Jánošíčanka, kam si sa podela?

Príležitostné výstavy k takmer každému sviatku, návštevy iných združení žien a podujatí, višňový deň, ktorý časom vyrástol na Dni višní… Bola to iba malá časť akcií v kalendári Združenia žien Jánošíčanka. Áno, bola. Aktivít začalo ubúdať už v minulom roku, keď vystala aj organizácia už chýrečných višňových dní. Predsedníčka združenia Anna Kolárová nás informovala, že príčinou toho bolo vysťahovanie z priestorov, ktoré dovtedy používali.

„Združenie žien Jánošíčanka trikrát menilo svoje miesto pôsobenia. Najprv sme sa schádzali v priestoroch knižnice, ktorá sa nachádza v Dome kultúry,“ hovorí predsedníčka združenia. „Tam sme počas zimy mali problémy s vykurovaním, takže sme sa presťahovali do jedného súkromného domu, ktorý bol neskoršie adaptovaný na etno dom, ale aj tam sa vyskytli problémy. V dome sme nemali miestnosti, kde by sme mohli spracovať višne a odkladať výrobky. Nepodarilo sa nám dohodnúť s majiteľkou domu, a tak sme sa presťahovali do školského bytu, ktorý bol vtedy prázdny. Poupratovali sme ho, zadovážili sme náradie, od Obce Alibunár sme dostali veľký sporák, stôl, chladničku… Začali sme spolupracovať s jednou organizáciou, ktorá propagovala Deliblatskú piesočinu a v rámci tej propagácie sme sa aj my zviditeľňovali.“

Nasledovala spolupráca s odborníkmi z Inštitútu Tamiš, ktorí členkám združenia radili, ako spracovať višne, a organizovali aj početné užitočné prednášky. Aktivít bolo čoraz viac a o združení bolo čoraz častejšie počuť. Situácia sa začala meniť vlani, s príchodom novej učiteľky, ktorá sa nasťahovala do bytu, v ktorom sídlilo združenie. Nezostalo im nič iné, než vysťahovať sa. Ale kam so všetkým náradím?

„Museli sme sa vynachádzať, ako sme vedeli. Hľadali sme si vhodný dom, ale všade pýtali najomné, na čo sme nemali peniaze. Zatiaľ nám nikto nechcel dať dom na používanie a tie, ktoré nám ponúkli, boli takmer na spadnutie. V tejto chvíli máme náradie umiestnené na niekoľkých miestach v osade, pričom sme veľký kotol na varenie dali na dočasné používanie Červenému krížu v Alibunári. Jednoducho povedané – zostali sme na ulici, ale čosi predsa robíme, združenie ešte stále jestvuje. Napríklad Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí nám schválil projekt, ktorým sme pomohli, aby vyšla kniha Slováci v Jánošíku, s Inštitútom Tamiš sme zorganizovali prednášku, teraz sme prichystali  bábky v jánošíckom kroji pre výstavu na Slovenských národných slávnostiach, ale v porovnaní s minulými rokmi je to veľmi málo aktivít. Robili sme s chuťou, chceli sme, aby Jánošík bol poznateľný najmä podľa višní, ale nateraz to zaniklo. Pre nás je prioritou zabezpečiť si priestory na prácu. V týchto dňoch sme požiadali obec, aby nám pomohla kúpiť nejaký dom, a uvidíme, či sa na tom poli niečo udeje,“ konštatuje A. Kolárová.

Jasmina Pániková