Cit (nie) je chybou v programe

Pre Michala Ďurovku výstava abstraktne nikdy nebude zatvorená, i keď sa to reálne stalo v istý podvečer na sklonku júna. Priveľa, totižto, z neho zobrala a pridlho na ňu čakal, aby sa tak jednoducho, bez žiadnej pompy, jeho olejomaľbám sňala svätožiara pod strechou Galérie Zuzky Medveďovej a aby sa tak celkom tíško presťahovali do zátišia kysáčskeho domu jeho apka po mame, v ktorom je teraz jeho ateliér. A to, na dôvažok iba ony vedia ako len horko-ťažko presvedčil svoje tvorivé alter ego, že ak teda pochopiteľne tu nemôžu stáť nastálo, tak by tu aspoň mohli  byť do Slávností a i kúsok  po nich.

Časť z celku výstavy Michala Ďurovku preň stále žije – irealizovane a synekdochicky. Jedna olejomaľba z tých päťdesiat tu nainštalovaných sa volá Kto má uši, nech počúva a je z roku 1997: je to tá, s ktorou v tom roku debutoval na prestížnom Novosadskom salóne vďaka výtvarnému kritikovi Lazarovi Simonovićovi, ktorý obraz vyselektoval. Ako taká nereálne krášli stenu jeho Učiteľa, veľkého majstra grafiky a pedagóga Pavla Čániho, v tomto roku šesťdesiatnika. Akože nereálne? Tak  počúvaj…

Výstava Ďurovkových olejomalieb v druhej polovici mája a prvej polovici júna 2013 – artefakt. Mala svoj koncept, svoju štruktúru, kompozíciu, vnútorné usporiadanie, príbeh. Usporiadal ju ďalší Ďurovkov Učiteľ, alfa a omega Galérie (nielen jej) Vladimír Valentík: „Autor nám sugeruje, že svoje maliarske výtvory vníma ako materializáciu vlastných pocitov a vnútorných zážitkov, ktoré sa vlastne inak zvečniť ani nemôžu, iba ako abstraktné obrazy: Kto má uši, nech počúva (1997), Programovanie pocitov I., II. (1998), Tanec pravdy (2001), Balada o púpave, Princíp spravodlivosti, Ajhľa, nadhľad, Vlastné bludisko (2013). Znamená to, že výtvarný svet Michala Ďurovku ani nie je tak vzdialený od nášho každodenného empirického sveta, ako sa to môže na prvý pohľad zdať.“ Ďurovka vedome robil striptíz duše, nepokojov, insinuácií…

Vernisáž mala svoje publikum – a ono z nej malo svoje pocity a svoju demystifikáciu. Olejomaľby núkali a nútili všetkých pretriasať znovu a znovu svoje spomienky, realizované a nerealizované túžby, prehnané chcenia. Viete na čo myslím, všetko blízke človeku, takému, čo cíti. Tí, čo cítiť nedokážu, ako vždy na podobných večierkoch, prišli v jednom zo svojich vydaní zahalení výsmechom, falošou, závisťou, pokrytectvom, aby si všetci povšimli ich. A aj to je celkom dosť na takú peknú situačnú malomeštiacku frašku, akú poznáme. Slovom, vernisáž vydarená, podtexty, kontexty, metatexty, citácie,  talenty, étericko-avantgardná Ivana Vozárová, kysáčski rodičia, ktorí sa prestali trápiť, či to, čo ich syn robí, má váhu, médiá… Nechcem byť zdĺhavá… Slovom, v tú noc na zemi bola Noc múzeí, vo vnútri galérie abstrakcia, ktorú každý cítil a čítal inak, a vonku stechnizovaná cyber materialistická doba. Celkom taká postpostmoderná situácia. Núkala, ajhľa, nadhľad! U tu  prítomných generačných družiek Michala Ďurovku otázky… Hovorím, pridlho sme s ním čakali na tento počin, na jeho prvú samostatnú výstavu v týchto priestoroch, v galérii, ktorá pre väčšinu z nás veľa znamená. Doposiaľ je pre našu generáciu akési posvätné miesto, ktoré osvieti a podguráži. Je parabolou  meradla úspechu či vstupu do elity. My – osvetové pracovníčky, ktoré sme mu  na petrovskom gymnáziu dali dlátko do ruky, keď sa na hodine obrany a ochrany spamätal, že neurobil domácu úlohu u Čániho, aby o takých pätnásť minút ukázal rytinu pre EX LIBRIS, a aby sa konečne len jeho práca dostala na výstavu. (Bolo nás, čo ryli tri poobedia a aj doposiaľ by mohli a výstavy by sa nedožili!) Boli sme pri tom, keď sa zbavoval záškoláctva, keď sme pretromfli matematiku, vediac, že z neho rátač nikdy nebude. Máme sklony cudzie  úspechy prežívať ako svoje vlastné, lebo je to ľudsky, oveľa radšej ako prehodnocovať vlastné neúspechy. Zrelosť odbornú a ľudskú. Či na to máme a či to stačí?

