KNIHY: Naše tradičné ročenky

25.jan 2015

KNIHY: Naše tradičné ročenky

Keď sa rok chýli ku koncu, pred čitateľov sa dostávajú naše tradičné ročenky, ktoré pookrejú dušu a spríjemnia voľné chvíle a dlhé zimné večery  a zároveň sa v nich oboznámia s celoročnou činnosťou, čiže kronikou nášho národného života.

 

NÁRODNÝ KALENDÁR

04NKalendar_2015_jpg(Národný kalendár na obyčajný rok 2015, ročník 94. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2014)

Nie je zameraný na veľké projekty sprevádzané reklamou a silnými tlakmi trhu. Tematická rôznorodosť textov prispieva k väčšej popularite medzi čitateľmi. Jednotliví autori v tomto druhu knižného vydania, svojrázneho a svojského, prispievajú k dotvoreniu mozaiky o bohatej činnosti dolnozemských Slovákov.

Je to Národný kalendár na obyčajný rok 2015, ktorý zaznamenáva už 94. ročník vydania. Horiaca sviečka na prvých stranách, kde je báseň Kuknúť si v zrkadle do duše smelo Jozefa Podhradského (1823 – 1915) venovaná storočnici úmrtia, symbolizuje svetlo, ktoré akoby trasovalo cestu tohto kalendára k svojim čitateľom. Zostavovateľ Vladimír Valentík zrejme prihliadal na širokospektrálnosť textov a chcel vyhovieť každého vkusu. Avšak v takomto nahustení príspevkov by sa malo prihliadať na ich tematické zoradenie alebo uvedenie nových rubrík či podrubrík. Inak vítané sú príspevky (v prvej časti) Anny Dudášovej (Oprava veže a chrámu Božieho v Petrovci; tento príspevok by si svoje miesto mal nájsť aj v Ročenke SEAVC); spomienkové texty venované našim popredným osobnostiam, čím sa len potvrdzuje, že ich prácu na literárnom, publicistickom, kultúrnom poli si naša verejnosť nadmieru cení. V druhej, najobsiahlejšej časti Z našej minulosti a súčasnosti je hodne príspevkov, avšak články Jána Jančovica (K 200. výročiu narodenia Karola Jesenského – rodák z Lalite, prvý autor dejín Poľného Berinčoka; K 70. výročiu úmrtia Jozefa Maliaka – V Iloku zasial semeno vzdelanosti a kultúry a v Petrovci bol pedagógom a matičiarom; Banát a Sriem na stránkach Lichardovho Obzoru), Kataríny Verešovej (VHV a prvá svetová vojna), Anny Dudášovej (Rednú naše „rady“; Zo Združenia petrovských výtvarných umelcov; 30 akcií rovnania poľných ciest petrovských sedliakov – Tabu téma pre nacionálne frekvencie)… predsa vynikajú. K nim možno priradiť aj krátke venovanie Jánovi Husovi (1369 – 1415) k 600-ročnici upálenia v Kostnici: Stojte v poznanej pravde, ako i článoček Básnik a žena Ľudmily Berediovej-Stupavskej. Kronika nášho národného života – od 1. októbra 2013 do 1. októbra 2014, ktorú už roky pripravuje Michal Ďuga, je štandardne dôkladne podaná, s presným a uceleným uvedením údajov. A. Dudášová sa postarala, aby nevystali ani recepty, čomu sa najviac tešia naše gazdinky. Športu je akosi málo, užitočných rád z poľnohospodárstva nikdy dosť, i keď sú používateľom internetu bežne dostupné aj v elektronickej podobe. Poučky zo slovenčiny a prehľady činnosti našich inštitúcií nie je od veci uviesť, ale s mierou, aby to nespôsobilo opačný efekt a nevyvolalo odpor.

Inak ani toto vydanie sa nemôže pochváliť bezchybnosťou. Tie škriatky, ktoré odpútajú pozornosť a uberajú na kvalite a hodnote tohto vydania, sú aj tu prítomné.

 

Evanjelická RoČenka

(Ročenka Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku LVIII – 2014 s prílohou kalendára na rok 2015. Nový Sad : Biskupský úrad Slovenskej evanj. a. v. cirkvi, 2014)04rocenka_jpg

Pán vystrojil svoje slovo mnohými farbami, aby sa každý, kto sa z neho učí, mohol zadívať na to, čo jeho zaujme. Do svojho slova ukryl rozličné poklady, aby sa každý z nás obohatil v tom, v čom sa cvičí.

Božie slovo je stromom života, ktorý ti zo všetkých svojich strán ponúka požehnané ovocie, ako tá skala, čo sa otvorila na púšti, aby zo všetkých svojich strán poskytovala duchovný nápoj.

Božie slovo je živou vodou. Božia láska, ktorá prebýva v srdci človeka, nesmierne prevyšuje ľudskú lásku, ale vôbec ju nepotláča, neničí, ale skôr pridáva na jej hodnote, zošľachťuje

Ctiteľov slova Božieho pred Vianocami potešilo vydanie Ročenky Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku LVIII – 2014 s prílohou kalendára na rok 2015. Práve tak ako už po päťdesiaty siedmy raz predtým, lebo sa dožila už svojho päťdesiateho ôsmeho vydania, táto jedinečná publikácia sa znovu dostala nebadane, bez premiéry a pompéznych osláv a naprieč všetkému – povšimnutá.

Nevyhnutné je znovu skonštatovať tú neveľmi potešujúcu pravdu, že si zase pripisujeme jeden rok viac na naše kontá a veru aj krížik na chrbte, avšak Ročenka aj napriek jej 58. vydaniu nejako nestarne. To však len my ľudia v tomto neúprosnom životnom zhone za majetkom, úspechom, dokazovaním sa, sme čoraz menej navzájom blízki, ústretoví, a potom sa v bleskovom plynutí času nejako strácame. Ale skúsme sa v tomto zhone pozastaviť, porozmýšľať, nevystatujme sa bohatstvom. Veď sa aj v tomto vydaní pred náš duchovný zrak kladú texty mnohých autorov z rozličných prostredí, ktorých spoločnou tematickou niťou je predovšetkým oslava Boha. Ale či si tohtoročná Ročenka splnila svoje poslanie ako minulé roky?! Či treba texty nahusťovať kronikárskymi a len tými údajmi, ktoré viac-menej uzreli svetlo sveta v mesačníku – Evanjelickom hlásniku. Nesmierne teší skutočnosť, že sa v cirkevnom živote deje neustále niečo, že sa do zborov zapájajú mladí ľudia, že bohaté aktivity rozprúdili ustátu hladinu a učičíkaných (niektorých) duchovných pastierov, že sa s veľkým zanietením do cirkevných aktivít zapájajú aj deti, ale to, čo vo veľkej miere chýba tejto Ročenke, a na čo nás v rokoch minulých zvykli páni farári (každoročne predtým Vladimír Obšust) a čo ochudobňuje tieto strany, sú úvahy o viere, o náboženstve, myšlienky, ktoré povzbudzujú, zošľachťujú ľudí. Kronikárske texty sú veľmi podrobne spracované, je v nich azda všetko, čo mohlo byť obsiahnuté, ale strany tohto vydania akoby prahli po rozjímaní, resp. textoch našich slovenských vojvodinských farárov, ktoré čitateľa oslovia. Ako si máme vysvetliť tú absenciu úvah, v čom asi väzí problém?! Treba ale spomenúť, že sú tu zahraniční autori, slovenskí. Vo svojich príspevkoch prinášajú poznámky o reformačnom chápaní cirkevného úradu či reformačné učenie o troch stavoch ako základ pre chápanie úlohy ženy a matky v rodine (Ľubomír Batka), hovoria o láske ako probléme či niečom inom (Ľuboš Vontorčík), avšak to nie veľmi patrí na strany tohto populárneho čítania, lebo čitateľ si nevychutná to Božie zrnko múdrosti z nich. Ešte menej možno tu má miesto príspevok o vyjadrení zboru biskupov ECAV o otázke homosexuality (Edita Škodová), lebo čitateľov takéhoto druhu čítania to nie veľmi zaujme. Okrem toho, sú to články dlhé a pre čitateľov tejto knižky nie celkom primerané. Celkom by stačilo viac podobných článkov článku Jána Vinkoviča o budúcnosti cirkvi v spoločnosti, ktorá sa transformuje. Vítané sú aj články, v ktorých nie sú iba kronikárske údaje, zo stretnutí našej evanjelickej mládeže (Katarína Verešová, Ján Lačok), u ktorej (teda mládeže) možno aj tu venovaný priestor vzbudí záujem o cirkevný život.

Také ľudu blízke, oslovujúce písanie, jednoduché a s náboženským nádychom sa žiada v takomto druhu knižnej tvorby. A toho je tu akosi málo. Možno výkonný redaktor Branislav Kulík nemal možnosť voľby príspevkov, alebo nechcel odmietnuť zaslané príspevky, avšak jedno je isté, do budúcna by redakcia v čele s hlavným a zodpovedným redaktorom, biskupom SEAVC Samuelom Vrbovským mala zmeniť koncepciu, aby si Ročenka zachovala doterajších čitateľov, a ak je možné, aj nových prilákala. Žiaduce je aj texty na jazykové úpravy zaslať skôr, aby sa lektorsko-korektorské služby nedostávali do časovej tiesne, aby si za svoju námahu po vydaní neutŕžili úškrny a aby sa korektorské nepresnosti a nezrovnalosti mohli načas odhaliť. Takto námahu znehodnotí alebo kvalitu naštrbí aj nepozorný zásah, keď zostane nepovšimnutá dlhá samohláska namiesto krátkej, sem-tam nenáležite vsunutá čiarka atď. Urýchlený proces však neprispieva ani k štýlovému rozvrstveniu slovnej zásoby, ani kvalite ešte zatiaľ jedinej ročenky tohto druhu medzi nami vojvodinskými Slovákmi evanjelikmi. Preto si treba vážiť 58. vydanie a snažiť sa neprerušiť tradíciu vydávania, avšak preferovať viac texty bližšie čitateľom.

