Apríl a slnko v Srbsku

Vo voľbách to vždy býva rovnaké. Časť volených a voličov je spokojná, časť sa cíti bezradne.

Aj tie naše aprílové sú také. Predvolebná kampaň, a potom aj samotné prezidentské voľby v Srbsku boli totiž hrmavicou, počas ktorej v médiách bolo počuť hlas iba jedného, kým ďalších desať kandidátov pohltila mediálna tma. O tom sú aj výsledky volieb, ktoré vonkoncom neprekvapili. Pekné počasie počas volebného ticha – a dokonca aj na začiatku nového pracovného týždňa, naznačujúceho obdobie, pre ktoré je príznačné predovšetkým to, že je politická moc koncentrovaná v rukách jedného človeka – však potvrdilo starú múdrosť o tom, že po každej búrke vyjde slnko.

Bez slnka medzi ľuďmi

Lenže slnečné lúče nijako nechcú preniknúť medzi ľudí a medziľudské vzťahy. Všimli ste si, ako sa ľudia zoskupujú a kamarátia iba okolo rovnakého politického (straníckeho) ohňa, nad ktorým sa varí kotlíkový paprikáš? Pri poháriku rozhovoru v kaviarni stretnúť len ľudí rovnako zmýšľajúcich. Zabudli sme na kultúrnu výmenu odlišných názorov. Dovolili sme si, aby sa politika dostala do našich obývačiek (a veru aj spální). Veď politika je kurva, nie? Len zaplať, stačí jedna, dve červené a máš ho. Hlas.

Hlasy však začínajú byť čoraz škaredšie, používa sa slovník oplanov, urážky sem, výsmech a posmievanie tam. Ľudia bočia od ľudí, opäť sa potvrdzuje, že človek človeku je – vlkom. Prezidentské voľby, ktoré sa skončili skôr než začali, a to bez druhého kola, to len potvrdili. Vlci v nás a u nás, vlci v Severnej Kórei. Tá sa totiž – a aj my – môže „pochváliť“ nevysokou úrovňou, na ktorej sa nachádza demokratickosť, nedožívajúc sa ani len druhého kola (ku ktorému ani nemožno prísť, keď v kórejských voľbách existuje iba jedno kandidátske meno). Ale situácia vôbec nie je taká jednoduchá, akou sa zdá byť. Ani v Kórei, ani u nás.

Pred nami je však Veľká noc. Nie volebná, ale kresťanská, ktorá okrem iného ponúka možnosť využitia vlastného „práva“ odpustiť údery pod pás, ktorými už dlho trpí rozvážnosť, súdnosť a prezieravosť, či zdravý rozum v našej spoločnosti. Odpúšťať neznamená a priori zhrbený chrbát. Odpúšťanie je prst do oka politickým pästiarom, ktorí nič iné nevedia, len deliť verbálne i fyzické buchnáty. Pred, počas a po voľbách.