Žena na ôsmomarcovom piedestáli

Kým sa oslava Medzinárodného dňa žien v mnohých európskych krajinách pociťuje ako prežitok, u nás si na ôsmomarcové kvety zatiaľ ešte potrpíme. Niežeby to bol zlý zvyk. Kvietok, hoci len púpava, každé dievča, ženu, mamu, starú mamu, sestru, tetu – poteší.  

Žeby sa žena v Srbsku aspoň v tento deň dostala na piedestál – rovnoprávne s mužmi, ktorí na ňom stoja každý deň? Sotva. Hoci sa zdá, že ženy v našej krajine stoja na rovnakej štartovacej čiare s mužmi, dokonca že obsadili niektoré líderské pozície (na čom je aj kus pravdy), štatistika hovorí inak.

Údaje, ktoré opisujú stav rodovej rovnosti u nás z lanského roka, hovoria o tom, že v Srbsku je o 16 percent menej zamestnaných žien než zamestnaných mužov. V riadiacich kreslách je okolo 13 percent žien, kým v iných európskych krajinách ich podiel vynáša až 35 percent.

Keď ide o najdôležitejšie inštitúcie slovenského národnostného rázu, voľným okom je viditeľné, že ženy v našom spoločenstve sa nachádzajú v tzv. líderskej pozícii. Od Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, cez Slovenské vojvodinské divadlo, Oddelenie slovenského jazyka a literatúry na FF v Novom Sade, Gymnázium Jána Kollára v Petrovci, mnohé (slovenské) základné školy a predškolské ustanovizne, po vedúce miesta v médiách (napríklad v TV Vojvodina a Hlase ľudu) – ženy sú tie, ktoré tvarujú a riadia mnohé naše inštitúcie.

Určite do toho vkladajú svoje maximum s výraznou dávkou zodpovednosti, altruizmu a filantropie. Stretajú sa s ochotou iných spolupracovať, no často im podkladajú polená pod nohy, tlačia do priepasti. Zo zlosti či závisti. Ale človečenstvo je už raz také. To sa nestáva iba ženám. No ženy tieto situácie svojou psychofyzickou konšteláciou prežívajú  oveľa citovejšie (a hlbšie). Aj ženy niekedy zlyhajú. Veď aj ženy sú iba – ľudia.

Menej žien na vedúcich pozíciách stretávame v našich lokálnych samosprávach. Opraty, ktorými sa riadia lokálne samosprávy alebo miestne spoločenstvá, do rúk zatiaľ naše ženy temer nedostali – muži si tieto funkcie strážia ako oči v hlave. No výnimku z pravidla v prípade predsedníčky alibunárskeho Zhromaždenia obce môžeme vnímať ako maják. Svetielko ďaleko v tuneli.

Ale nie všetko je o líderstve. Stačilo by, na začiatok, keby sme znížili diskrimináciu voči ženám, keď ide o zamestnávanie vôbec. Veď výskumy hovoria, že až 61 percent žien zažilo diskrimináciu pri hľadaní práce. Nech ani nehovoríme o znehodnocovaní „zamestnania“ mám a domácich. Keď spoločnosť prekoná tieto stereotypy, o zrovnoprávnení obsadenia líderských miest ženami v inštitúciách, ustanovizniach, spoločnostiach, sa bude ľahšie hovoriť.

 Vladimíra Dorčová-Valtnerová