Smútky a radosti Vajanského manželky

Väčšina žien patriacich medzi vynikajúce osobnosti v dejinách slovenskej kultúry a umenia zostala v tieni svojich mužov. To neplatí pre manželku Svetozára Hurbana Vajanského, ktorá celý svoj vek strávila po boku manžela a aktívne ho podporovala. Po Vajanského smrti zveľaďovala jeho obrovské dielo.

Ida Hurbanová (1851 – 1920) pochádzala z bratislavskej nemecko-maďarskej meštianskej rodiny. Jej otec Michal Dobrovič (Dobrovits) bol známym právnikom a v rokoch 1861 – 1871 richtárom Bratislavy. Slovenčinu sa naučila pod vplyvom známosti s budúcim manželom. V roku 1875 sa vydala za Svetozára Hurbana Vajanského a v roku 1878 prišla spolu s ním do Martina.

„Stala sa mu oporou a spolupracovníčkou v národnej a verejnej činnosti. Ich domácnosť privítala nejedného významného hosťa zo Slovenska i spoza hraníc. Sama preložila niekoľko manželových krátkych próz (V javisku, Čierny idealista) do nemčiny a uverejnila ich v bratislavskom časopise Westungarische Grenzbote. Pražský časopis Union publikoval na pokračovanie jej nemecký preklad Vajanského novely Husľa… Po manželovej smrti žila v domácnosti dcéry Viery, vyd. Markovičovej, v Novom Meste nad Váhom,“ uviedol Zdenko Ďuriška v knihe Národný cintorín v Martine – Pomníky a osobnosti. Lexikón slovenských žien (SNK, Martin 2003) ju zaraďuje ako prekladateľku.

Ida a Svetozár Hurban Vajanskovci mali tri deti: Vladimíra S. Hurbana, (plukovníka a diplomata, ktorý istý čas pôsobil ako poradca prezidenta Československa T. G. Masaryka a vojenský atašé vo Washingtone), Vieru, vyd. Markovičovú, herečku a kultúrnu pracovníčku, a Oľgu Hurbanovú.

O vzájomných putách, ktoré spájali Idu a Svetozára, hovoria Vajanského verše venované milovanej manželke: „Svitá mi v prsiach – znovu žijem / Čas mladistvého milovania / Kosťou sa znovu prúdi mluna / Náruživého objímania / Znovu sa duša rozbolestí / Znovu sa vrhá v búrne slasti.” (Výber z listov z rokov 1860 – 1890, Zlatý fond.) A nielen to. Napríklad v liste z roku 1893 adresovanom na Hurbanovcov do Starej Pazovy Ida Hurbanová informuje, že s deťmi Vierkou a Vladimírom prichádza rýchlikom: „Rátame už hodiny, kedy už budeme s naším milým väzňom.” Vajanský bol toho času v segedínskom väzení. Opisujúc vianočné sviatky toho istého roku, Ida Hurbanová spomína plač nad štedrovečerným stolom bez otca, ako aj vystúpenie dcéry Vierky v martinskom divadle: „Zlatovláska bude Marta Bulovská – mnohí šomrú, že prečo nie Viera, – ale je to prirodzene, že ju neoslovili – lebo sme jej už prvý raz boli zakázali – predsa ale musí malú úlohu ako Rusalku prijať.”

Keď sa dcéra Vierka vydávala za Rudolfa Markoviča, družičkou jej bola Ľudmila Hurbanová z Pazovy. V liste pred svadbou z 12. marca 1893  Ida spomenula zaujímavý balík z Pazovy do Martina: „Perie, ktoré si milá Gustička poslala, sme s veľkou radosťou vítali – je krásne. Chodili k nám večer ženy párať a dnes sú už hotové – zajtra ich do vankúšov nasypeme.”

Listy na relácii Martin – Pazova lietali ako páperie (Vajanský mal dom naproti martinskému evanjelickému kostolu) a v nich sú opísané i radostné, i smutné chvíle. Z nich sa dozvedáme, kto kedy koho navštívil, o čom sa bavili a kedy kto komu chodieval na pohreby. V liste z 1.októbra 1905 Ida Hurbanová vyjadrila sústrasť Auguste po smrti otca Jána Štúra v Trenčíne a zapísala: „Sveto bol by rád na pohreb išiel – no naše pomery – žiaľ, nedovolia mimoriadne výdavky – musel doma ostať.”

V liste z 8. júla 1910 adresovanom na Ľudmilu Hurbanovú Ida spomína, že bola ako mladá babka opatrovať malinké vnúčatá v Novom meste nad Váhom u dcéry Vierky (ktorá bola po liečení vo Viedni) a dokumentuje pobyt Vajanského na Dolnej zemi: „Veľmi som bola rada, že sa bratia spolu zišli, a tak dobre sa cítili – že sa ani rozísť nechceli. Možnože je Sveto teraz u Vás, a tak sa dozvie, ako sa máme. Viera bola jeden deň vo Viedni – všetko sa dobre skončilo – teraz má tri dni ležať… Netrpezlivo čakám správy zo Svetových skúseností v Sofii.”

Ida Hurbanová v liste z 10. marca 1916 opísala hlad a biedu. „Keď veselého niet čo písať, radšej nepíšeš; o samých chorobách a drahote…S veľkou radosťou sme vítali Váš dar, Pán Boh zaplať. Vďaka Vám, že ste nám tak dobré vajcia poslali, ktoré tu nedostanete ani po 20 h [halierov] – a tak dostal strýc omelety! Toho roku sme s troche múkou zásobené – naše deti sa o to postarali, lebo vlani nám veľmi chybovala. A ten kukuričný chlieb ťažko sa žuval – a ešte ťažšie v žalúdku ležal… Rudko v apríli má rukovať. Obávame sa, ako Vierka vydrží s toľkými deťmi bez muža…Je málo ľudí, ktorí by v tých ťažkých časoch nestonali. Sveto sa vždy občerstvuje pri Mädokyši [literárny klub] – v najhlbšom snehu tam brodil a teraz v daždi a blate po kolená. Keď príde, všetko do šafľa dám vyprať; keď raz ísť nemôže, je hneď smutný. Žiadne frflanie tu nič nepomôže, zato je vždy o deviatej – desiatej v posteli, čo mu je tiež na osoh.”

O päť mesiacov neskôr Vajanský umrel. Potom sa Ida presťahovala k dcére Vierke do Nového Mesta nad Váhom. Tam sa venovala publicistickej a prekladateľskej činnosti diel svojho manžela.

Ida Hurbanová bola v roku 1920 pochovaná do rodinnej hrobky, na národnom cintoríne v Martine.

Katarína Verešová