KNIHY: Témy a interpretácie

(SLÁDEČEK, Michal: Kontekst i pravila upotrebe. Teme i tumačenja Vitgenštajnove filozofije. Beograd : Institut za filozofiju i društvenu teoriju, 2014)

Keď som sa opýtal autora Michala Sládečeka, prečo si za tému svojej druhej knihy zvolil práve filozofické dielo Ludwiga Wittgensteina, jeho odpoveď bola, že sa „na prvú lásku nezabúda“, pričom mi pripomenul skutočnosť, že predtým, ako sa zaoberal politickou filozofiou, ktorá bola aj predmetom jeho doktorskej dizertácie, sa venoval práve dielu L. Wittgensteina, dokonca aj magisterskú prácu obhájil práve na tému Wittgensteinovej filozofie (Pojam jezičkih igara i jezičkih pravila u filozofiji kasnog Wittgensteina, 2000).

Ludwig Josef Johann Wittgenstein (1889 – 1951) bol jedným z najvplyvnejších filozofov 20. storočia. Svoj filozofický rozvoj začal pod vplyvom autorov, akými boli Arthur Schopenhauer, Bertrand Russell a Gottlob Frege a počas svojho pôsobenia bola jeho tvorba najčastejšie skúmaná vo vzťahu s analytickou filozofiou, filozofiou jazyka, ako aj logickým pozitivizmom. Jeho najznámejšie diela sú Tractatus Logico-Philosophicus (1922) a Filozofické skúmania (1953) v ktorých sa – zameraný na vytýčenie hraníc medzi platným a neplatným používaním jazyka, totiž hraníc, v ktorých zmysel končí a nezmysel sa začína – zaoberal výskumom úlohy jazyka, najprv v ľudskom myslení, a potom aj v ľudskom živote samom. To, že bol jedným z najvýznamnejších filozofov 20. storočia, vôbec nie je frázou a práve v knihe kovačického rodáka Michala Sládečeka Kontekst i pravila upotrebe; Teme i tumačenja Vitgenštajnove filozofije sa poukazuje na to, aké boli rozmery toho jeho vplyvu.

Michal Sládeček (1967) ukončil štúdiá filozofie a neskoršie aj obhájil magisterskú prácu z filozofie na Filozofickej fakulte v Belehrade. Doktorandské štúdium ukončil roku 2007 na belehradskej Fakulte politických vied. Od roku 1996 pracuje v Inštitúte pre filozofiu a teóriu spoločnosti v Belehrade. O jeho prvej knihe – Politička zajednica, ktorá vyšla roku 2010 a je v podstate jeho doktorská dizertácia – sme už písali (Hlas ľudu, č. 4/4423 z 22. 1. 2011). Jeho druhá kniha Pravila i kontekst upotrebe má za svoju tému dielo Ludwiga Wittgensteina. Ináč niektoré časti tejto knihy boli predtým uverejnené v srbských odborných časopisoch, akými sú Filozofija i društvo a Theoria.

V prvej kapitole – Pre i nakon istraživanja: Vitgenštajn o poreklu i kraju filozofije – Sládeček píše o Wittgensteinových náhľadoch na účely filozofie. Tam Sládeček ukazuje na analógiu Wittgensteinových a Kantových ideí o tom, ako filozofia neodhaľuje pravdy, ale len predchádza omylom, filozofia nerozširuje hranice jazyka, ona ich len odkrýva. Úloha filozofie je tiež, aby fungovala liečiteľne – Wittgenstein ju opísal ako individuálnu prácu na sebe a na spôsobe, ako hľadíme na veci. Aj keď je individuálna, filozofia môže byť významná aj pre praktické ciele, pričom ukazuje na Kopernikovu alebo Darwinovu teóriu, ktoré sú príkladom objavenia nového a plodnejšieho hľadiska na veci.

Nasleduje kapitola Društvena nauka kao ideja: Vinč i Vitgenštajnovo nasleđe, v ktorej Sládeček hovorí o diele britského filozofa Petra Wincha (1926 – 1997), ktorý Wittgensteinove náhľady preniesol do oblasti spoločenských vied, najmä etiky. Winch hovoril, že spoločenské vedy nie sú vedy v tom zmysle, v akom sú nimi prírodné vedy. Preto Winch hovorí o spoločenskej teórii, ktorá je spätá s filozofiou a namiesto metodológie prevzatej z prírodných vied používa konceptuálnu analýzu vo svojich výskumoch spoločenských fenoménov. Okrem toho Winch sa zaoberal aj problematikou ľudského správania, ktoré je riadené sledovaním pravidiel a s ním spätou mylnosťou a reflexívnosťou. Nakoniec Sládeček vysvetľuje pojem aspektného prehľadu, príznačného pre filozofiu a spoločenskú teóriu.

