Rozum je jediný dar

Rýchlosť života v 21. storočí, zhoda nepriaznivých okolností, zhon za peniazmi, a najmä permanentné pozeranie sa do cudzieho dvora, rozoberanie toho druhého – ako? Prečo práve tak a nie onak?! – zdá sa výrazne ovplyvňuje naše životy, zdeformovalo ľudí. Vieme, že naposledy sa mnohí stretávame s neočakávaným, ba priam čudným správaním v rámci našej rodiny, príbuzných, priateľov, nášho kolektívu, okolia. 

Preto pri výchove detí sa treba dopracovať k tomu ľudskému, aby vedeli rešpektovať iných (však netreba ich trestať, keď niečo nechápu). Naučme ich zaklopať, než otvoria dvere. Pri  vstupe do miestnosti naučme ich pozdraviť. Keď niečo chcú, tak aby poprosili. Keď to dosiahnu, tak nech poďakujú. Keď im starší (alebo nadriadený) poradí, alebo rozhodne inak, tak nech si o všetkom pouvažujú a nech sa postavia do funkcie nadriadeného.

Ak pochybíme, existuje šanca obojstranne napraviť veci a dať na správnu mieru?

Áno, takmer vždy.

Netreba, aby sme mali problém povedať „Prepáč, počkaj chvíľku.“ alebo „Musel som to preto a preto…“  alebo „Musím prejsť, potrebujem to, preto a preto…“

Ale čo je najdôležitejšie, vychovávajme ich tak, aby sa voči ľuďom správali presne tak, ako by sme chceli, aby zaobchádzali iní s nami… A to sa nazýva rešpekt.

Snažme sa to odovzdať svojím deťom. Lenže, obávam sa, dnešné deti môžu všetko a nemusia nič. Pracovitosť, presnosť a zodpovednosť a úctu treba vštepovať od malička.

Krásne vyznanie láskavého človeka. Áno, rešpekt to je to správe slovo. Úcta voči tým, ktorí vychovávajú takého budúceho, rozumného človeka.

Na zamyslenie je fakt dobre pozrieť si aj do svojho vnútra, lebo podľa toho  ľudového príslovia: „Dve čarovné slová znám a pri srdci ich nosím. Jedno je ďakujem a to druhé prosím.“ Vtedy je šanca, aby sme napravili pokazené.

Keď nie tak, každý z nás je zodpovedný za svoje postupy.

Jedno je isté: rozum je jediný dar, ktorý príroda rozdelila spravodlivo, pretože nikto sa nesťažuje, že ho má málo.