Uznajme, v týchto dňoch sme veľmi populárni… My Slováci! Slovenskú menšinu spomínajú takmer vo všetkých médiách – tých opravdivých a, žiaľ, aj takých, ktoré seba považujú za médiá. Četníci – nečetníci, odsúdiť – neodsúdiť, verejne protestovať – odmlčať sa, pchať si nos do redakčnej politiky – nechať novinárov, aby sami rozhodovali, „bojovať“ za svoj národ – pochopiť, že ide o typické predvolebné zbieranie hlasov…
Takýchto „otázok“ je mnoho. Avšak prečo každý z nás nie je alebo nepokúsi sa byť opravdivý homo sapiens, človek, ktorý myslí a myslí najmä svojou hlavou a nie na základe demokratických, pokrokárskych či ligových inštrukcií, svojich predsedov, vodcov, ideológov? Prečo si nezačneme uvedomovať, že sa nachádzame vo volebnom období, keď opozičné tábory iba čakajú ten-ktorý prešľap, aby mohli zaútočiť na protivníka a získať body, čiže potenciálne hlasy. Známy je latinský výrok Rozdeľ a panuj. Možno tu niektorým ide práve o to.
Väčšina do popredia vysúva fakt, že tu Slováci žijú s väčšinovým národom už viac ako 250 rokov, bez problémov… Avšak v poslednom čase sa nastoľuje otázka, či po toľkých rokoch spolu nemôžu žiť „Slováci a Slováci“? Terén sa stal natoľko malým, že niet miesta pre všetkých? Či sme sa po toľkých rokoch dostali k tomu, že nám stranícke farby natoľko zatreli oči, že sme začali ubližovať jedni druhým, vymýšľať intrigy a večne obviňovať niekoho za niečo? Veď by sme mali vedieť, že sa politická strana mení a určite nikto z politikov nebude doživotne povďačný určitému jednotlivcovi za to, že aj tými obscénnymi spôsobmi prispel k jeho moci. Zmocní sa ho „amnézia“ a… Veď o tom verne svedčia aj ich lietajúce schopnosti. Cez noc sa zrodí nové presvedčenie, ktoré potrvá po prvé lepšie (čítaj: lepšiu funkciu) a šup k novému vodcovi! A stranícki poslíčkovia vo väčšine zostanú tam, kde boli… Spolunažívať so svojimi občanmi. A tých sa tá amnézia nezmocní tak ľahko. Všetko sa pamätá.
Jasmina Pániková