Transformácia rovinatej husi na snehobielu dunajskú labuť

FILM

Pri pozeraní filmu Óda na rovinu (premiéra sa uskutočnila na nádvorí Slovenského vojvodinského divadla vo večerných hodinách 1. augusta v predvečer tohtoročných Slovenských národných slávností 2013), v ktorom vystupujú väčšinou mladí ľudia (budúci herci?), ale aj starší a aj tí najstarší, mnohí z prítomných si iste zapamätali vtipné, šťavnaté komentáre tzv. petrovských zaťkov, ináč dobrých znalcov prostredia, v ktorom už niekoľko rokov žijú a pôsobia. V rozhovore s mladými, ktorých v ten večer bolo na nádvorí zhromaždených snáď viac ako 600, sme sa zasa dozvedeli, že ich vo filme nadchli práve takéto vtipné, reálne, a pritom veľmi výstižné komentáre, kým tým starším zasa chýbali dlhšie pasáže z dejín divadla, keď už mal filmový štáb na čele s režisérom výnimočnú možnosť zmapovať ich práve zo spomienok našej najstaršej divadelnej herečky Želmíry Vargovej-Břízovej. No v každom prípade, aj film s rovnakým názvom, ako malo pred dvomi rokmi uvedené divadelné multimediálne predstavenie, vyvolal veľký ohlas… Ako vidno, rozhovorov o divadle v týchto priestoroch nikdy nebude dosť! A právom! Veď od roku prvého divadelného predstavenia v Petrovci ubehlo skoro 150 rokov a fenomén ochotníckeho divadla je silne prítomný aj dnes (o čom bol vo filme aj rozhovor medzi tunajšími profesionálnymi režisérmi a autorom filmu!).

A predsa, neviem prečo, ale ako sa film rozbiehal, stále mi v hlave bzučala osa pamäte: kto nás takto „donaha vyzliekol, ak nás chcel „poznať a opísať“? Kto nás videl v takejto priam neuveriteľnej magickej podobe, alebo nech použijem i skvelé prirovnanie z ľudových balád a povestí – bola to transformácia z obyčajnej bielej rovinatej husi (žijúcej na tejto kedysi vodnej rovine) na snehobielu labuť Dunaja? Kedy tá biela hus vzlietla do výšav a prečo? Je možné, že sme to my? Je možné, že sme takí, ako nás vo filme videlo oko kamery, čo prezradili o nás a o našej ľudskej podstate niektoré i vo filme vyrozprávané povesti a legendy? Alebo nás potajomky v hustých šuchotavých kukuriciach, kým sa oberal chmeľ alebo „budárilo“ v „bostane“ či vo viniciach, odpočúvali práve kukuričné byle a s nimi i erotické a šťavami naliate červeno-tehlové „olásky“? Či zasa z jesene rozpálené pece páleníc, kde sa v tomto božskom oku vypekali a ukladali všetky naše „petrovské gény“ i tie zdedené, i tie premiešané s inými, a takto sa vytvorila akási špecifická petrovská nátura..!?

Ako film bežal, hoci úžasne hlasno, čo veľmi prekážalo uchu diváka, lebo nerozumel každému účinkujúcemu, začala som si toto všetko o nás uvedomovať! A rozmýšľala som po celý čas premietania, ale potom i na terase divadla v rozhovore s aktérmi filmu; prichádzali mi na um všelijaké výroky o našom fenoméne Dolnozemcov aj o divadelníctve, mnoho toho som dávnejšie prečítala, mnohé hodnotenia boli podobné tomuto filmu. Do pamäte sa mi zrazu prinavrátil príbeh napísaný ešte v 20. storočí, keď nás začal objavovať veľký slovenský literárny kritik Alexander Matuška. Po jeho príchode do Petrovca a tiež neskôr mu spoločnosť robil náš spoločný kamarát prof. Dubovský; keď sme sa raz podvečer stretli v chýrečnej „panskej“ krčme u Ondreja Báďonského, kde sa schádzali novinári našich novín Hlas ľudu, pán Matuška prítomným práve ukazoval krásny veľký nôž, ktorý si kúpil na petrovskom trhu. Ostala som prekvapená výberom suveníru, jeho odpoveď bola však veľmi zaujímavá: kúpil ho, aby mu poslúžil ako obrana pred literárnymi neprajníkmi na Slovensku. A to sa vraj naučil od nás, keď mu naši dedinčania rozprávali, akí sme boli (ozaj a zostali sme?) bitkári, najmä keď sme sa pozreli na dno fľašky s „morušovicou“. Ako sme kliali, a ako sme sa milovali – tuho ako mráz na rovine, ohnivo ako slnko v júli v žite, smädno ako vo vlnách Dunaja, a vždy žhavo ako vetrík v konopách – a láskanie v kukurici. A o všetkom tomto rozprával práve tento film, ktorý som pozerala, bola to i matušskovsko-butkovská povesť o nás… Film sa pomaly blížil ku koncu, a prúdil na plátne ako dunajská voda. Ale tá bzučiaca osa mi ešte čosi úporne začala našepkávať, a z hlbín pamäte som odrazu vylovila dávno zverejnený literárny text spomínaného Alexandra Matušku, v ktorom sa nám priznáva z hlbokého priateľstva i obdivu a vidí v nás esprit všetkých Slovákov! Jeho slová mali tú istú, ak nie podobnú magiku, ako terajší film, či divadelné predstavenie z roku 2011 na scéne VHV režírované Petrom Serge Butkom. Vo filme sa vystriedalo veľa mladých ľudí, tento dvojročný projekt mal angažovať práve mladých, aby svoj vzácny čas netrávievali po krčmách a neoddávali sa hmlistému omamovaniu, ktoré ich otupuje pred životom a svetom, ničí v nich to, čo mladí majú ako vzácnosť a starším to už pomaly chýba – túžbu po slobode a snahu objavovať nové veci a nové cesty! Film podporil grantom aj Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí.

