Divadlo je láska na celý život

CHAT: SVETLANA GAŠKOVÁ, ŠTUDENTKA DIVADELNEJ RÉŽIE A DRAMATURGIE

Divadlo nie je zaujímavé… Čítať knihy? Nie, radšej si pozriem film… Ako často vaši priatelia, príbuzní alebo deti vyslovili takéto a podobné výroky? O tom, či mladí majú záujem o kultúru, koľko sa venúvajú kultúrnym obsahom, ale aj o jej budúcom povolaní sme si tentoraz písali s Kysáčankou Svetlanou Gaškovou, študentkou 3. ročníka Divadelnej réžie a dramaturgie na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

@ Prečo si sa rozhodla študovať práve réžiu?
Svetlana: Určite preto, lebo je divadlo súčasťou môjho života ešte od 2. ročníka základnej školy a som šťastná, že sa mu môžem venovať. A čo je podstata života, ak nie byť šťastný a robiť to, čo ti prináša šťastie?
@ Áno, súhlasím s tebou… Môžeme povedať, že si v divadelnom svete už pozoruhodný počet rokov. Znamená to, že máš aj svojho obľúbeného režiséra?
Svetlana: Nie, obľúbeného nemám, ale ma definitívne veľmi inšpiruje práca nášho režiséra Ľuboslava Majeru.
@ Prečo práve Majera?
Svetlana: Predovšetkým ma inšpiruje jeho láska a vášeň k divadlu, tiež genialita spôsobu, akým nám podáva pravdu prostredníctvom divadelnej hry a herca na javisku. S režisérom Majerom som sa prvýkrát stretla na seminári Píšeš? Píšem! v roku 2011. Bol mojím lektorom. A teraz mám to šťastie, že ho stretávam častejšie, lebo je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici a vždy režíruje predstavenia s hercami 3. ročníka. Pavel Matúch v knihe Majera napísal: „Dve dosky a jedna vášeň. Ľuboslav Majera na divadlo viac ani nepotrebuje.“ A to je to, čo ma najviac inšpiruje: láska, vášeň a ľudskosť.
@ Nedávno som natrafila na jeden rozhovor na internete, v ktorom Majera hovorí, že „Teatar je đavolja rabota“. Ako to chápeš?
Svetlana: Je to veľmi zaujímavá fráza. Chápem to ako oddanosť. Stačí sa raz zamilovať do divadla a je to láska na celý život. To je spôsob života. Ak si zvolíš divadlo ako profesiu, nemôžeš sa mu venovať polovične. Musí to vždy byť naplno. Divadlo ako také si vyžaduje veľmi veľa práce. Veľa odriekania, a pritom veľmi veľa dáva späť.
@ Pokladám ľudí, ktorí sa venúvajú práci v divadle, za kreatívnych ľudí, ktorí tú svoju vlastnosť musia ešte nejakým spôsobom zvýrazniť – písaním, maľovaním atď. Platí to aj pre teba?
Svetlana: Venujem sa aj písaniu… Najviac píšem poéziu, ale aj divadelné hry a prózu, hoci nie tak často ako poéziu, lebo je na to potrebné viac času. Zase poéziu píšem každý deň. Keď ma kopne múza, napíšem aj tri – štyri básne v priebehu jedného dňa. 🙂
@ Čo si myslíš, nakoľko je u mladých vyvinutý vzťah k písaniu a čítaniu?
Svetlana: Myslím si, že veľmi málo mladých ľudí venúva svoj čas čítaniu a písaniu. Všetci to chápu ako záväzok, ktorý im nanútili učitelia. A to je zle, lebo čím menej čítajú, tým menej píšu, a čím menej píšu, menej vedia rozprávať a vyjadrovať sa.
@ Prečo je to tak?
Svetlana: Nechcem hovoriť, že je to chyba rodičov alebo školského systému, alebo toho, že sa deti nezapájajú do žiadnych krúžkov. Vlastne áno, začína to hlavne doma, lebo rodič skôr pustí dieťa pred počítač alebo mu zapne telku, než mu prečíta rozprávku. Trošku možno vyzniem drzo, ale je to tak. Malému dieťaťu treba zaštepiť lásku k čítaniu, avšak aj naše školstvo je zastarané. Deti majú veľmi veľkú fantáziu, len im treba dať možnosť a niečo kreatívnejšie, nad čím budú premýšľať. Je toľko vecí, ktoré ich zaujímajú. Viem to, lebo režírujem v detskom divadelnom súbore v Kysáči, a pravda je tá, že koľko sa oni naučili odo mňa, toľko som sa ja naučila od nich.
@ Bývaš na Slovensku, pohybuješ sa medzi mladými ľuďmi. Mohla by si porovnať našu mládež a tú na Slovensku?
Svetlana: V Banskej Bystrici sa hlavne pohybujem medzi umelcami, hercami, režisérmi, filmármi. Sme viac-menej uzavretá komunita, všetci sa navzájom poznáme a ak je možné, spolupracujeme, pomáhame si. Sme jedna trošku väčšia rodina. V Kysáči je to inak. Pravda, všetci sa poznáme, ale mať okolo seba ľudí, ktorí ťa nevyužijú, nezmanipulujú, nevysmejú, to je zázrak. Nepoznám veľa ľudí, ktorých by zaujímalo umenie. Mám na mysli predovšetkým svojich rovesníkov. Divadelný súbor, ktorý sme tvorili, sa zmenšil preto, že niekoľkí z nás odišli buď študovať, alebo pracovať na Slovensko. Niektorí zistili, že ich to až tak nezaujíma. Máme teraz mladý, detský súbor, ktorý je ale brutálne silný, aj čo sa týka hereckej, ale aj pohybovej, a predovšetkým tej emočnej stránky. Dúfam, že v tom zotrvajú a že sa niektorí z nich možno rozhodnú ísť mojou cestou, teda zaoberať sa tým profesionálne, réžiou alebo herectvom.
@ Povolanie si si už zvolila… A miesto pôsobenia? Čo bude mať nakoniec prevahu – Srbsko alebo Slovensko?
Svetlana: Určite sa vrátim sem, ale by som chcela byť aj na Slovensku. Tu máme dobré ochotnícke súbory a myslím si, že sa tomu treba venovať. A okrem toho, tu je aj SVD. Neorientovala by som sa len na slovenské súbory, chcela by som robiť aj so srbskými atď… Lebo divadlo spája emócia, nie jazyk, národnostná príslušnosť alebo farba pokožky…

                                                                                                                                                      Jasmina Pániková