V sobotné aprílové ráno padinské ulice vyplnil bľakot oviec. Tento milý nekaždodenný obraz nás podnietil vyhľadať ich majiteľa Michala Povolného, ktorému v chove oviec pomáhajú synovia Dušan a Miroslav.
Úvodom rozhovoru Michal Povolný pripomenul staré porekadlo Kto má ovce, má aj novce, ale zdôraznil, že v súčasnosti je už úplne pozmenené: – Kto má ovce, má aj robotu. Peniaze unikajú, – povedal.
– Ovčiarstvom sa zaoberáme okolo dvadsať rokov, hoci samostatne a serióznejšie sa chovu oviec venujeme viac ako desať rokov. Začínali sme s desiatimi ovcami a momentálne ich máme dvesto. Pretože sme ohraničení priestorom, nemôžeme chovať väčší počet. Je oveľa ľahšie, keď niekto býva na okraji dediny, lebo v tom prípade priestor nepredstavuje problém a aj ovce majú väčšiu slobodu.
Jarné teplé dni pre ovce znamenajú návrat do prírody. O povinnostiach počas mesiacov, keď sú ovce doma v obore, a v období, keď sú na pasienkoch, Michal hovorí:
– S príchodom zimy štyri až päť mesiacov ovce chováme doma v obore, čo znamená, že musíme mať nachystanú siláž, seno, ďatelinu, sójovú slamu, repné rezky a kukuričné šúpolie. Niekedy ovce domov prichádzajú až v decembri a tohto roku sme ich na pašu vypustili začiatkom apríla. V Padine máme veľký problém s tým, že niet nadostač pasienkov. Môžeme ich pásť len vo Višničkovej hôrke a v Doline, všetko ostatné je preorané. Ďalší vážny problém máme s tým, že ľudia tam umývajú striekačky alebo vystrekúvajú zvyšok otravy do trávy, ktorú ovce zožerú a môžu zdochnúť. Okrem toho je veľmi významné nájsť dobrého pastiera a mať dobrých psov, lebo bez psov ovce nereagujú na pastierove príkazy. Teraz máme výborného psa, ktorý skôr strážil kravy.
Hoci ovčiarstvo v Padine má dlhú tradíciu, v poslednom čase sa udiala drastická zmena. Na vysvetlenie Michal Povolný povedal:
– Kedysi v Padine bolo okolo 5 000 oviec. Vtedy mali aj cenu a aj zisk bol väčší. V súčasnosti počet klesol na 1 500. Keďže ide o celoštátny problém, štát rozhodol zvýšiť hodnotu subvencií pre chovateľov plemenných oviec. Aj keď vyháňame ovce na pašu, dávame pozor, aby sa plemená nemiešali. Tak v Padine máme tri či štyri stáda. My chováme ovce plemena Il de france a musíme mať potvrdenie o tom, pretože bez dokumentov niet ani subvencií. Potvrdenie o plemennom pôvode musia mať aj jahnence určené na vývoz.
O ovčiarstve ako (ne)ziskovej výrobe a problémoch, s ktorými sa ovčiari stretávajú, hovorí:
– Je veľký rozdiel medzi ziskom kedysi a dnes. Kedysi sa ovce dojili a z predaja mlieka ste mohli vyplatiť pastiera. Plemenné ovce Il de france sa napríklad vôbec nedoja. Vlna tiež neprináša zisk, musím dokonca za strihanie doplácať. Cena jahniat je už päť rokov rovnaká a v týchto mesiacoch sa vyrovnala cene prasiec, čo je nezmysel, lebo ovca, ktorá chodí na pašu, sa kotí raz ročne. Snažíme sa, aby sme mali jahnence počas vianočných a novoročných sviatkov, keď je viac záujemcov a cena je výhodnejšia.
Na záver niekoľko slov pre tých, ktorí by sa chceli zaoberať ovčiarstvom:
– Pre ovčiarstvo sa môže rozhodnúť len ten, kto má dobrú vôľu. Keď štát zvýšil hodnotu subvencií, viacerí sa rozhodli chovať ovce, ale keď zistili, že nie je z toho veľký zisk, ovce rozpredali. Z mesiaca na mesiac sa musí balansovať a múdre narábať s peniazmi. Čo len môžete, urobte sami, pretože za všetko, čo neurobíte, musíte zaplatiť.
– Chuti veľa, roboty ešte viac a peňazí málo, – dodala na záver Michalova manželka Zuzana.
Elenka Ďurišová