Ach, ten genitív…
Zjednodušene môžeme povedať, že sa týmto druhým pádom vyjadrujú vlastnosti, privlastňovanie alebo čiastočnosť. V slovenčine sa ako didaktická pomôcka na identifikáciu genitívu používa otázka „koho? čoho?“. S genitívom sa viažu aj tieto predložky: bez, do, miesto, mimo, od, okrem, prostred, spod, sponad, spomedzi, uprostred, vôkol, z, za, zo.
My to máme dosť popletené pri výslovnosti a, žiaľbohu, aj pri písaní, lebo silne ovplyvnení nárečím nie sme načistom, kedy treba pri podstatných menách ženského rodu skloňujúcich sa podľa vzoru žena použiť tvar genitívu a kedy datívu. A tak pri genitíve bežne použijeme tvar datívu: „Od Anne som dostal kritiku.“; „Od Kataríne som prijal list.“; „Na návšteve u Jasmine.“ … a tak ďalej: „z tvorbe, z hlave, od žene, mame, neveste, Jasne, Ľube, Ľudmile, Maríne, Alexandre, Zuze…“ To, samozrejme, nie je správny tvar, v spisovnej slovenčine to má byť takto: „Od Anny som dostal kritiku.“; „Od Kataríny som prijal list.“; „Na návšteve u Jasminy.“ … a tak ďalej: „z tvorby, z hlavy, od ženy, mamy, nevesty, Jasny, Ľuby, Ľudmily, Maríny, Alexandry, Zuzy…“ Zdá sa nám to takmer nelogické, že tam má byť ypsilon, a preto tú podobu zriedkavo používame. Výnimkou sú tieto tvary, pri ktorých si nikdy nepopletieme pády: od Marky, od Zuzky, od Anky, od Katky, od tety, a bez veľa mudrovania vyslovíme a samým tým aj napíšeme tak, ako to v spisovnej slovenčine má byť – „y“.
Nie sú na tom lepšie ani podstatné mená ženského rodu skloňujúce sa podľa vzoru ulica: „od Sani, Maji, Ľubici, Oli“, pri ktorých sa nie a nie naučiť, že prípona v genitíve má byť „e“. Spisovne to bude znieť takto: „od Sane, Maje, Ľubice, Ole“. Aj vo vetách „Idem z práci.“; „Vidím ťa z ulici.“ treba vystriedať „i“ s „e“, a to takto: „Idem z práce.“; „Vidím ťa z ulice.“
V nasledujúcom prípade genitív môžeme použiť vo všetkých troch súvislostiach, bez obáv, že to bude nenáležitá formulácia: Idem z domu. Idem do domu. Idem od domu.
Spomenieme tu aj podstatné mená, ktoré majú v genitíve dvojtvar, t. j. tvar utvorený s vkladnou dvojhláskou „ie“: hrable – hrabieľ, husle – husieľ, jasle – jasieľ, ale aj tvar s príponou „í“, hrablí, huslí, jaslí; môžeme teda povedať dvoje husieľ aj dvoje huslí.
ah
