Bdejú nad bezpečnosťou spoluobčanov a ich majetkov

V súčasnosti v Hložanoch pôsobí asi 15 občianskych spolkov, združení a klubov. Jedným z najstarších je Dobrovoľný hasičský spolok Hložany (DHSH): 28. apríla 2012 oslávil okrúhlych osem desaťročí od založenia. Pri tej príležitosti vyšla tlačou neveľká publikácia pod názvom Dobrovoľný hasičský spolok Hložany (1932 – 2012), a to tesne pred spomenutými oslavami v náklade 170 výtlačkov. Bohato ilustrovanú knižku (obsahuje 50 fotografií) vydal jubilujúci DHSH, s finančnou podporou Miestneho spoločenstva Hložany a tlačiarne Ondrej print, ktorá ju i vytlačila; jej majiteľom je Hložančan Ondrej Huďan. Autorom textu v nej je podpisovateľ tohto príspevku.

Nenašli sme žiaden priamy relevantný hmotný dôkaz, ktorý by potvrdil ujatú domnienku hložianskych hasičov, že DHSH bol založený 11. augusta 1932. Poprehŕňali sme sa v zápisniciach DHSH, tiež v publikáciách o Hložanoch a mali sme poruke aj referáty z rokov jubilejných, ktorých autorom je dlhodobý požiarnický tajomník, nezmar, duša spolku Emil Dudok. Žiaľ, nedostali sme sa k archívu, ktorý je súčasťou Dudkovej pozostalosti. Zápisničné knihy (písané po slovensky) obsahujú vzácne a rôznorodé údaje zo schôdzí orgánov pôvodnej Dobrovoľnej hasičskej čaty (ďalej: DHČ), respektíve DHSH.

VEĽKÉ OHNE V HLOŽANOCH

Aj počas terajšej zimy hložianski hasiči mali niekoľko vážnejších zásahov, podobne ako v uplynulých rokoch. Podstatne ničivejšie ohne sa v dedine vyskytovali najmä v období, keď na sedliackych dvoroch stáli stohy slamy a konôp, keď šopy bývali nadžgané krmivom pre dobytok a strechy domov i pomocných objektov kryté trstinou a slamou, teda materiálmi ľahko zápalnými. Keď ľudia začali pestovať chmeľ, pribudli chmeľové sušiarne a keď cepy na mlátenie obilia vystriedali motorové mláťačky, z ktorých sa len tak iskrilo, možnosť výskytu požiarov sa enormne zvýšila.

„V roku 1854 pri veľkom požiari zhorelo v Hložanoch až 140 domov.“ Tak hovorí Ján Sirácky v príspevku Z minulosti Hložian v publikácii Hložany 1756 – 1986. V tej istej knihe, v príspevku Hasičská činnosť v Hložanoch autorov Emila Dudka a Kataríny Damianovej sú podané dejiny požiarnického spolku v Hložanoch. O období pred založením hasičského spolku píšu: „Prípadné požiare si ľudia v tých časoch hasili sami, neorganizovane, tak ako sa kedy vynašli. Najčastejšie však oheň zhltol všetko, čo ľudia mali. Voda sa vozila na vozoch, oheň sa hasil vedrami.“

Vo svojom referáte k tridsatinám DHSH Emil Dudok spomína celý rad požiarov, ktoré ľuďom spôsobili ohromné hmotné škody. Tak roku 1936 zhoreli šopy, slama a krmivo u vtedajšieho dedinského richtára Juraja Urama; Martinovi a Pavlovi Čapeľovcom po údere hromu zbĺkli rodinné domy (1939); vo veľkom ohni sa spopolnila aj stolárska dielňa Jánošík (1952); Samuelovi Treterovi oheň zhltol šopy, krmivo a slamu (1961); u Jána Hašku a Ondreja Gašpara zhorelo kurivo a dobytčie krmivo, tiež poľnohospodárske stroje a vedľajšie objekty (1987)… Podaktoré ohne si vyžiadali aj ľudské obete.

