Slovenské ľudové školy vo Vojvodine majú dlhú tradíciu. Nebyť škôl, ako aj slovenských cirkevných zborov, sotvaže by sa na tomto území zachovala slovenčina ako materinský jazyk.
V medzivojnovom období, keď sa Slováci ocitli dvomi hranicami oddelení od krajiny svojich predkov, slovenské ústavy a združenia museli obhajovať svoje národnostné práva aj v školách. Pretože ľudové školy boli poštátnené, Československý zväz a jeho sekcia Matica školská a neskôr Matica slovenská v Juhoslávii mali za úlohu školiť učiteľský káder, obnovovať slovenské triedy tam, kde boli zrušené, a Ministerstvu osvety Kráľovstva SCHS (Juhoslávie) ponúkať plány a programy. Nezištnú pomoc im v tom poskytovala Slovenská evanjelická a. v. cirkev so svojimi farármi, ktorá novinky v tejto oblasti uverejňovala vo svojom mesačníku Evanjelický hlásnik.
Tak v augustovom čísle Evanjelického hlásnika z roku 1935 Karol Lilge, pomocný tajomník Československého zväzu v Kráľovstve juhoslovanskom, spravil tabuľku rozvoja školstva v slovenských osadách. Rozvrhol ich do troch častí, pre Sriem, Banát a Báčku. V kolónkach boli popísané triedy, osobitne so slovenskými a osobitne s juhoslovanskými učiteľmi. Zaevidoval aj mená všetkých učiteľov a v jednej kolónke pripísal poznámky pre každú osadu. Potom napísal článok Zo štatistiky slovenských ľudových škôl v Juhoslávii.
Z článku možno zistiť, že sa toho času plnil unifikačný školský zákon (v platnosti bol od roku 1928), prostredníctvom ktorého sa dalo, ako uviedol, „vybudovať také ľudové školstvo, aké potrebujeme v záujme tunajšieho nášho československého zlomku. Jeho predpisy… sú jasné, čo sa týka otvárania československých oddelení a ich vydržiavania zo strany obecných školských výborov. V spomenutom školskom zákone predpísané je osemročné školenie, v zmysle ktorého nižšie štyri triedy tvoria nižšiu ľudovú školu a vyššie štyri ročníky tzv. vyššiu ľudovú školu. Vyššie ľudové školy môžu byť smeru poľnohospodárskeho, remeselníckeho atď. … Zo skúsenosti vieme, že vo vybudovaní vyššej ľudovej školy, od vydania tohto zákona podnes, sa nič nespravilo, a to z príčin hospodárskych“.
Z vypracovaných štatistických tabuliek sa môže zistiť, že v roku 1935 z 12 sriemskych osád deväť mali slovenské triedy, v piatich osadách (Stará Pazova, Boľovce, Ilok, Lug a Sl. Vinohrady) boli nižšie školy so samostatnou správou a v štyroch osadách (Binguľa, Erdevík, Šíd a Dobanovce) slovenské triedy patrili tzv. juhoslovanskej nižšej ľudovej škole. V Soľanoch, kde bolo 23 žiakov, a v Ašani, kde bolo 28 žiakov, sa mohli utvoriť slovenské triedy.
V Banáte z 9 osád, v ktorých Slováci v tom období žili, jestvovalo 8 slovenských tried. V piatich osadách (Kovačica, Padina, Aradáč, Hajdušica a Sl. Aleksandrovac – Jánošík) so samostatnou školskou správou a v troch osadách (Vojlovica, P. sv. Mikuláš –Ostojićevo a Biele Blato) slovenské triedy boli spojené s juhoslovanskou ľudovou školou. V Petrohrade, čiže v dnešnom Zreňanine, sa mohla otvoriť jedna trieda, lebo v tom roku tam bolo 27 slovenských žiakov.
Báčka mala v roku 1935 12 slovenských obcí (osád). V jedenástich osadách jestvovali slovenské triedy, a to vo ôsmich – Petrovec, Hložany, Kysáč, Pivnica, Selenča, Bajša, Palanka a Laliť – so samostatnou školskou správou a v troch osadách – Kulpín, Silbaš a Nový Sad – pôsobili slovenské triedy spojené s juhoslovanskou ľudovou školou. Slovenská trieda sa vtedy mohla otvoriť aj v Číbe – dnešnom Čelareve, lebo bolo 20 slovenských detí.
Najviac detí v tom roku bolo v Kovačici, až 944 (rozvrhnutých do 12 tried), potom v Pazove 827 (rozvrhnutých do 14 tried) a v Petrovci 815 žiakov (rozvrhnutých do 16 tried). V Binguli napríklad jeden učiteľ Michal Kopčok učil v jednej triede 61 žiakov, v Erdevíku učiteľ Juraj Krak a jeden učiteľ Neslovák v dvoch triedach (v slovenskej a srbochorvátskej) vyučovali 116 slovenských detí. V Šíde učiteľ Martin Krasko mal to vari najťažšie, v jednej triede bolo až 116 žiakov. Vo Vojlovici bolo určite ťažko pracovať dvom učiteľom – Márii Kišovej a Jánovi Greisingerovi, lebo mali dve triedy so 153 deťmi. Okrem veľkého počtu detí v Báčke najťažšie bolo asi v Silbaši. Učiteľky Z. Kmeťová a K. Tyrindová učili spolu 186 detí v troch triedach, lebo jedno učiteľské miesto zostalo neobsadené.
„Či počet dnešných slovenských oddelení zodpovedá počtu slovenských žiakov, t. j. či sa nebudú slovenské školy rozširovať? Podľa štatistiky máme slovenských žiakov 7 350. Ak podelíme tento počet počtom učiteľov, čiže učiteľských miest (129), na jedného učiteľa prichodí 66 žiakov. Berúc do ohľadu, že v Juhoslávii podľa štatistiky pripadá na jedného učiteľa 53 žiakov, naše slovenské oddelenia sú preplnené, menovite keď vezmeme do ohľadu, že naše školské siene nie všade zodpovedajú takému počtu. Výchova slovenského učiteľského dorastu úzko súvisí s ustanovením čsl. oddelenia pri štátnom učiteľskom ústave, lebo nedostatok slov. učiteľov v budúcnosti bude ešte väčší, keď vstúpi do života osemročné vyučovanie,“ uviedol v závere článku Karol Lilge, učiteľ – katechéta v Starej Pazove a znamenitý publicista v oblasti slovenského školstva v medzivojnovom období.
Katarína Verešová