Táto jeho prvá samostatná výstava v GZM bola akoby našou vlastnou, paradigmou toho, k čomu sme sa generačne dopracovali. A zhodnotiť, čo sme dosiahli a či sa veľké veci, ktoré sa nám mali stať, stali niekomu inému, alebo sa ich ešte dočkáme? Hlavne, našej generácii (rok výroby 1972) ešte prináleží úprimne sa tešiť z úspechu niekoho, s kým zdieľame – v akomkoľvek jeho úseku –  život a v akejkoľvek jeho forme a štedrosti – aj osud.

PRSTY OSUDU

Dva prsty osudu (ukazováky, aby nedošlo k nedorozumeniu ) sa Michalovi Ďurovkovi zjavili vedľa cesty po sebapoznaní. Prvý  bol vlastne povel Učiteľa Čániho v 3. ročníku Gymnázia Jána Kollára. V októbri roku 1989 sa hodina výtvarnej kultúry konala neobvykle – chystala sa druhá v poradí výstava vo vtedy novozaloženej Galérii Zuzky Medveďovej – retrospektíva Pavla Čániho – a za najviac umytých skiel na jeho dielach a prenesených z gymnázia – „automaticky päťka do denníka“. Hoci ich beztak už mal dosť v tejto rubrike, gymnazista Ďurovka to vtedy nerobil za známku, vedel, že to robí, lebo musí. On tu vtedy dožil osvietenie, vedel, že je toto jeho pole, ktoré chce imaginatívne obrábať, a nie to, čo doposiaľ mal obrábať v kysáčskom chotári.

A potom sa ho dotkol Michelangelov prst Boží zo stropu Sixtínskej kaplnky na maturitnej exkurzii Rím – Benátky – Florencia. Ani netrvalo dlho, kým sa našiel  ako výtvarník, umelec alebo nič – l´artiste pour l´art.  Pravdaže, tomuto všetkému predchádzal príbeh, na budúceho umelca priam šitého dospievania. Osemdesiate roky minulého storočia boli vďačné na jeho formovanie: kvetnaté, pohodlné, na vlne New Romantism, Madonny, ale i tanečných zábav  s viazankou a slovenskou hudbou.  A k tomu taká dobrá dávka tanečných  kúskov v tanečnom duete, vizuálnej poézie, posvätné umývanie nôh v rieke Arno vo Florencii. Ale na to všetko i poctivé predsavzatie seba (s)poznať a cibriť vlastné talenty, zdokonaľovať sa, nebyť kusý, ale byť dôstojný potomok, riadiť sa porekadlom Šuster, drž sa kopyta, rešpektovať svojich predkov a to zdravo, nie slepo sledovať autority, ale aj ich v odbornosti či zručnosti predbehnúť, ak si zač! Búrať predsudky a zlepšovať pôsobisko. Mala to byť jedna poctivá cesta, hra života. A život sa o nás postará. Ajhľa, ale – či?! Nie veľmi.