 

PAZOVSKÝ KALENDÁR

04pazKal2015_jpg(Pazovský kalendár 2015, ročník XIV, Stará Pazova 2014)

Pazovskí Slováci, ktorých po celé tieto roky zrejme vedie duch hurbanovský, od roku 2002 dávajú o sebe vedieť aj v ročenke, ktorej zakladatelia dali meno úzko späté so svojím mestom, jednoducho – Pazovský kalendár. Týmto totiž nenechajú upadnúť do zabudnutia svoju ochotnícku činnosť a zároveň oživujú spomienky na významných národovcov, ktorí pôsobili práve v Starej Pazove. Pre nás tunajších Slovákov – Nepazovčanov, ktorí si rok čo rok zalistujú v ročenke, podľa vzoru ktorej tento kalendár začal vychádzať, teda v Národnom kalendári, sa presvedčia, že je akoby v tieni jeho staršieho brata. Pochopiteľné, Pazovský kalendár je predsa úzko spätý so svojím prostredím, venovaný je Staropazovčanom, ba je tam i údaj, že ide o publikáciu SKUS hrdinu Janka Čmelíka. Preto tu aj iným ctiteľom takéhoto druhu knižnej tvorby prezentujeme najnovšiu ročenku, teda Pazovský kalendár 2015. Zároveň je proste nutné načrtnúť, že pôvodný úmysel vydavateľov bol určite trochu iný od terajšieho výzoru a obsahu kalendára. Zameraný na užší kruh čitateľov, teda na Staropazovčanov, tohtoročný prináša spomienkové texty na zaslúžilých zosnulých rodákov, texty z minulosti Pazovy, články o významných pazovských národovcoch, dá sa povedať – z každého rožka troška. Avšak články sú takmer v úzadí a v početných reklamách a v silnom tlaku trhu sa akoby strácajú. A treba vysunúť najmä články Slováci a Srbi v spoločných vojenských jednotkách (Miroslav Demák), Slovenský demograf o Slovákoch na Dolnej zemi (Ján Jančovic), Patagónsky experiment Martina Kukučína (Ján Botík), Obchodovanie a náš najvyšší záujem (Mgr. Igor Feldy), Vzájomná pomocnica a Staropazovská banka (Katarína Verešová), 90. výročie založenia Spolku slovenských spisovateľov (M. Demák), Svetelný kríž (Pavel Matúch), 40 rokov Literárneho krúžku Ľudmily Hurbanovej (K. Verešová), Sny a hviezdy profesora Michala Filipa (Martin Prebudila), 95 rokov pazovského futbalu (Matej Bzovský).

Niektoré z týchto článkov sa dotýkajú vedeckej oblasti, sú prinajmenšom vedecko-populárne, avšak zabrala by na hodnote ucelenejšia koncepcia celej ročenky, štýlové rozvrstvenie. S diametrálne odlišným ponímaním života sa stretáme aj na začiatočných stranách, keď v kalendáriovej časti nachádzame pre každý mesiac aj zrnko biblickej múdrosti (tak ako v Ročenke Slovenskej evanj. a. v. cirkvi v Srbsku, čo tam i prináleží) a znamenia zverokruhu, dokonca aj s príslušným znakom. Zase na druhej strane je vítané, že je vedľa aj kalendár so srbskými menami a sviatkami.

A azda nieto vydania, v ktorom si prsty nezamieša niekdajší tlačiarenský škriatok, ktorého sa pole pôsobnosti, s príchodom moderného počítačového desk top publishing systému, pri ktorom sa do tlačiarne už dostávajú na fotoplatniach pripravené a v redakcii skontrolované celé strany, zredukovalo na minimum. Takýto škriatok má však tuhý život a občas sa mu ešte podarí vniknúť aj do počítačových redakčných systémov, a potom tam kdesi vo virtuálnom svete sa poriadne uškŕňa. Zato ale Pazovčania sú si vedomí skutočnosti, že pekný obal výrobok predáva, a tak sa z titulnej strany usmieva šumná dievčina a na poslednej strane si miesto našli dve pôvabné dievčiny.

                                                                                                                 Anna Horvátová

 

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs