O týždeň – 22. decembra si Juhoslovania, teda občania už neexistujúcej krajiny, možno, spomenú na ďalší neexistujúci sviatok – Deň Juhoslovanskej ľudovej armády. Na tento deň roku 1941 – v malom mestečku Rudo na území Bosny a Hercegoviny – bola založená armáda, ktorá po necelých štyroch rokoch, spolu so spojeneckými vojskami, oslobodila vtedajšiu Juhosláviu od fašistických okupantských vojsk. Pred troma týždňami, presnejšie 29. novembra, bol sviatok, ktorý sa azda najhlbšie vrezal do pamäti Juhoslovanov. Mnohí si zavše spomenú na tento dátum, ktorý sa oslavoval príležitostnými vlastenecky ladenými programami a pracovným voľnom, keď nie z iných, tak z toho dôvodu, že sa Deň republiky vo veľkom využíval – na zakáľačky. Inak na tento deň (teda 29. novembra) roku 1943 v bosenskom Jajci sa uskutočnilo II. zasadnutie AVNOJ-a (Antifašistickej rady Národného oslobodenia Juhoslávie). Vyhlásená bola Demokratická federatívna Juhoslávia. AVNOJ sa ustanovil ako zákonodarné a výkonné zastupiteľské teleso DFJ a založený bol KNOJ – Komitét národného oslobodenia Juhoslávie a utečeneckej vláde na čele s kráľom Petrom II. Karađorđevićom bol zakázaný návrat do krajiny – po ukončenie vojny.
Hoci sa západní spojenci po 2. svetovej vojne snažili o obnovenie juhoslovanského kráľovstva, 29. novembra 1945 bola vyhlásená Federatívna ľudová republika Juhoslávia. Ktorá 7. apríla 1963 zmenila názov. Socialistickú federatívnu republiku Juhosláviu činilo šesť socialistických republík: Srbsko (so svojimi dvoma krajmi, čiže pokrajinami – Vojvodinou, resp. Kosovom a Metóchiou), Chorvátsko, Slovinsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a Macedónsko. Juhoslávia zostala v povedomí veľkej časti svojich občanov ako krajina, v ktorej sa žilo životom dôstojným človeka a ktorá vo svete mala vysoký rating.
Nič a nikto netrvá večne, a tak sa aj Juhoslávia, inak obkľúčená „starosťami“, čiže, povedané už taktiež neexistujúcim srbochorvátskym jazykom brigama, (ne)dožila ani päťdesiatky. Skratku BRIGAMA inak niekto bystrý (?) utvoril zo začiatočných písmen jej susedných krajín Juhoslávie: Bulharska, Rumunska, Italije (čiže Talianska), Grécka, Austrije (čiže Rakúska), Maďarska a Albánska. Nepomohlo jej ani to, že sa JĽA, podľa hesla jej najvyššieho veliteľa maršala Tita, inak doživotného prezidenta SFRJ, chystala „ako keby zajtra mala vypuknúť vojna“. Hoci ju (a môžbyť práve preto) nikto nenapadol zvonku, stroskotala pod tlakom vnútorného napätia vo vojne, ktorú, ako tvrdil „nový Tito“ alias Slobodan Milošević, Srbsko neviedlo. Iba čo sa z bojísk v Slovinsku, viac v Chorvátsku a najmä v Bosne a Hercegovine v rakvách vracali mŕtvi vojaci… Mimochodom, dodnes nevedno, koľko civilistov padlo vo vojnách, ktoré „sa nekonali“.
Symbolmi tzv. Druhej Juhoslávie boli trikolóra (modrá – biela – červená) s červenou hviezdou lemovanou zlatou obrubou uprostred a erb so šiestimi blčiacimi fakľami, znázorňujúcimi bratstvo a jednotu šiestich bratských republík. Ktorých predáci nevedeli, lebo zrejme ani (príliš) nechceli nájsť spoločný jazyk. Ako to už býva, aspoň tí (ktorí si o sebe mysleli, že sú) najsilnejší radšej volili reč zbraní. YU erb sa postupne okypťoval, fakle jedna po jednej dohárali a odpadávali zo zväzku pripomínajúceho Svätoplukove prúty. Radom sa od Juhoslávie odštiepili Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko. Srbsko s Čiernou Horou najprv roku 1992 utvorili štát menom Zväzová republika Juhoslávia; ten sa roku 2003 premenoval na súštátie Srbsko a Čierna Hora. Keď Čierna Hora, po referende, vyhlásila samostatnosť (3. júna 2006), Juhoslávia aj definitívne zanikla. Dožila sa teda, na nepoznanie ochrnutá – okyptená necelých 60 rokov. Začali žiť, respektíve živoriť spomienky na krajinu, ktorá iste nebola ideálna, ale, podľa mnohých jej súčasníkov, dozaista bola vhodnejším miestom pre život než sú franforce, ktoré po Juhoslávii zostali. Akokoľvek z tých spomienok vanie nostalgia, je v tom, 75 rokov po jej vzniku, aj riadny kus pragmatizmu, čiže názor, že už nikdy žiadnu Juhosláviu zakladať netreba. Už aj preto, aby sa jej osud nemusel opakovať.