Kapitola Demokratija: Između esencijalno spornog pojma i agonističke prakse sa zaoberá politickou filozofiou a teóriami radikálnej demokracie, tých autorov, ktorí inšpirovaní Wittgensteinovou filozofiou jazyka hovorili o prekonávaní hraníc medzi politickou teóriou a politickým životom. William Eugene Connolly (1938) píše o politických pojmoch, že sú to v podstate sporné pojmy a o ich význame a používaní obyčajne trvá nekonečná diskusia. Tak je napríklad podľa neho pojem demokracie príkladom istého klastrového konceptu, ktorý zoskupuje súhrn rodinných podobností (špecifický wittgensteinovský termín, ktorý označuje podobné črty rôznych fenoménov, ktoré sa prepletajú medzi členmi rodiny a ovplyvňujú interpretáciu faktu), ktoré iba spolu dávajú jeho úplný význam. Chantal Mouffe (1943) hovorí o potrebe agonistickej praxe v súčasnej liberálnej demokracii, ktorá je vlastne paradoxná  v tom zmysle, že v nej pretrvávajú nesúlady, ako je napr. ten medzi národnou suverenitou a slobodou jednotlivca. Ináč agonizmus je politická teória, ktorá zdôrazňuje potenciálne pozitívne aspekty politických konfliktov pre jednu spoločnosť. Nakoniec James Hamilton Tully (1946) inkorporuje agonizmus do Wittgensteinovej filozofie a píše o potrebe za verejnou filozofiou a politikou, v ktorej jestvujú: multilóg (na rozdiel od termínu dialóg) a disenzus (na rozdiel od termínu konsenzus).

Vitgenštajn o ljudskoj prirodi, jeziku i racionalnosti je názov piatej kapitoly, v ktorej sa Sládeček zaoberá témami, akými sú: vysvetlenie pojmu životné formy (ide o špecifický wittgensteinovský pojem, životná forma je ústrojenstvo, vnútri ktorého naše reflexívne aktivity – vedomie, argumentácia, pochybovanie … – získavajú svoj význam), antropológia (kritika Jamesa G. Frazera a Wittgensteinovo neinštrumentálne, expresionistické tlmočenie funkcie presvedčenia, móresov a rituálov u primitívnych kmeňov a u súčasného človeka), o jazyku (ktorý sa zakladá na pravidelnosti, ktorú zase tvorí pravidelnosť v správaní a v životnej forme) a rozumnosť (rozumnosť je miera, podľa ktorej sa meria všetko, čo robíme, všetky naše jazykové hry).

Piata kapitola má názov Proširena kognicija, sećanje i praksa upotrebe. V nej Sládeček píše o vplyve Wittgensteinovej filozofie na filozofiu mysle a na kognitívne vedy, najmä na hypotézu o rozšírenom poznávaní (hypothesis of extended cognition) Andyho Clarka (1957) a Davida Johna Chalmersa (1966). Autori tejto hypotézy sa pokúsili dať odpoveď na otázku Kde končí individuálna myseľ a kde sa začína vonkajší svet?, pričom zastávajú stanovisko aktívneho externalizmu, podľa ktorého mozog nie je hranicou vedomia. Naše vedomie nie je len v našej hlave, lebo aj prostredie vplýva na fungovanie kognitívneho procesu. Na toto sa nadväzuje koncept kolektívneho pamätania Maurice Halbwachsa (1877 – 1945), podľa ktorého je individuálne pamätanie (ako paradigma kognície) formované cez „výmenu pamätania“ v spoločenskej interakcii, pričom sa naše pamätanie porovnáva, vstupuje do konfliktov, prehodnocuje, reviduje. Individuálne pamätanie, podľa  Halbwachsa, nikdy nie je izolované a úplne uzavreté. Kým Halbwachs hovoril o pamätaní, Wittgenstein podobným spôsobom hovoril o koncepte súkromného jazyku (jazyka, ktorému rozumie len jedna osoba) a jeho nesúvislosti.