 

O ZALOŽENÍ HOVORIA LEN NEPRIAME DÔKAZY

Známe je, že dobrovoľný občiansky hasičský spolok v Petrovci založili roku 1891 a je jeden z najstarších v Srbsku. Petrovskí hasiči sa aktívne podieľali na zakladaní hasičských spolkov v Kysáči, Despotove, Silbaši, Maglići a v Hložanoch. Vtedajší starosta hasičskej župy Novosadského okresu, petrovský učiteľ Alexander Hýl niekoľko rokov za sebou dochádzal do Hložian, sugeroval Hložancom, aby si založili hasičskú čatu a vštepil im prvé poznatky z hasičstva. V zápisnici z výborového zasadnutia DHČ Hložany z 30. 10. 1935 sú zapísané slová vtedajšieho predsedu Juraja Feríka (hložianskeho učiteľa): „Dobrovoľná hasičská čata, ktorá je pred dvoma rokmi založená, doteraz takrečeno nič nenapreduje.“ Z nich teda nepriamo vyplýva, že DHČ v Hložanoch založili roku 1933.

Ani autorská dvojica Dudok – Damianová v citovanom článku neuvádza explicitne rok zakladajúceho zhromaždenia. Zato Emil Dudok v referáte, ktorý pripravil pri príležitosti osláv 45. výročia založenia DHS Hložany, tvrdí: „Náš spolok bol založený v auguste mesiaci 1932. roku.“ Avšak tajomník DHČ Samuel Fekete v nadchnutom a kriticky ladenom referáte, ktorý podal na výročnom valnom zhromaždení DHČ 17. januára 1937, hovorí: „Naša čata jestvuje už viacej ako tri roky…“ Pochybnosti, opäť pochybnosti…

O tom, že v Hložanoch existoval hasičský spolok už v roku 1932, ubezpečujú nás obzvlášť údaje v zošite datujúcom z 19. storočia, uloženom na dne zásuvky archívu DHSH. Na nálepke jeho titulnej strany je nadpis v maďarčine: Penztári főkönyv 1897 Glozsán, čo znamená, že ide o hlavnú pokladničnú knihu (miestneho úradu v Hložanoch). V ňom sme si povšimli záznamy napísané v srbčine (latinkou) o členoch DHS. Uvádzajú sa mená, mená ich otcov a priezviská súhrnne 70 osôb, tiež dátum a miesto narodenia. Horná časť strán (tam, kde sú označené jednotlivé rubriky) je špinavá a obhorená, atrament vybledol, takže časť údajov je nečitateľná. Pokiaľ ide o názov, uvádza sa pomenovanie Dobrovoľný hasičský spolok (DHS), nie čata (DHČ); to akiste preto, že záznamy boli vykonané náhradne, po zmene pôvodného názvu hasičskej organizácie.

KTO BOLI PRVÍ HASIČI?

Uvedený súpis, o ktorom nemožno zistiť, kedy presne vznikol, hovorí o ľuďoch, ktorí sa stali členmi DHS v rokoch 1932 – 1950, a obsahuje kľúčový údaj, ktorý síce nepriamo, ale predsa poukazuje na to, že DHS v Hložanoch založili roku 1932. Z neho sa totiž dozvedáme, že štyria členovia DHS prvými členmi, od roku 1932, boli: Andrej Ďura Čipkár (narodený roku 1898), uvedený ako predseda spolku, Ján Štefana Makiš (1908), člen kontrolného výboru, Štefan Štefana Semártonský (1909), veliteľ, a Ondrej Ondreja Franka (1908), pokladník. Vo svojráznom menoslove sú mená 66 mužov a 4 žien. Všetci sú slovenskej národnosti. Záznamy prezrádzajú, že Ondrej Ondreja Kolár ukončil 30-dňový požiarnický kurz v Subotici „počas Maďarska“, Ján Ondreja Supek tiež „počas Maďarska“, Ján Štefana Makiš v Báčskej Palanke absolvoval veliteľský kurz, Ondrej Benša a Pavel Štefana Macko požiarnický. Z informácií v spomenutom menoslove vyplýva, že od roku 1935 členmi DHS boli: Ján Ondreja Supek (1915), zástupca veliteľa, Štefan Jána Mravík (1911), hudobný kapelník, a Ondrej Štefana Semártonský (1915). V roku 1936 pribudli títo členovia: Ondrej Ondreja Kolár (1907), predseda kontrolného výboru; Samuel Miša Franka (1909), člen k. v., Ďuro Ďura Čipkár (1917), Samuel Ďura Ďuriš (1912), Ján Ondreja Dudok (1912), Ján Jána Gašpar (1913), Ondrej Jána Zahorec (1917); uvedené sú i mená hasičov, ktorí do spolku prišli neskoršie.