Pretože aj tie najoslnivejšie chvíle a výšiny môžu vystriedať drsné pády – roky deväťdesiate, viete, aké. A skúšky, ktoré život pred ľudí kladie?! Život je už raz o tom, vždy o tom aj bol, neuštedrí každému rovnako, a ešte menej podľa potrieb. Aspoň nie tu, kde sme my zakotvení. V poslednom čase sa totiž aj v našom malom prostredí o slovo hlasno hlásia vari najčastejšie zväčša tí, čo politiku praktizujú namiesto rozcvičky, pokrytci, tí, čo žijú z prechmatov, čo ich zaujíma čím vyššie postavenie, majetok… a všetko v mene národa, etnika! Svet vari ako je svetom, nikdy nebol menší, a ľudia sú si pritom čoraz väčšmi cudzí, ďalekí. A ako inak, keď tam, kde kompánie a manažéri ručia – dobrota, ľudskosť, láska, múzy… zostávajú bez slov! A všetko to sa stáva aj tu, v našom dolnozemskom svete! Menia sa i zákonitosti nášho (malo)menšinového života. Úplný zvrat hodnotový a mravný, peňazí reč aj nami kruto zavládla.  Aj my vedieme svoje žabomyšie vojny. Máme infláciu podujatí, udalostí, ošúchaných fráz, prázdnych slov, infláciu všelijakých pozícií a manipulujeme s nimi bez ostychu… Nikdy viacej kvázi legiend, umelcov, odborníkov…  Ale skutočných, naslovovzatých je málo, a tí nesúťažia, myslí si Marguerite Durasová.  Sú v ústraní, mlčia, iba sa na všetko s údivom pozerajú. A trpia.

Žiť sa musí, aj umelec. Stačil on mať v tomto všetkom 13 samostatných a 56 kolektívnych výstav doma a v zahraničí. Absolvovať Akadémiu umenia v Novom Sade. Venovať sa pedagogickej činnosti na Základnej škole v Kysáči a novinárstvu ako redaktor v Rádiu Kysáč. A bolo ho treba riešiť aj ako tajničku v krížovke v jednom z čísel Hlasu ľudu. A je na druhej, opačnej strane tých, čo sú kvázi, hoci momentálne nie sú pre niektorých na cene, a ako takých  ich považujú za lúzrov, za demodé, namäkko zamiesených, krotkých.  Predbehlo ich niekoľko po nich nasledujúcich generácií schopných síce ľudí,  ale bez škrupúľ, čo večne budú mladí a krásni a necitliví, dokonalí a perfektní, a pritom plastoví a tuctoví. Čo nevedia kedy dosť, nerešpektujú lad ani sklad,  priam terorizujú: aby seba sa presadili a ako sa potom čo najlepšie na vyvolenom mieste rozhostili. Vo veľkej miere pokrytci hýbu svetom. Nová doba, systém, ktorý zaviedla, ovzdušie, ktoré vytvorila, práve takých potrebuje. Žiaľ, ani naša menšina už nie je výnimkou. Ale ako takým nahlas povedať, že sa to nesluší? A komu to tvrdenie adresovať? Kto to vôbec bude počuť?! To, že cisár je nahý. Keď práve nahota má cenu, nahota duše.

OSVIETENIE

A potom, asi tak pred koncom vernisáže, sa stalo niečo, čo stálo za tento text, a za ďalší život Michala Ďurovku. Málo je povedať vzpruha, samopohyb.  Deus ex machina! Štipka do maliarskeho mlyna. Čo štipka, poriadne  kusisko to bolo! Učiteľ oslovil svojho bývalého žiaka s prosbou. Či by mu predal obraz, ten zo začiatku textu, pod názvom  Kto má uši, nech počúva. Michal Ďurovka nepristal.  Afirmácie sa dožil dávno, tú teraz  už ani nepotreboval. Patrí sa prinavracať stratenú dôstojnosť  generácie. Vypraviť vykrivené hodnoty. Volať po náprave. Dobrotvoriť. Nepristal. Ako nepristane soľ byť zlatom. Niečo je, predstavte si, neoceniteľné. Učiteľ sa široko usmial  a rozbúral podpovrchové šťavy tohto textu. Vedel, že Michal Ďurovka týmto vrátil priečku. A jemu podobní sú teraz na rade. Ďalšie priečky skladať. Vali pozdravil túto renesanciu vertikály…

… Na Slovenských národných slávnostiach 2013 – svätožiara pod strechou Galérie Zuzky Medveďovej – vernisáž Pavla Čániho pri príležitosti životného jubilea.  To je Michal Ďurovka, čo stojí v Čániho maľbe pred morom, chrbtom obrátený od nás, ktorí sa na obraz dívame. A more šumí, a tak prevyšuje šumivé tóny na duši. Možno sa raz naprogramujeme na otupenie. Alebo radšej nie.

„Kto má uši, nech počúva!“ (Mt 13,43)

Annamária Boldocká Grbićová