Keď sa v Petrovci kedysi v dávnom roku 1866 zahralo (i úradne zaznamenané) prvé divadelné predstavenie autora Kotzebua Vozka Petra III., podporili ho práve mladí, ktorí sa nebáli silnejúcej maďarizácie, verili, že slovenská javisková reč rozhýbe dovtedy kultúrne mŕtvu hladinu Petrovca! A podarilo sa im to i vďaka tomu, že im pomohli agilní miestni učitelia a kňazi, medzi ktorých treba zaradiť ako najagilnejších hložianskeho i literárne činného Rohoniho a petrovského Félixa Kutlíka. A ako to bolo pred druhou svetovou vojnou a po nej, najmä v časoch jej mladosti, spomínala len tak stroho naša najstaršia divadelná a filmová herečka Želmíra Vargová-Břízová, tiež súčasní režiséri Ľuboslav Majera, Vladuša Fekete, ako aj niektorí tunajší divadelníci. Typickú petrovskú povahu človeka neraz oslavovanej i preklínanej roviny, ktorá je obkolesená mnohými inými národmi a národnosťami, od ktorých i Petrovčania mnoho toho prevzali, prijali a zdedili, vo filme vynikajúco tlmočili obyčajní naturalizovaní Petrovčania, a to najmä domáca Mária Mocková a nezabudnuteľný, vtipný, miestny „pozorovateľ“ a petrovský zať Miroslav Lainović. Tento petrovský naturel videný očami divadelníkov akoby pridal filmovej óde nový obraz – prúd času a Petrovec s jeho ľuďmi pretransformovali z obyčajných pracovitých ľudí na akési nadčasové, historické, pritom silné kultúrne spoločenstvo. Táto komunita súčasne akoby zostala zakonzervovaná, pritom „uložená“ v nadčase roviny v podobe oblaku, z ktorého namiesto dažďa spŕchajú spovede ľudí, povesti a legendy a všetci spolu i so svojimi predkami vytvárajú ďalšiu povesť – ódu o sebe a o divadle…

Takto nás akosi videl vo filme, a najmä pred dvomi rokmi v divadelnej inscenácii Óda na rovinu pražský Slovák, herec a režisér Peter Serge Butko so svojím štábom. Ako kameraman a strihač sa podieľal Vojtěch Hönig, angažoval sa i Petrovčan Zdeno Medveď, hudobnú zložku mal na starosti Jaroslav Zima, ktorý bol vo filmovej verzii aj autorom zhudobnenej básne V. Benkovej Heroica Slovaca v podaní Jarmily Zimovej. Pri výrobe filmu účinkoval aj brazílsky fotograf Weberton Messias a mnohí z kolektívu petrovského divadla, ktorí sa veľmi angažovali v prípravách na tento film o divadelníctve v Petrovci alias Slovákov vo Vojvodine. Režisér Peter Serge Butko povedal:

„Prijal som pozvanie Divadla VHV v Báčskom Petrovci, jeho riaditeľ Ján Černák mi vždy zadá tému a ja s ním pracujem. Naposledy to bola téma Óda na rovinu, a to zostalo aj názvom predstavenia, ale aj filmu, ktorý práve má premiéru,“ povedal okrem iného Peter Serge Butko pred filmovou projekciou. „Ide o dokumentárno-hraný film, ktorý predstavuje prezentáciu dvojročného projektu, spracovaného podľa námetu Jána Černáka, v ktorom účinkujú členovia divadla VHV Petrovec a obyvatelia Báčskeho Petrovca.“

A novinár Hlasu ľudu Jaroslav Čiep v týždenníku Hlas ľudu výstižne postrehol: „Ide o filmovanie toho svojrázneho divadelného predstavenia a o pokus zmapovať fenomén divadelníctva v Petrovci, kde na počet ani sedemtisícovej enklávy v súčasnosti sú až siedmi profesionálni režiséri a množstvo ochotníckych hercov, čo je údaj azda aj pre Guinnessovu knihu rekordov. Diváci si pozreli jeden pohľad na divadlo, ľudí, tradíciu, krajinu, mystiku, generácie a všetko to zabalené cez archetyp roviny. Škoda len, že zvuková zložka bola na hranici zrozumiteľnosti podávaného materiálu.“

A na koniec mojej úvahy iba malá poznámka: netrpezlivo čakám na príchod dunajskej labute so svojimi mláďatami… Nimi sa môže začať už iný, možno nový film o nás!

Viera Benková