KOMENTÁR: (Ne)pchať hlavy do piesku

V Kódexe novinárov Srbska (Belehrad 2008), v II. časti (Nezávislosť od nátlakov) sa uvádza: „Novinár má čeliť každému nátlaku na slobodný výkon profesie, ako i každému tvaru cenzúry.“

Čo to tento tuto teraz tára-trepe? – zagága, dozaista, podaktorá trafená hus. Vari u nás, tu a teraz, sú dáke nátlaky? Vrana k vrane sadá, kacír si kacírov na pomoc volá; tobôž tých a takých, ktorí sa na svet nepozerajú ani cez ružové, ani cez matné okuliare… V prílohe Božić (Vianoce; 6. – 7. januára 2014) denníka Danas Zoran Kostić Cane, frontman jednej z našich najkvalitnejších rokových skupín Partibrejkers, o. i. konštatuje: „Odpor existuje. Odpor klamstvám, odpor voči kalkuláciám, voči zlým mašinám…“ Cane si taktiež všíma: „Ľudia nemajú právo na mienku, sú obeťami vlastnej autocenzúry.“

Je len prirodzené, že o autocenzúre v médiách a o potrebe zbaviť sa jej neraz hovorila aj Anna Tomanová-Makanová (kedysi aj sama novinárka), teraz predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a podpredsedníčka Zhromaždenia AP Vojvodiny; predtým aj pokrajinská tajomníčka pre informácie (slovom: tri v jednej). Na vlaňajšom stretnutí slovenských novinárov pôsobiacich v Srbsku prízvukovala: „Niekedy je ťažko napísať pravdu, byť kritický. Máme vlastné cenzúry; chceme počúvať iba pekné veci; kritika nás uráža.“ Tomanová-Makanová tiež skonštatovala, „že sa novinári boja jednoducho otvorene písať“. Nie všetci sa bojím(e) písať otvorene. Mnohí z nás ale tŕpnu nad tým, že naše príspevky budú nemilosrdne vyMIŠKOvané; niekedy dokonca tak, že zmenia zmysel, že prídu o želané ostrie a že namiesto kritiky vyznejú ako chvála. Občas – to už je lepší prípad – skončia v zásuvke s nadpisom „neuverejniteľné“.

Strach z prípadnej ujmy na vzácnom pokoji duše alebo, nebodaj, z možného úderu po beztak čoraz prázdnejších novinárskych peňaženkách má za následok zjavné manko kriticky ladených a analytických príspevkov aj v tlači, rozhlasových a televíznych vysielaniach, či na internetových portáloch „vojvodinskej Slovače“. Lebo plávať proti prúdu je vždy ťažšie, často i nebezpečnejšie. Lebo si drvivá väčšina našich novinárov volí lahodnejšiu cestu. S veľkou vervou sa usiluje pozitívne oceniť, pochváliť skutky (tak často sa enormne líšiace od sľubov), „pohládzať po srsti“ našich ctených kormidelníkov, predovšetkým politikov, funkcionárov, vedúcich, ktorí neúnavne švitoria o krajšej budúcnosti v situácii, keď pociťujeme chladiace dno života, života pod dôstojnosť človeka v demokratickej a slobodnej spoločnosti.

Nevdojak sa ako ozvena vracajú slová ATM: „Bez slobodných médií, bez vás, bez vašej profesionálnej činnosti ťažko zrýchlime proces reforiem, proces demokratizácie a modernizácie našej spoločnosti. Musíme byť objektívni, kritickí, lebo to je na dobro všetkých nás.“ V duchu tejto ozveny si kladiem(e) dve nenáročné otázky a ponúkam(e) dve (ne)možné odpovede: 1. Je naskutku účelové, aby jedna osoba sedela na troch stoličkách? Je dobré, ale len a len za predpokladu, že na kvalitné obsadenie všetkých (tu troch) stoličiek proste nie sú primerané odborné kapacity; 2. Je naskutku zdravé pchať hlavy do piesku? Je, ak ide o pštrosy neochotné siahnuť po Novinárskom kódexe.

Juraj Bartoš