Rodová rovnosť je viac ako cieľ sám o sebe.
Je predpokladom pre riešenie problému zníženia chudoby,
podporu udržateľného rozvoja a pre budovanie dobrej štátnej správy.
Kofi Annan
Univerzum, v ktorom hlavnú rolu má človek, vtedy funguje, keď v rovnováhe spolupôsobia ženský a mužský princíp. V našej krajine, ktorá je ešte stále silno patriarchálna, pôsobia mnohé mimovládne združenia, štátne a pokrajinské inštitúcie, formálne a menej formálne skupiny a jednotlivci, ktoré posúvajú veci dopredu, keď ide o rodovú rovnoprávnosť.
Jana Zabunov (1971), teraz vojvodinská Slovenka, voľakedy „slovenská“ Slovenka, je schopná, kreatívna a rozhľadená žena, ktorá sa usiluje o ženu sebavedomú, nezávislú a slobodnú na ceste, ktorou kráča, o ženu vyrovnanú a spokojnú s rozhodnutiami, ktoré robí v duchu jej obľúbeného citátu (cisárovnej z dynastie Tang zo 7. storočia): „Ženy dosiahnu slobodu vtedy, keď pochopia význam slova nezávislosť“.
– V prvom rade ma zaujíma dôstojné postavenie ženy v spoločnosti, v politike, v biznise, a usilujem sa svojimi malými krokmi k tomu prispieť. Ale samozrejme, tým, že teraz žijem a pôsobím v Báčskom Petrovci, nie sú mi ľahostajné ani práva príslušníkov slovenského menšinového spoločenstva, – hovorí Jana, keď sme si upíjali z čiernej kávy v kancelárii Akadémie ženského podnikateľstva v Báčskom Petrovci.
– Pochádzam z Prievidze, kde som ukončila základnú a strednú školu. Na Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici som sa dostala podstatne neskôr, ako dvadsaťpäťročná, s obavami, ako sa „zladím“ s vysokoškolskými spolužiakmi, ktorí majú iba osemnásť, – spomína si na študentské začiatky. – Nakoniec sa prestávka medzi štúdiami ukázala ako dobrá, lebo ako dospelá som doslova fakultu „žrala“, nasávala som vedomosti, lebo som skĺbila životnú skúsenosť s teóriou.
V štúdiu pokračovala na Medzinárodnom inštitúte v Ženeve, podľa nej – druhom najkrajšom meste v Európe (popri Banskej Bystrici), keďže táto prestížna škola „spĺňala“ jej kritériá na ponuku v profilovaní sa v medzinárodných vzťahoch, čo bolo jej smerovaním v kariére.
– Lákadlom pokračovať v školení na tejto škole bol aj fakt, že tu študoval aj Kofi Annan, bývalý generálny tajomník Organizácie Spojených Národov, pre ktorú aj Inštitút vychovával káder, – namihne na mňa Jana. – Do OSN som sa nedostala, verím, že iba preto, že som dostala ponuku z Medzinárodného republikánskeho inštitútuz Bratislavy (IRI), ktorý sa zaoberal politickým vzdelávaním mladých lídrov strednej a východnej Európy. Už tu som začala byť aktívna v organizovaní a programovaní vzdelávania a zlepšenia politického a ekonomického postavenia mladých žien a mužov, a teda lídrov vôbec.
Začiatky Janinho aktivizmu v oblasti rodovej rovnosti a v mimovládnom sektore možno postrehnúť ešte počas vyskoškolského štúdia, keď založila a viedla Rotaract klub v Banskej Bystrici (mladá generácia Rotary klubu – s celosvetovým pôsobením), ktorý je zameraný na budovanie kapacít mladých miestnych lídrov, s cieľom prispieť k rozvoju svojej komunite.
Ďalšie skúsenosti čerpala aj v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) so sídlom v Bratislave, riadením jej banskobystrickej pobočky. SFPA patrí medzi popredné tzv. think tank mimovládne organizácie, zaoberajúca sa tzv. akčným programom (organizovaním tréningov, konferencií a pod.), ale v prvom rade výskumom zameraným na zahraničnú politiku, z čoho aj čerpala tému na magisterskú prácu pod názvom Vplyv mimovládnych organizácií na zahraničnú politiku Slovenska.
Život tak zariadil, že Jankine rodinné korene sa rozvetvili a narástli až po pôdu Srbska, kde sa veľmi dobre uplatnila najprv ako projektová manažérka v Obchodnej a priemyselnej komore v Kikinde, kde pomohla získať prostriedky zo SlovakAid na niekoľko dôležitých projektov, dokonca aj na ten, ktorý dnes poznáme ako Akadémia podnikania žien(2006), mimovládnu organizáciu, ktorá funguje aj dnes.
– To, čo je zaujímavé a jedinečné pre Srbsko, je fakt, že naša mimovládna organizácia ako tzv. ženská organizácia s cieľom zlepšiť spoločenské a ekonomické postavenie žien bola spoluzakladateľkou Podnikateľsko-inovačného centra (PIC) v Báčskom Petrovci, čo znamená, že je jedinou organizáciou tohto typu v Srbsku, ktorá sa podieľa na riadení takejto inštitúcie – t.j. podnikateľského inkubátora, keďže som zároveň aj zástupkyňou riaditeľa PIC.