V  roku 1948 v DHS pribudli mládežníci, a to vo veku 16 rokov a starší, a spomínajú sa aj štyri ženy – členky: Emília Jána Fábriová (členka SRZ), Elena Jána Žilajová (úradníčka Miestneho ľudového výboru), Mária Agarská (1921) a Zuzana Štefana Macková (bez udania roku narodenia, hložianska babica 1948 – 1950). Veľká väčšina členov DHS skončila vtedajšiu základnú školu (6 tried), mnohí absolvovali trojročné remeslá. Pokiaľ ide o ich zamestnanie, v DHČ prevažne boli poľnohospodári (33) a remeselníci (7 krajčírov, 6 stolárov, dvaja murári, po jeden obuvník, kolár, bačkoráš, obchodnícky pomocník, muzikant, mlynársky pomocník), zopár traktoristov a úradníkov Miestneho národného výboru.

Hneď v roku 1933 sa hložianski hasiči usilovali o vlastné odborné vzdelávanie. Uzhodli sa, že „každú sobotu večer od 7.00 do 8.00 hodiny vo veľkej sále obecného domu sa budú konať prednášky či vyučovanie pre cvičiacich členov, a to z knihy Vatrogasna organizacija“. O rok neskoršie sa predplatili na časopis Vatrogasni glasnik (Hasičský vestník) a pre členov čaty kúpili viac exemplárov Návodu na znemožnenie a hasenie požiarov. V zápisnici z 29. októbra 1934 sa o. i. spomína, že DHČ už vtedy mala vlastné striekačky.

KLADÚ SI OTÁZKU, ČI VÔBEC SÚ POTREBNÍ

Aj toho času sa členovia DHS venujú sebavzdelávaniu a výcviku. Navyše, na spoluobčanov pôsobia preventívne, s cieľom poučiť ich o tom, ako predísť požiarom, hoci im neutešená finančná situácia neumožňuje robiť naplno. Celých 15 rokov hovoria o potrebe výstavby nového skladu, a nádejajú sa, že raz predsa dostanú viackrát prisľúbený autotank; bez hmotnej pomoci dediny a obce však nemajú na to.

Kto sú vlastne súčasní nástupcovia zakladateľov hasičskej organizácie v Hložanoch? Robotníci, poľnohospodári, nezamestnaní… Ľudia ochotní obetovať vlastný voľný čas a slúžiť svojim spoluobčanom v ťažkých chvíľach, byť im na pomoci v núdzi, nečakajúc na hmotnú odmenu za vynaložené úsilie. Pravidelne sa schádzajú každú nedeľu predpoludním v ošarpanom Hasičskom dome, ktorý si postavili roku 1960. Je viac než zjavné manko záujmu o ich činnosť a problémy zo strany miestnych vrchností a lokálnej samosprávy. Veď napríklad od vlaňajších osláv márne čakajú na počítač, ktorý im sľúbil vtedajší predseda Rady Miestneho spoločenstva Hložany.

Mimochodom, spolok v minulosti zohral významnú úlohu aj na pláne rozvoja kultúrneho a spoločenského života Hložian. V rokoch 1936 – 1960 v niekdajšom objekte Lesík (postavili ho hasiči na tzv. Zlatošorskej pažiti) organizoval zábavy (DHSH mal i vlastnú široko-ďaleko známu dychovku) a divadelné predstavenia, ba onehdy zachránil pred zánikom niekdajší Futbalový klub Nitra (predchodkyňu dnešného FK Budúcnosť). Hložianski hasiči sa právom domnievajú, že by boli podstatne účinnejší, keby pri likvidovaní požiarov používali súčasnú mechanizáciu a inú výbavu. Lebo len vytasiť niekdajší hasičský pozdrav: „Bože, pomôž!“ na účinný boj proti požiarom nijako nestačí…

Juraj Bartoš