Bez rokovacieho programu
K STRETNUTIU NOVINÁROV NA SNS 2013
Nebyť skutočnosti, že pokojnú hladinu ako-tak rozčerila donedávna novinárka Rozhlasovej stanice Báčsky Petrovec (pred časom i Hlasu ľudu), čerstvá penzistka, inak aj predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku, nie je vylúčené, že podaktorí prítomní by sa, vrátane mojej maličkosti (kebyže som napríklad Stretnutie novinárov v reštaurácii Aróma v Báčskom Petrovci v nedeľu 4. augusta sledoval po sediačky, nie stojmo-behmo s fotoaparátom v strehu), akiste z driemot prebrali až pri štrngote pohárov a obložených mís, ktorý naznačil, že sa skončila oficiálna časť programu a začína sa sýtenie inak čoraz hladnejších novinárskych žalúdkov.
Niežeby, okrem mierneho upozornenia menovanej týkajúceho sa doslova a dopísmena hrozného stavu lokálnych médií a najmä živorenia ľudí, ktorí prostredníctvom nich informujú verejnosť, všetko iné nestálo za babku. Dovolím si vysoko oceniť skutočnosť, že sa Cena Anny Nemogovej Kolárovej dostala do rúk práve maestrovi reportáže, novinárovi Željkovi Markovićovi, ako i to, že Michal Babiak získal novoustanovenú Cenu za prínos v oblasti kultúry Výboru pre informovanie NRSNM. Mimochodom, nepreženiem, keď poviem, že Babiak je už dávnejšie enormne produktívny autor vysokokvalitných umeleckých a vedeckých diel, na ktorého ak už nie sme teraz, my srbskí Slováci, v budúcnosti ešte len budeme naskutku hrdí. Ani nemusíme príliš banovať, že tak ako mnohí, odišiel na Slovensko. Aspoň jeho tvorba má širší a zvučnejší dopad a aspoň sa tešíme na každý jeho návrat už aj preto, že je najčastejšie účelový. Tak ako skutočným – a ešte ako poučným – potešením bola reč odmeneného Željka Markovića, ktorý znalecky a vášnivo hovoril, vlastne urýchlene a mimoriadne pútavo školil nás slovenských novinárov pôsobiacich v tunajších médiách, zaúčal do tajov reportáže, kráľovnej žurnalistického beletrizovaného prejavu, na ktorý si čoraz menej a chabejšie trúfame, môžbyť aj z toho dôvodu, že si reportáž (v tlačených i v elektronických médiách) vyžaduje veľa času a úsilia na prípravu a postprodukciu, že na napísanie, nahranie či natočenie dobrej reportáže zákonite prichodí vložiť zásadne viac než sa vráti; nuž a pri terajšom statuse tunajších žurnalistov… Skrátka, pokiaľ ide o môj osobný postoj voči tvorbe a slovám odmenených, domnievam sa, že im v našich médiách treba vyhradiť osobitný čas, t. j. priestor.
Záverom prichodí povedať, že organizátori Stretnutia novinárov (pri ktorom, chvalabohu, neboli len slovensky, ale aj po srbsky hovoriaci a tvoriaci žurnalisti) nepredostreli rokovací program, ktorý by zahrnul, t. j. umožnil podrobnejšie si posvietiť na aspoň jeden-dva-tri boľavé segmenty skutočne neutešeného stavu médií informujúcich (aj) po slovensky. Nejde o to, že treba hovoriť „iba“ o hmotnom zabezpečení našich žurnalistov, ktoré je v podaktorých redakciách pod psa. Je úžasne potrebné zamyslieť sa nad skutočnosťou, prečo ešte furt úradujú (auto)cenzorské nožničky, prečo sa zvyšujú nátlaky rôznych (ne)formálnych zoskupení, prečo upáda jazyková úroveň atď. a etc. Je najvyšší čas zamedziť úpadok médií a znehodnocovanie mediálnych produktov slovenských žurnalistov žijúcich a pôsobiacich v Srbsku. S hlavou v piesku – na radosť všetkých, ktorým strach novinárov ešte ako vyhovuje – sotva sa nám podarí vyliezť z tunela vedúceho do záhuby. Situáciu sme síce ako-tak zmapovali, ibaže cupkáme na mieste. Dokedy?
Juraj Bartoš
