Náš inšpirujúci mlčanlivý sused

Spomenieme si, priatelia, kde sme boli (ak sme sa vtedy už motali po tejto našej krásnej planéte) 21. júla roku 1969? Čo sme v ten deň robili? Utkvel nám v pamäti niečím zvláštnym, jedinečným? Niečím, čo zastavuje dych? Mne veru áno.

Prepáčia, prosím, že budem na chvíľku-dve osobný. Najprv si dovolím malú digresiu. Neviem, ako ostatní žiaci jubilujúceho pomaly storočného mladíka Gymnázia Jána Kollára v Petrovci, ja ale, kedykoľvek prechádzam popod rozkonárené lipy, ktorými je obklopené, ocitnem sa v husej koži. Lebo si spomeniem na môjho triedneho učiteľa, profesora fyziky Branislava Speváka; nech mu je najnajnajľahšia vojvodinská matička zem v petrovskom cintoríne. Keď sme onehdy pred 45 rokmi vychutnávali posledné chvíle ako maturanti tejto posvätnej ustanovizne, postrehol človek, že som akýsi skormútený. Že prečo, spýtal sa… Lebo sa rozpŕchneme a ja… neviem, kam mám – počul odpoveď. – Počuj, a vyjdeš ty občas v noci von na dvor? – počujem aj dnes jeho hlas a vzápätí aj moju odpoveď. Pravdaže; a často. A vidíš, koľko je hviezd na oblohe? Každá si našla svoje miesto, aj každý z vás si nájde…

A teraz poďme tam, kde 14-ročnému chlapcovi len päť rokov pred príbehom z prvého odseku dozaista nebolo miesto. A predsa bol tam. V Megovej krčme situovanej na rohu Ulice Janka Jesenského a Kanálskej, v tom istom Petrovci. V začmudenej miestnosti. Pri fľaške vitasoku, z ktorej upíjal celé hodiny. Napodiv v tichosti, hoci v krčme s chuťou popíjalo a pilo viacero milovníkov kaviarenského života. Nefrflali, nehádali sa, nehulákali, čo inak bežne robievali. Presvedčil som sa o tom nie raz, prechádzajúc okolo. Všetky oči vtedy spočinuli na čierno-bielej obrazovke televízora. Na ktorej sa odvíjalo temer hviezdne predstavenie. S komentárom nezabudnuteľného znalca vesmírnych udalostí Milivoja Jugina. Aj dnes mi v ušiach znejú epochálne slová, ktoré pri najprvšom vykročení pozemšťana na Mesiac, povedal astronaut Neil Armstrong oného dávneho (a predsa priam na dotyk blízkeho) prv než jeho čižma na jeho povrchu urobila prvý odtlačok – 21. júla pred rovnými 50 rokmi.

Je to malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo.         

Že aká je súvislosť medzi dvoma spomenutými, z osobného uhla podanými príbehmi? Azda aspoň tá, že krásne, obsahovo silné chvíle v našom vedomí pretrvávajú podstatne dlhšie než ich opozitá. Kiežby teda tých a takých chvíľ a tých a takých udalostí, akou bolo prvé priame stretnutie ľudí s naším milým inšpirujúcim tichým susedom bolo neúrekom. Aby prehlušili výstrely zbraní a nekontrolovaných akože ľudských vášní.

Áno, je to len malé prianie autora veľkého želania. S neodcudziteľným právom na nádej.