovenské rodiny, ktoré tu žili, keď som prišla roku 1956, keď sme sa so Stevom zosobášili.

– Dokedy v Ašani boli slovenské triedy?

– Ty si, Stevo, hádam ešte chodil do slovenskej školy, spomeň si…

– Ajáj… Neviem… Je… mu ma…, či som chodil pred, alebo po vojne… Neviem, nepamätám sa. Tak nejako to bolo… Asi počas vojny… Učiteľom tu bol nejaký Paľo, z Kysáča, už ani neviem, ako sa volal, viem len, že odišiel do Boľoviec, aj tam pracoval ako učiteľ…

– Aj učiteľ Obšust tu robili… Ale teraz už slovenské deti chodia do srbských škôl, slovenský jazyk zo školy dávno vyhodili… Deti sa učia po slovensky len doma, slovenský jazyk ide z kolena na koleno, ale tí najmladší už po slovensky nehovoria…

o O o

V clivej nálade odchádzam od Fabókovcov. Po stretnutí s týmito morálnymi obrami žijúcimi pánubohu za chrbtom, ďaleko od očí a srdca a hlavy, respektíve oboch hláv (Matice a Rady) slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, cítim sa ako zmoknutý na zúriacom vetre. A deň inak to bol krásny, slnečný…

Juraj Bartoš