Život po voľbách

Život jestvuje aj po voľbách, rovnako ako existoval pred nimi. Voľby možno priniesli „daždivú“ atmosféru, ktorá sa môže a nemusí transformovať do búrky.

Ale po búrke vždy vyjde slnko – zvlášť ak sa človek sústredí na svoje najbližšie okolie, na rodinu. Ak však vníma aj širšie spoločensko-politické okolie, a väčšina z nás je spoločenská bytosť, veľmi rýchlo pochopí, že v našej krajine sa ešte neblýska na krajšie časy.

Veď nemožno „len tak“ zabudnúť rétoriku a maniere (nielen) počas predvolebnej kampane, úmyselné a náhodné údery pod pás, vyhrážanie, urážanie, vynucovanie, podplácanie a iné nekalé spôsoby, ktoré si normálny človek ani predstaviť nevie. Kompas akoby stratili mnohí vládnuci funkcionári i opoziční politickí aktéri – už či úmyselne, z vlastného záujmu, alebo náhodne.

Vo voľbách za nami vyhrali politici. Národ prehral. Veď tomu sa v predvolebnej kampani nedostalo ani len základnej kultúry vo verejných prejavoch politikov, v ktorých dominovalo, u niektorých viac, u niektorých menej, verbálne osočovanie politických oponentov. Ak si občan, volič, nárokoval na serióznu prezentáciu volebného programu politických aktérov, česť výnimkám, veľmi sa sklamal! Veď načo presviedčať reálnymi plánmi a riešeniami, radšej na tácke ponúknuť „víziu“ Srbska (nech to znamená čokoľvek!), prestrihnutú stužku, zakopaný základný kameň, negustiózny verejný prejav, lebo kto neunesie meč, seká – jazykom.

Na kultúru v konfrontovaní názorov sme dávno zabudli. Radšej hneď dať kopanec, umlčať tých, ktorí prejavia iný názor! Keby Čajakov Zypa Cupák dnes žil, veru by na plné ústa kričal známu sentenciu Cit, ani pis! A národ, umŕtvený viacročnou morálnou a materiálnou chudobou – mlčanlivo kričí iba na spoločenských sieťach.

Naša spoločnosť je už dávno v stave obliehania a aktuálna povolebná situácia iba umocňuje takú atmosféru. Pozorujúc politické dianie v Srbsku, niekedy sa zdá, že George Orwell pri definovaní politického systému ako systému dizajnovaného na to, aby klamstvá zneli dôveryhodne a vražda prijateľne, mal na mysli našu krajinu, či možno celý Balkán.

Asi nikdy nezistíme, či tak alebo onak, ale skutočnosťou je, že Srbsko si voľky-nevoľky uplynulú nedeľu zvolilo „pokrokársky“ duch, ktorý nás bude sprevádzať v našom ďalšom štvorročnom živote. Pardon, v ich politickom mandáte! Čas ukáže, či naša krajina konečne zažije ten stále proklamovaný pokrok a rozmach. Znepokojuje však otázka, ako žiť, pracovať, tvoriť a nakoniec spolupracovať v lokálnom prostredí, v ktorom zoči-voči príliš nízko leteli dokázané a nedokázané obvinenia, urážky, podrazy. Alebo azda dokážeme do rúk útočníkov podať chlieb namiesto kameňa?

Vladimíra Dorčová-Valtnerová