Ďaleký východ blízky srdcu

REPORTÁŽ

„Organizácia nášho kratšieho pobytu v Pekingu a ďalších mestách v Číne bola na výbornú,“ jednotnej sú mienky Ján Glózik, predseda maliarskej sekcie Galérie insitného umenia, a Janoš Mesaroš, insitný maliar žijúci v Belehrade.

Za sedem dní boli hostiteľmi dvoch majstrov štetca predstavitelia Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Pekingu. Treba hneď pripomenúť, že kovačický maliar vystavoval v Londýne na slovenskom veľvyslanectve začiatkom roku 2002 (kolektívna výstava vtedy zapadla do rámca osláv 200. výročia založenia Kovačice) a slovenským diplomatom, ktorý zorganizoval expozíciu na Veľvyslanectve Slovenska, bol František Dlhopolček, aktuálny veľvyslanec SR v Pekingu.

„Vďaka hostiteľom zoznámili sme sa tentoraz s tradičnou a modernou Čínou. Od doby, keď v polovici 17. storočia Mandžuovia založili dynastiu Čching až podnes sa Čína, akú ju poznáme z niektorých filmov, zmenila na nepoznanie. Táto krajina Ďalekého východu patrí medzi desiatku krajín, ktoré vyrábajú najväčšie množstvo tovaru a ponúkajú najviac služieb. Od začiatku 70. rokov minulého storočia turizmus je v Číne stúpajúce hospodárske odvetvie,“ prízvukuje Glózik.

Prednedávnom otvorili J. Glózikovi a J. Mesarošovi druhú samostatnú výstavu v Číne. Na vernisáži tej prvej v Pekingu sa o insitnom umení Srbska a o samotných autoroch pred početnými hosťami zmienila i zástupkyňa vedúceho diplomatickej misie Srbska v Číne Tatjana Panajotovićová-Cvetkovićová.

„Na slávnostnom otvorení okrem predstaviteľov veľvyslanectiev Srbska a Slovenska boli novinári z prestížnych čínskych médií. Okrem iných pozoruhodný článok vyšiel v internetovom vydaní magazínu The Word and China Magazine. Trvalou a vzácnou spomienkou na vernisáž v Pekingu nám bude plaketa od maestra Ondreja Zimku, ktorú nám udelil veľvyslanec Dlhopolček. Kovová tabuľka s reliéfom pripomína slovenský dvojkríž vytvorený ako maliarske štetce. Inak Číňania so štetcom tvoria v posledných desaťročiach obrazy, ale znaky sa na Ďalekom východe kedysi písali pomocou štetca z ovčej vlny. V anglicko-čínskom katalógu pre naše výstavy som mohol vidieť, ako sa kolegovo a moje meno a priezvisko píšu po čínsky,“ zdôraznil kovačický umelec.

Glózik a Mesaroš navštívili aj Veľký čínsky múr, boli v Zakázanom meste, navštívili i ďalšie historické pamiatky, mauzóleá, chrámové komplexy nachádzajúce sa i v zozname Svetového dedičstva UNESCO, pobudli vo väčších výrobných podnikoch porcelánu a šperkov. Stretli sa i s čínskymi kolegami, akademickými a amatérskymi umelcami. Maliari majú totiž v Pekingu celú vlastnú štvrť na tvorbu, ktorú im mesto dalo na používanie, a bola tam kedysi továreň streliva. Z niekdajšieho symbolu vojny sa mestská štvrť stala znakom mieru a dorozumievania medzi národmi univerzálnym jazykom maliarskych a sochárskych prác.

„Druhá výstava prebieha v meste Cangzou, v provincii Hebei. Počas pobytu v hlavnom meste Číny sme navštívili i toto mesto. Roku 1956 vznikla tam Farma česko-slovensko-čínskeho priateľstva. Bývalé Československo jej venovalo moderné poľnohospodárske stroje a nevyhnutné technické poznatky know-how. Experti z ČSSR cibrili tamojších poľnohospodárov ako účinnejšie obrábať pôdu. Z malej farmy vyrástlo obrovské poľnohospodárske družstvo, v rámci ktorého dnes funguje okrem iného napríklad aj rafinéria, sú tam hotely a najmodernejšie golfové ihrisko. Z menšieho mesta sa stáva a stavia viacmiliónová metropola,“ podotkol záverom J. Glózik.

Čína a Cangzou nezabudli na nezištnú pomoc Čechov a Slovákov v polovici minulého storočia. Kompletné pavilóny oboch štátov na EXPO v Šanghaji odkúpili, demontovali ich a postavili v spomínanom mestečku priateľstva dvoch vzdialených, ale srdcu blízkych štátov. Práve v Slovenskom pavilóne prebiehala koncom mája výstava dvadsiatich malieb Jána Glózika a desiatich diel Janoša Mesaroša.

Ján Špringeľ

(Snímky: z archívu Veľvyslanectva SR v Pekingu a J. Glózika)