Človek skrotil piesok

V južnom Banáte, v juhovýchodnej časti Panónskej nížiny nachádza sa najväčšia púšť v Európe – Deliblatská piesočina. Je elipsovitého tvaru dimenzií 35 x 20 km a rozprestiera sa v smere juhovýchod – severozápad na rozlohe 35 000 hektárov. Vznikla počas ľadovej doby z veľkých nánosov piesku banátskych riek Karašu a Nery, ako aj Dunaja, ktorý potom vietor roznášal v smere severozápadu, vytvárajúc piesočné duny vysoké 70 až 200 metrov. Tak sa jemne vlnitý reliéf zmenil na výrazne dunovitý.

Deliblatská piesočina, alebo európska Sahara, ako jej zvyknú vravieť, je široko-ďaleko jedinou púšťou, ktorú sa človekovi podarilo skrotiť. Totiž niekdajšia piesočina je dnes plná bohatej vegetácie, hlavne pasienkov a lesov, hoci sa ešte začiatkom 19. storočia  podobala iným veľkým púšťam.

Zalesňovanie piesočiny sa začalo v roku 1818 počas éry Márie Terézie, cisárovnej Rakúsko-uhorskej ríše. Legenda hovorí, že počas návštevy týchto priestorov cisárovnú zasiahla jedna z početných pieskových metelíc. Keď sa vietor utíšil a piesok zľahol, rozkázala: „Chcem, aby sa táto púšť zalesnila.“ Je to iba legenda, v ktorej je však aspoň kúsok pravdy. Vtedajšie vrchnosti v čele s Máriou Teréziou si totiž uvedomili, že veľké množstvá piesku nosené silnou banátskou košavou spôsobujú veľké problémy obyvateľstvu a vážne ohrozujú  poľnohospodárstvo. Preto rozhodli, že piesočinu treba skrotiť, čiže stlmiť piesok vegetáciou. Boli si však vedomí toho, že to nie je ani trochu jednoduché, lebo sa predtým nikomu ešte nepodarilo púšť zalesniť. Z tých dôvodov angažovali najznámejších odborníkov z celej Európy, ktorí usilovne skúmali, ako skrotiť piesok. Botanik a odborník na lesy švajčiarskeho pôvodu Franjo Bahofen prišiel na to, že so skrotením piesočiny treba začať od jej okraja smerom k stredu, sadením jednoročných a viacročných rastlín, ktoré viazali piesok. Najprv to boli rôzne trávy, ktoré zmenili mikroklímu. Neskoršie tam vysádzali agátové lesy. Silná košava potom roznášala semiačka agátu a iných rastlín na veľkú vzdialenosť, čo umožnilo šírenie lesov.

– Nebolo to ani trochu  jednoduché, – hovorí Radoš Cukavac, turistický pracovník, ako aj jeho kamarát Petar Ambruš, obaja milovníci a dobrí znalci Deliblatskej piesočiny. – Zostalo zapísané, že si to vyžiadalo mnoho úsilí a úpornosti. Veď piesok je to. A keď začala vyčíňať silná košava, ktorá niesla všetko pred sebou, snahy ľudí v okamihu vyšli na márnosť. Ľudia sa rôznymi spôsobmi vynachádzali, aby tomu zastali do cesty. Preto okrem iného miesta, na ktorých siali rastliny, prikrývali haluzami, aby tak znemožnili odnášanie piesku. A, hľa, podarilo sa im to, takže je Deliblatská piesočina dnes azda jediná púšť na svete, ktorá je skrotená. Trvalo to 180 rokov. Zdá sa mi, že stavanie pyramíd v Egypte trvalo menej, Veľkého čínskeho múru tiež. Za ten čas sa na týchto priestranstvách vystriedalo niekoľko štátov. Zalesňovanie sa začalo v Rakúsko-Uhorsku, aby ho dokončili  mládežníci na pracovných akciách v SFRJ. Osemdesiat percent lesov sú agátové. Ostatné sú lipy, borovica ako jediný samorastlý ihličnan, duby… Deliblatská piesočina je dnes bohatá na živočíšny a rastlinný svet. Tu rastie bezmála tisíc rôznych druhov lesných a stepných rastlín, čiže stromov a tráv, medzi ktorými sú aj skutočne zriedkavé, ako je napr. stepná a banátska pivonka a početné liečivé rastliny. Pre živočíšny svet je príznačný hmyz a druhy zvierat príznačné pre step, akými sú orol, sokol, rôzne druhy hlodavcov. Sú tu aj bažanty a zajace. V lesoch sú aj jelene, srny, diviaky, sústavne aj vlci. V poslednom čase sa rozmnožili aj šakaly ohrozujúce inú divinu, ale sa nič konkrétne nepodniká na tom, aby sa množstvo týchto predátorov zmenšilo.

Náš spolubesedník ďalej hovorí, že tu je aj vzduch inakší ako inde. Vraj lekári, ktorí si tu vystavali výletné chaty, hovoria, že sa vzduch v piesočine podobá tomu na Zlatibore, a že je výborný na liečenie ochorení štítnej žľazy.

– Istý lekár sa neraz opýtal tunajších ľudí, prečo odchádzajú liečiť štítnu žľazu na Zlatibor, keď v blízkosti majú Deliblatskú piesočinu, kde je vzduch omnoho lepší ako na Zlatibore. Dokonca niektoré štúdie nasvedčujú tomu, že pobyt v Deliblatskej piesočine prajne vplýva aj na sexuálny život ľudí. Na poradách, ktoré sa na tú tému zorganizovali, to potvrdili aj viacerí svedkovia, ktorí určitý čas pobudli v piesočine, – hovorí R. Cukavac.

