Keď si neprítomnosť kompetentných predstaviteľov niektorých (nielen našich) inštitúcií a organizácií na udalosti, na ktorej sa diskutuje o ľudských a menšinových právach, všimnete raz, ide o náhodu.
Ak však k neúčasti dôležitých verejných osobností alebo ich zástupcov príde niekoľkokrát zaradom, niekto môže prísť k záveru, že ide o nedbanlivosť alebo nezáujem o veci bytostne dôležité pre ďalší život tunajšieho menšinového spoločenstva.
Nebolo to ani tak dávno, čo sa v niekoľkých mestách našej krajiny uskutočnili okrúhle stoly o iniciatíve znovu založiť ministerstvo ľudských a menšinových práv. Bolo logické očakávať, že tam stretneme tých, ktorých príslušníci menšinového spoločenstva poverili ochranou a rozvíjaním predovšetkým menšinových práv. Predstaviteľov menšinovej kultúrnej samosprávy, ale aj tých, ktorí v stanovách svojich mimovládnych organizácií majú zakotvený boj za menšinové práva. Nebolo ich tam. Veď logika v našej krajine, dokonca aj na vyššej, životnejšej úrovni, dávno stratila svoju legitimitu.
Často sa organizujú fóra o mediálnych reformách, ktoré bolia zvlášť menšinové médiá, lebo tie z privatizačného boja vyšli s invaliditou. Je to príležitosť na to, aby sa nielen zohľadnila škoda, ale aby sa navrhli konkrétne riešenia, ako ju sanovať. Ešte raz nahlas povedať: veď sme vám hovorili, že najhrubší koniec vytiahnu menšinové programy! Ale aj príležitosť pozviechať sa a pozrieť, aké sú možnosti, aby sme čím skôr zaplnili prázdne miesta, ktoré spôsobila mediálna reforma. No dokonca aj menšinových novinárov, zvlášť slovenských žurnalistov, ktorí pôsobia v lokálnych médiách, len zriedkavo, alebo vôbec nevidieť na novinárskych sesiách.
Ale nielen my príslušníci národnostných menšinových spoločenstiev sa dopustíme divných vecí. V uplynulých dňoch mnohé zainteresované strany, medzi nimi aj národnostné rady národnostných menšín, zostali prekvapené, keď sa v médiách objavilo oznámenie mimovládnej organizácie Transparentnosť Srbsko, že vláda Srbska nebadane počas povolebných dní, presnejšie 27. apríla, schválila Akčný plán na začiatok predprístupového rokovania o kapitole 23.
Menšinové národnostné rady a iné inštitúcie, ustanovizne, organizácie, ba dokonca jednotlivci – odborníci zostali bez komentára. Veď nikde nezverejnili ani nepredstavili konečnú verziu tohto plánu, ktorý patrí medzi významné dokumenty v oblasti ľudských a menšinových práv. O akej verzii teda hovoríme?
V konečnom dôsledku je dobre, že sa akčný plán schválil, ale zostáva trpká otázka, či azda v každej oblasti verejného pôsobenia musí prichádzať k nepriamočiarym krokom – či už úmyselným, alebo nie.
Vladimíra Dorčová-Valtnerová