To nás privádza do šiestej kapitoly Normativnost i fakticitet: Rajtova kritika Kripkeovog shvatanja pravila. Saul Kripke (1940) je americký filozof, predstaviteľ analytickej filozofie a logik, autor prevratných prác v oblasti modálnej logiky a sémantiky. Jeho interpretácia Wittgensteingovej filozofie (pre ktorú sa používa legračná prezývka Kripkenstein) sa aj sama stala predmetom početných interpretácií, tuná Sládeček píše o tej britského filozofa Crispina Wrighta (1942). Kripke sa vo svojej knihe Wittgenstein on Rules and Private Language (1982) zaoberá tzv. skeptickým paradoxom, podľa ktorého vychádza, že je sledovanie pravidiel (napr. 68 + 57 = 125) v relácii len s normami, ktoré jestvujú v spoločnosti (+ znamená sčítanie), ale je celkom možné, že sa zjaví osoba, ktorá bude tvrdiť že 68 + 57 = 5, lebo podľa jej interpretácie pravidlá sčítania (ktoré môže byť hocaké) je 68b + 57 = 5. Podľa Kripkea to, že nám + znamená sčítanie, je len čiastkou jazykovej hry (ďalší wittgensteinovský pojem, jazyková hra ukazuje na spoj jazyka a konania, na fakt, že je používanie jazyka čiastkou životnej formy, jazyková hra „sa skladá z radu jazykových vyjadrení a k tomu ešte patrí určitá vonkajšia situácia, ako aj iné konania. Jazykovými hrami sú napríklad rozkazovanie a konanie podľa rozkazu, opis predmetu podľa toho, ako vyzerá alebo podľa jeho rozmerov“ a podobné). Wright je zástancom tzv. sémantického primitivizmu, podľa ktorého jestvujú niektoré sémantické fakty, ktoré sú sui generis a nemôžu sa znížiť na iný obsah. Taký je napr. význam, ktorý nemôže byť redukovaný na city alebo dispozície.

V siedmej kapitole – Od čega se sastoji „Čvrsta stena“ pravila? – tá istá debata pokračuje tak, že sa k nej pripája John McDowell (1942), ktorý hovorí, že Kripke a Wright nevenovali dostatočnú pozornosť niektorým častiam Wittgensteinovým textom a cituje odsek, v ktorom Wittgenstein píše, že sú význam a normatívnosť čiastkou životnej formy, niečo, čo je dané a má byť prijaté. Ľudský život je podľa McDowella tvarovaný významom a porozumením, sledovanie pravidiel je normované v komunitnej praxi, v ktorej jestvuje rozlišovanie správneho a nesprávneho.

Posledná kapitola, ktorá nesie meno Brandom, Vitgenštajn i pitanje intersubjektivnosti – má za tému  sémantický normativizmus Roberta Brandoma (1950), podľa ktorého je kľúčová vlastnosť pojmov ich používanie podľa určitých noriem (napr. ak tvrdíme p, my máme záväzok neprijať vyhlásenie, ktoré je v nesúlade s p a prijať vyhlásenie, ktoré nasleduje z p). Každý účastník v komunikácii sa musí dodržiavať noriem a ak vo svojej spoločnosti chce mať nárok a autoritu, musia ho iní – Brandom tuná uvádza pojem intersubjektivity – vidieť ako kompetentného a dôstojného dôvery. Brandom hovorí o dvoch druhoch intersubjektivity, ide o ja – ty a ja – my intersubjektivitu.

Ako sme videli, každá kapitola Sládečekovej knihy hovorí o niektorej oblasti vedy alebo filozofie, na ktorú Wittgenstein – najmä v jeho druhom kreatívnom období, vzťahujúcom sa na dielo Filozofické skúmania – vplýval. Táto kniha nám výborne ukazuje na to, koľko je široký rozsah a aká je hĺbka Wittgensteinovho pôsobenia na filozofiu a vedy v priebehu 20. storočia, ako aj v prvej dekáde 21. storočia. Či to bola filozofia mysle, kognitívne vedy, filozofia jazyka, epistemológia, metafilozofia, etika, logika, sociológia, politická filozofia alebo antropológia, môžeme sa zhodnúť s Anthonym Quintonom v názore, že Wittgenstein bol jeden z príkladov génia, mysliteľa, ktorý bol najmä schopný postaviť mocné, náročné a dovtedy nenapadnuteľné otázky, a tým ovplyvniť desaťročia ďalších výskumov – od Viedenského krúžku dodnes.

  Snímky: z archívu MS                                                                                Janko Takáč