NO COMMENT: Srbsko víťazí, občania sa vynájdu

Takže listina Srbsko víťazí proste rozdrvila ostatné listiny. Pokrokári iba potvrdili to, čo odosobneným občanom mohlo byť jasné značne skôr než sa predvolebný peletón priblížil k cieľovej rovine. Trebárs početné dôvody boli, na rozdiel od zviditeľnených, pekne-krásne zamaskované, ani chameleón.

Záver, ku ktorému dospeli (aj) dospelí nezúčastnení občania, je (bol) jednoznačný, naprieky tomu, že pretekár v žltom tričku (tu tú farbu vnímame mimo politického kontextu) vari celkom po poslednú chvíľu pretekov horekoval, že sa všetci spikli proti nemu, a že je pripravený, keď treba, len ak si tak občania prajú, aj na bolestivý pád.

Na rozdiel od jeho niekdajšieho spolujazdca, ktorý sa vystatoval, že radikáli veru uchmatnú temer štvrtinu volebného koláča určeného víťazom aprílových volieb. Nezainteresovaný občan možno na chvíľku vytasí otázku, že či niekdajší blízki spolupracovníci sú naskutku mimo formy, takže ani jeden z nich netipoval správne, alebo len pokračujú v dávno rozohranom (cir)kuse; vzápätí ale dotyčný občan šmarí (aj) tú a takú otázku. Tam, kam ľudia dávno kladú „takú radu“.

Predvolebné moratórium sa teda skončilo, takže sa, prirodzene, začína povolebný krik a hurhaj. Ako vždy, keď prichodí utvoriť vládu. Nie je otázka s kým. Vie sa: s víťazom. Neznáma znie: kto? A ďalšia: za akú cenu? Kto a za akú cenu vstúpi do koalície s absolútnymi víťazmi. Oslavné tóny príslušníkov Srbskej pokrokovej strany narúšajú obligátne, i keď podstatne slabšie, tichšie, menej isté než obvykle, protesty a obvinenia politických strán a zoskupení, ktoré nedohodili do vytýčeného terča, adresované víťazom.

Prv spomenutému radovému občanovi, ktorý využil iba polovicu prislúchajúceho mu volebného práva, a teda síce (trebárs len tak, vedený čírou inerciou) volil, ale (z)volený nebol ani nemieni byť, celý predvolebný a povolebný galimatiáš pripadá celkom smiešny. Hoci sa, nevyužitím druhej polovice volebného práva, ako nestranícky typ, vedome zrieka podaktorých možných výhod. Napríklad: rýchleho alebo aspoň výhodného zamestnania, vyššej pozície na rebríčku zamestnaných, či na schodišti straníckej hierarchie, alebo aspoň dobrého pocitu z potleskov určených víťazom atď. a pod.

Čomu sa asi tak nádejal taký celkom radový, štatistickú chybu pripomínajúci občanko pred voľbami a čomu teraz, keď je aj úradne ozrejmené, že Srbsko (akože inak: ako vždy) (z)víťazí? Ak len nie je „ťažký“ naivista, očakával to isté, čo aj pred predchádzajúcimi voľbami a po nich taktiež, teda – zhola nič. Iba ak to, že Srbsko naskutku zvíťazí, a jemu, radovému občankovi, už len nejako bude, akože mu vždy dajako aj bývalo.

Skutočným kozmickým mokom práve v deň volieb a deň po ňom nasledujúci, občerstvený, na vlastnom pomyselnom plátne premieta si už niekoľkokrát videný film. V ňom, vo filme, sa vysoko vznáša povolebný, čo fingovaný, čo skutočný pokrokový zápal víťazov zacielený na možnosti realizácie predvolebných sľubov (ktoré pršali podstatne výdatnejšie než spomenutý po/jurajovský dážď). Potom v tom filme ten a taký zápal, prv než si švihne do polovice vo voľbách horko-ťažko (hm-hm…) vydobytého štvorročného obdobia na realizáciu predvolebných sľubov, sa pozmení na dobre známu potrebu – za ďalšími predčasnými voľbami. S výsostným cieľom: aby sa občania mali čím lepšie.

Juraj Bartoš