Skrývanie sa v ulite neprospieva

Móresy človeka modernej doby, ktoré hovoria skôr o nedostatku základnej kultúry, ako o dobrej domácej výchove, v našej spoločnosti sa stali trendom. Súdobá choroba, na ktorú sa terapia ešte len hľadá.

Už sa nekladie otázka, ako byť lepší, ale ako v krušných časoch (ne)móresov zachovať dosiahnutú úroveň dobra. Túto a podobné otázky si kladú osobnosti nášho verejného života po tom, ako ich vo verejných verbálnych útokoch na cnosť, odbornosť a profesionalitu zaodievajú do šiat s nezaslúženými fľakmi.

Výslednicou atakov je znehodnocovanie dlhoročnej činnosti v oblasti kultúry alebo spoločenskej oblasti vôbec. Človek sa dostáva do pomykova: vrátiť rovnakou mierou alebo si zachovať dôstojnosť?

Ako si zachovať zdravý rozum, keď zo všetkých strán na nás číha aj tabloidizácia médií, ale aj štátnych inštitúcií, najvyššej politiky, osobností politického, spoločenského a kultúrneho života? Zo všetkého sa robí reality show. Zo života – sranda.

Najnovším príkladom toho je „polygrafizácia“ aféry pod krycím menom Štátny prevrat. Predtým však – a sústavne, ale na nižšej úrovni, pretrváva nemilosrdná súdobá hra o tróny, vlastne – boj o trón menšinovej kultúrnej samosprávy. Víťaz zatiaľ nie je známy, je však zrejmé, že „kolaterálna škoda“ v politických bojoch sa zväčšuje, lebo politizácia menšinovej kultúrnej autonómie v oboch táboroch vo veľkom začala ukazovať rohy.

A intelektuálna verejnosť mlčí…

Kto do teba kameňom, ty doňho – chlebom. Nie, človek nie vždy dokáže za zlý odplácať sa dobrým skutkom. Zásadový a pritom mravný homo sapiens nevládze ani kamene hádzať, môže sa iba skryť do svojej ulity, lebo tá ho ochráni pred verbálnym a fyzickým násilím, vulgárnosťou, nepoctivými úmyslami. Ale iba na kratšie dráhy. V behu na dlhšie dráhy skrývanie prináša záhubu.

Možno teda hovoriť o dodržiavaní všeľudských etických zásad, ak sa na ich porušovanie verejne nepoukazuje? Na otázku si netrúfame neodpovedať, lebo sa natíska ďalšia otázka.

Kto sme vlastne my, aby sme na koberček pozývali tých, ktorí sa roky verejne dokazujú vo svojich odboroch, alebo tých, rovnako pracovitých, usilovných a kvalitných ľudí, ktorí neustále pracujú na roli národa dedičnej, ale sa tým v širšej spoločnosti nevystatujú? Či tých, ktorí sa už dávnejšie rozhodli mlčanlivo, z bezpečnej vzdialenosti, sledovať spoločenské dianie, ktoré na naše menšinové spoločenstvo môže mať nedozerné, nijako nie aj priaznivé následky. Máme na to právo? Akiste nie.

Lebo – nemôžu byť všetci páni, musia byť aj ľudia…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová