Fotiť treba s nadšením a radosťou

Miloš Gombár vyrastal v Kysáči, kde skončil základnú školu. Potom sa jeho rodina presťahovala na Slovensko. Jeho matka je totiž zo Slovenska a otec je Kysáčan.

Na Technickej univerzite v Košiciach vyštudoval odbor Riadiaca technika a automatizácia. V súčasnosti býva a pracuje v Prešove ako informatik pre Krajské riaditeľstvo Policajného zboru.

Stredobodom nášho rozhovoru je fotografovanie. Kedy ste s tým začínali?

– Fotografovaniu sa venujem amatérsky v rámci voľného času. Kde sa dá beriem so sebou fotoaparát a občas aj niečo „cvaknem“. Baví ma hlavne proces fotografovania, horšie je to už so spracovaním fotografií a sedením pri počítači. Fotografia a fotografovanie ma zaujímalo už od malička keď som pobehoval po dome so starým Zenitom a všetko fotografoval bez vloženého filmu.

Fotiť s nadšením a radosťou

Čo je pri fotografovaní najdôležitejšie? Dobrá a drahá technika alebo vedomosti fotografa, možno i inšpirácia a nadanie?

– Čo je pri fotografovaní najdôležitejšie? No určite to nie je drahá technika aj keď sa nájdu fotografické žánre, u ktorých to bez drahej fototechniky nejde (šport, wildlife). Dôležité je podľa mňa mať radosť z fotografovania a keď sa niečo robí s radosťou a nadšením skôr či neskôr sa dostavia aj výsledky.

Kde vy najčastejšie nachádzate inšpiráciu?

– Inšpiráciu sa snažím hľadať všade kam idem, hlavne je to nádherná príroda Slovenska, no nepohrdnem ani zahraničím. Poslednú dobu je mojou hlavnou inšpiráciou môj jeden a pol ročný syn, fotenie ktorého mi prináša najväčšiu radosť.

Za fotografiami dosť cestujete. Koľko času si vyžaduje vyčkávanie na ten správny moment fotenia?

– Poslednú dobu sa snažím venovať krajinárskej fotografii a tá je dosť náročná na cestovanie a čas. Prebieha to zhruba nasledovne: naplánovanie miesta fotenia, zistenie predpovede počasia, vstávanie skoro ráno okolo 3-5h podľa ročného obdobia a ako ďaleko plánujem ísť, presun na miesto fotenia často krát je to niekoľko hodinová cesta autom a potom hodinový výstup na kopec, nájdenie tej správnej kompozície a potom je to už iba o čakaní na východ slnka a odfotení toho správneho momentu. Nasleduje cesta domov, nákup pečiva v obchode a raňajky s rodinou.

Spomínate si na taký naj moment, naj zážitok z týchto cestovaní?

– Krásne zážitky mám z fotografovania zvierat vo voľnej prírode. Trošku som sa tomu venoval, no musel som od toho upustiť kvôli extrémnej časovej náročnosti tohto fotografického žánra. Najviac ma bavilo vábenie zvery pomocou vábničiek. Podarilo sa mi viackrát privábiť srnca a líšku. Je veľmi humorné sledovať srnca ako sa „predvádza“, alebo líšku ako sa zakráda. Snáď si ešte niekedy nájdem čas a vrátim sa k fotografovaniu zvierat.

Za aký čas sa dá z priemerného vyformovať slušný amatérsky fotograf?

– Je to podľa mňa veľmi individuálne. Niekto to má tak povediac „v oku“. Ten potrebuje zvládnuť iba nejaké základné poznatky o fotografovaní (expozícia, kompozícia) a za krátky čas bude mať krásne výsledky. Tí, ktorí to v oku nemajú (do tejto kategórie by som zaradil aj seba), sa fotografovať musia naučiť. Kto sa nevzdá, bude študovať, čerpať inšpiráciu od skúsených fotografov a hlavne fotografovať, u toho sa nejaké výsledky skôr či neskôr dostavia.

Miloš, chodievate do Kysáča? Aké sú vaše spomienky na život tu?

– Do Kysáča nechodievam často, moje zamestnanie a povinnosti mi to veľmi nedovolia, no raz za čas sa mi to podarí. Na návštevu Kysáča sa stále teším, rád sa stretávam so starými kamarátmi a rodinou. Na Kysáč mám príjemné spomienky. Často sa rozprávam s manželkou o Kysáči a spomínam na detstvo. Vzbudzuje to vo mne nostalgické pocity.

Či to predsa len má „v oku“, i keď popiera, alebo sa k tomu dopracoval, no Milošove fotografie sú viac než amatérske. Cítiť z nich radosť a nadšenie autora.

Fotografie: Miloš Gombár