Chobotnica z Panamy a obmeny tunajších

Daňové raje veru pre niektorých (alebo mnohých) sa v tomto týždni zmenili na peklo. Spôsobil to únik dokladov z panamskej právnickej firmy Mossack Fonseca.

Neuveriteľné množstvo dokladov, spolu až 11,5 milióna, svedčí o tom, že výhody tzv. offshor spoločností využívalo a využíva viac ako 14-tisíc klientov, ktorí za posledných tridsať rokov založili takmer 220-tisíc firiem – čo ešte stále nepredstavuje konečný počet. Chobotnica sa rozrastá.

Novinári zoskupení okolo Medzinárodného konzorcia investigatívnych novinárov a nemeckých novín Süeddeutsche Zeitung, medzi nimi aj srbskí novinári KRIK-u, doteraz odhalili, že sa v Panamských papieroch spomína 12 šéfov štátov, 128 súčasných a bývalých politikov atď. Dokonca už padla prvá „obeť“ – islandský premiér, ktorého meno sa v panamských dokladoch tiež spomína, odstúpil z funkcie.

Pravdaže, ani niektorí občania Srbska neodolali rajskej offshorovej zmiji, ktorá ponúka napr. pranie špinavých peňazí. O niektorých osobnostiach zo spoločensko-politickej spoločnosti našej krajiny sa už určitý čas vedelo, o niektorých len tušilo. Základný impulz na začiatok vyšetrovacích procesov poskytli novinári. Teraz je lopta v rukách štátnych služieb, ktoré zatiaľ nepočuť.

Aj slovenská národnostná menšina má niekoľko chobotníc, ktoré ale nezapadajú do panamskej rajskej paradigmy, skôr do volebnej.

Chobotnica sa už dávno stala obľúbeným metaforickým výrazom v prejavoch novodobých slovenských politických vládnych a mimovládnych aktérov. Ale vlastnosti morskej príšery postupne získavajú aj oni sami.

Práve oni z vlastných ramien pletú bič na vlastných (spolu)príslušníkov, spravidla pod rúškom boja proti korupcii a za transparentnosť. Ide o dva spoločenské fenomény alebo výrazy, ktoré sa u nás najčastejšie skloňujú vo všetkých pádoch (aj v niektorých, ktoré slovenský jazyk nepozná, naša slovenská kultúra a výchova ešte menej). Pridajme k tomu aj osvieteneckú snahu o oslobodenie vedomia a zrevolučnenie existujúcich pomerov, pre ktorú (tú snahu) je príznačné poúčanie a verejné pokarhanie – aj vtedy, keď to nie je potrebné. Dokonca aj vtedy, keď násilné pokarhanie a poúčanie vyznieva priam degutantne.

Niekedy sa im podarí trafiť klinec po hlavičke, zvlášť keď do verejnosti vystúpia so serióznou kritikou predstaviteľov našich inštitúcií. Ale to svetelnou rýchlosťou anulujú prostriedky, ktorými sa pokúšajú dostať na spoločenské výslnie, zanechávajúc po sebe „mŕtvole“ doterajších súčasných spoločenských dejateľov – od tých politických, kultúrnych, po školských, novinárskych a i. Lebo účel – aspoň v tomto prípade – určite nesvätí prostriedky.

Vladimíra Dorčová-Valtnerová