Janu Zabunov, mimoriadne aktívnu a inteligentnú ženu v najkrajšom veku, mnohí vidia aj ako „političku rodovej rovnosti“. V roku 2008 na úrovni lokálnej samosprávy Báčsky Petrovec prostredníctvom Akadémie podnikania žien realizovala projekt pod názvom Rozpočet podľa rodovej rovnosti, ktorého výsledky boli viditeľné nielen vtedy, ale sú absolútne citeľné aj v súčasnosti.
– Tento projekt bol úspešný práve v tom, že sa stal udržateľným, keďže sa inštitucionalizovala politika rodovej rovnosti na úrovni obce. Znamená to, že bola založená Rada pre rodovú rovnosť, fungujúca dodnes, ďalej bolo prijaté Rozhodnutie o zavedení princípu rodovej rovnosti do orgánov lokálnej samosprávy a miestnych samospráv, v ktorom je zakotvený princíp o 30-percentnom zastúpení žien na všetkých úrovniach fungovania obce.
Či je to zázrak, a či nie, tento princíp sa v Báčskopetrovskej obci čiastočneuplatňuje. Dokladá to nedávne rozšírenie Obecnej rady o dve ženy.
Hádam najdôležitejšia oblasť, v ktorej by mal byť výraznejšie zastúpený tento princíp je oblasť programovania obecného rozpočtu, čo znamená sledovať koľko, kde a komu sa obecné peniaze udeľujú, ako sa s rozpočtovými finančnými zdrojmi nakladá, a aký to má dopad na ženy ako obyvateľky obce, ženy matky, zamestnané, nezamestnané, či ženy na manažérskych pozíciách, alebo podnikateľky, resp. na ženy voličky, ktoré majú záujem o lepšiu kvalitu svojho a života svojich rodín.
– Rodová rovnosť neznamená iba rovnoprávne zastúpenie žien a mužov v politickej a ekonomickej oblasti, ale hlavne znamená, aby aj ženy, poslankyne na všetkých úrovniach mali reálny vplyv na prijímanie nových a zmenu existujúcich zákonov a predpisov. Okrem toho je potrebné aj ženám zabezpečiť prístup k zdrojom finančným, ľudským, infraštruktúrnym, čo je nesmierne dôležité pre udržanie každodenného chodu a stability každej rodiny.
Výskumy, aký urobila prednedávnom Koalícia pre rovnoprávnosť KORAK, ďalej hovoria aj to, že vo výkonnej moci sú ženy zastúpené iba na 9 percent, a že prítomnosť žien v národnom parlamente nateraz predstavuje iba kvótu a nie aj reálny vplyv. Aj Jana je toho názoru, že ženy v parlamente na úrovni lokálnej, pokrajinskej a republikovej sú neviditeľné, keďže musia hlasovať podľa rodovo slepej straníckej mašinérie.
Uvedomelosť o rodovej rovnoprávnosti v slovenskej komunite u nás – tak na úrovni lokálnych samospráv, ale aj na úrovni národnostnej rady národnostnej menšiny – je príliš slabá aj pre stereotypy, ktoré našli úrodnú pôdu v našom národnostnom spoločenstve, ale aj pre nejasnú zákonnú legislatívu, keď ide zákon o národnostných radách a rodovú rovnoprávnosť, keďže sa v ňom táto kategória všeobecných ľudských práv nespomína.
Výskum Pokrajinského ombudsmanu pod názvom Položenie žien v národnostných radách národnostných menšín poukazuje na to, že národnostné rady majú málo vedomostí o rodovej rovnosti, dokonca ani vo svojich akčných plánoch a stratégiách sú „rodovo“ slepé. Keď sú aj prítomné v NRNM, buď nie sú na mieste, na ktorom môžu rozhodovať, alebo nemajú líderské či rečnícke schopnosti.
No, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM) je, dalo by sa povedať, iná od ostatných národnostných rád, keďže jedine ona na mieste predsedu má vlastne – predsedníčku. Zo štyroch základných výborov (kultúra, vzdelávanie, informovanie a úradné používanie jazyka a písma) tri majú v čele ženu.
Ženy sú prítomné aj v rôznych komisiách NRSNM, akou je aj Komisia pre zveľaďovanie profesionálnych štandardov v oblasti médií, v ktorej je činná aj Jana Zabunov (žiaľ, bez práva rozhodovania, dodávame s úsmevom), ktorá je tohto názoru, že národnostné rady by mali mať aj silnejšiu uvedomelosť o rodovej rovnosti, ktorý by viedol, ako to Kofi Annan raz povedal, k lepšej štátnej správe a to znamená k lepšej budúcnosti všetkých občanov, ale aj akýsi druh kompetencie v ekonomickom položení tej ktorej národnostnej menšiny.
– Iba sýty zo základných životných „jedál“ sa môže sýtiť kultúrou v najširšom zmysle slova, preto si myslím, že ekonomické pozadie alebo zázemie príslušníkov slovenskej národnosti v Srbsku by sa malo zohľadniť a nejakým spôsobom vbudovať do stratégie národnostnej rady, čo si ale vyžaduje zmeny v zákonnej regulatíve, a to nie je také jednoduché.
Šálka je prázdna, káva je preč, teda lúčime sa s Janou pri tejto vyslovenej myšlienke – zhodujeme sa, nezhodujeme – nezáleží, ale jedno je isté: je dobre nastoliť aj „iné“ videnie spôsobu fungovania národnostnej inštitúcie, otvoriť debatu a dialóg a posunúť sa vpred – k lepšiemu zajtrajšku slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, ktoré príde – už dnes.
Vladimíra Dorčová-Valtnerová