Deliblatská piesočina nie je osídlená. Na jej okraji sa nachádzajú iba dve malé dedinky Šušara a Kajtasovo, trochu ďalej aj Banátska Palanka, Dubovac, Grebenac… Predsa v období po druhej svetovej vojne milovníci prírody a pokoja z Belehradu, Pančeva a iných miest, si na mieste pomenovanom  Devojački bunar vystavali výletné chaty. Tak postupne vzniklo výletnícke sídlisko rovnakého mena. Je v ňom zo 50 stále ubytovaných domácností a takmer 1 200 výletných chát. O samotnom názve tejto časti piesočiny jestvuje niekoľko povier. Radoš Cukavac nám vyrozprával dve:

– Jedna hovorí o tom, že si Turci pri pochode na Rakúsko-Uhorsko na tomto mieste postavili  tábory a že sa turecký aga zamiloval do jednej dievčiny, ktorú stoj čo stoj chcel dostať do svojho háremu. Dievča však o tom nechcelo ani počuť. Aby si zachránila česť, skočila do studne. Iná, omnoho reálnejšia legenda hovorí o tom, že počas veľkých prác na krotení piesku a pri zalesňovaní piesočiny muži ťažko manuálne pracovali a že im dievky vodu zo studne aj po desať kilometrov nosili na občerstvenie. Bola to studňa podobná iným v osadách na okraji Deliblatskej piesočiny. Z nej sa voda čerpala za pomoci koní, ktoré chodili do kruhu, a tak vodu z veľkej hĺbky ťahali na povrch.

Turistické možnosti európskej Sahary sú skutočne veľké, avšak na rozdiel od  Zlatiboru, s ktorým ju porovnávajú, tie podľa mienky našich spolubesedníkov nie sú zďaleka  nadostač využité.

– Vždy sa len sľubovalo, robili sa projekty, ale na tom aj zostalo, – konštatuje P. Ambruš. – V osemdesiatych rokoch vystavali niekoľko drevených chát  v rámci nejakého projektu výstavby etno osady, ale po čase ten projekt zastal a zaspal. A chaty z mäkkého topoľového dreva sú ponechané zhubnému vplyvu zubu času.

– Veľký problém je v tom, že v obci sa rozvojom turistiky nezaoberajú odborníci, ale v čele buď turistickej organizácie alebo verejného turistického podniku sa vždy nachádza niekto, kto sa tam dostal po politickej línii, – nadväzuje na slová Ambruša Radoš Cukavac.

A tak je z turistických objektov tu jeden hotel a viacero ubytovní, ako aj niekoľko pohostinských objektov. Je tu aj bazén s termálnou vodou, športové ihriská, bežecké dráhy, drevený kostolík ako turistická atrakcia, v ktorom sa občas niekto zosobáši. Toto miesto je zvlášť známe aj podľa  prvomájových výletov, tradičného medzinárodného maliarskeho tábora, podľa Snemu včelárov. V tomto roku usporiadali v poradí druhý rockový festival Rockwood. Podľa slov našich spolubesedníkov návštevníci vo väčšom počte prichádzajú hlavne cez víkend. O tom sme sa aj osobne presvedčili. Vo chvíli našej návštevy v polovici júla napriek tomu, že keď bol piatok, ľudí bolo málo. Jedinými hosťami hotelu Plava dama boli najmladší futbalisti FK Hajdušica, ktorí tu pobudli na prípravách. Na druhom konci Deliblatskej piesočiny, na mieste menom Čardak sa nachádza aj mládežnícke sídlisko vystavané v sedemdesiatych rokoch minulého storočia pre brigádnikov, ktorí  na mládežníckej pracovnej akcii pracovali na zalesňovaní piesočiny a robení protipožiarnych úsekov. Po pracovných akciách pre najmladších tam prebiehala rekreačná výučba v prírode, aby ho potom začiatkom nešťastných deväťdesiatych zaujali utečenci, ktorí tam boli donedávna. V poslednom čase sú badateľné snahy, aby toto miesto znovu bolo miestom stretávania sa a školenia mladých.

– To predsa nestačí, aby robotníci v pohostinstvách dokázali byť úspešní. Boli však aj lepšie časy. Predsa cítiť nedostatok peňazí. Turistika v Deliblatskej piesočine sa však musí rozvíjať účelovo, nie živelne. Podľa mojej mienky bolo by potrebné najprv vypracovať urbanistický plán, ktorým by bolo určené, aké objekty a aké obsahy tu chceme mať, presne určiť, kde sa čo bude stavať, na základe toho potom lákať súkromných investorov. Potom by sa obec a vôbec štát turistikou nemuseli zaoberať. Tak to urobili na Zlatibore, a aj na Kopaoniku, a to už dáva výsledky. Máme aj  dobrý príklad v neďalekom Vršci, kde obecná turistická organizácia dobrou organizáciou veľmi dobre využíva potenciály. Keby sa o všetkom tom omnoho skôr rozmýšľalo a inakším spôsobom, namiesto toho, čo sa investovalo do úplne chybných vecí, dnes by sme aj u nás už mali omnoho lepšiu turistickú ponuku… – uzaviera skúsený turistický pracovník a veľký milovník Deliblatskej piesočiny Radoš Cukavac.

V. Hudec