Detský ľudový kroj

Detský odev je súbor odevných súčastí detí do veku, kým nezačali nosiť odev pre dospelých. Detskému odevu sa vždy venovala náležitá pozornosť. O to sa najviac starali nastávajúce matky, ktoré sa pri tom snažili uplatniť aj módne novinky, kým staré mamy dodržiavali to staré, autentické, praktické a dobré.

“Keď v dome čakali narodenie dieťaťa budúca rodička, jej mama a mamóška (svokra) sa starali o to, aby všetko bolo dôkladne a načas pripravené”-zdôrazňuje padinská zberateľka, profesorka Zuzana Papová.

-Ako prvé to bol páperový štvorcový detský vankúšik na zakrúcanie (na ktorý sa papery ešte na páračkách vyradilo), k tomu vankúšik pod hlavu a na zakrývanie, bevčov alebo hinta( kolísala san a hákoch). Obliečky na vankúšiky boli biele patelátové, barchánové, a keď návštevy prestali chodiť, obliekli farebné. V bevčove dieťa spávalo od 6 týždňov do roka, niekedy aj dlhšie. Malé dieťa povojníkom obvinuli, do plienok zakrútili, obliekli do košieľky z jemného patelátu, čepčok na hlavu dali, do vankúšika zakrútili a racou zaviazali. Plienky šili zo starých, vypraných snehobielych spodníkov a plachtičkou, veľké a male. Po vojne šili aj flanélové plienky. Ďieťa vždy bývalo zakrútené, v lete aj v zime, aby nemalo krivé nohy, aby sa pri varovaní neprešinulo.Po narodení dieťaťa prichádzali návštevy s pálením (najčastejšie to bolo rascové s rozpraženým cukrom). V dome sa začali prípravy na krst, kedysi krstili deti do dvoch týždňov. Prvou sviatočnou kresťanskou záležitosťou bol krst, aby dieťatku bola daná milosť Božia, ktorá ho bude viesť celým životom. Dieťa dostalo všetko nové, vankúšik na zakrúcanie bol bohato zdobený šlingerom v rohu kde bývala hlavička, nova biela košieľka a čepček. Zakrútené vo vankúšiku, prikryté jasným hodvábnym ručníkom s furmou, na štvore prehnutým, krstná mama na rukách niesla  dieťa ku krstu. Baba šla s ňou. Doma za ten čas už čakal pripravený slávnostný obed. Z kostola sa krstná mať vrátila so slovami: “odniesli sme pohana a vrátili sme Vám kresťana”. Po krste začali chodiť s jedením, prvá prišla krstná mať. Doma uvarila bielu polievku z hydiny, mäso vypražené na vajciach z kuriatka, pečené bravčové, dunst, herovky. Všetko zaviazala do bielych šlingerových kmotrovských ručníkov a s pomocou zaniesla do domu. Do daru dieťaťu dala sviatočný čepček s cvikom na čele zdobený vodvojme zberaný šujtášom a boritášom, kokardami. Často mal i fodru okolo krku. Dostalo aj malú, bohato zdobenú kabanku, akú mu obliekali už od troch mesiacov. Keď dieťa začalo chodiť, obliekali mu kabaňu. Kabaňu nosily aj chlapci aj dievčatá do 4 rokov a chudobné deti nosili kabaňu aj dlhšie. Kabaňa  bola šitá z dvoch dielov, spodná časť bola husto zberaná, aby dieťa mohlo slobodne behať, dlhá po členky. Bola z rôznofarebnej, často vzorkovanej látky a na sviatočnú prikladali biely šlingerový królik, golierik. Malým chlapcom na kabane obliekali šľoche, nohavičky, ktoré mali v strede rozparok. V zime deti zakrúcali do zimných ručníkov.Staršie deti obliekali už ako mládež, len skromnejšie. Keď začali chodiť do školy, dostali nové oblečenie. Chlapci nové košele, nohavice, kacabajku, kabátik, bekešík, grudniek na zimu. Dievčence mali oplecko, kacabajku, rubáč, gecele, šatu, prusľak, ručník na hrdlo s furmou, zimný ručník. Keď sa dieťa vrátilo zo školy, prezlieklo sa do starých šiat, ktoré často dedilo od súrodencov. Sviatočný odev bol šitý z kvalitnejších  látok. Na rozdiel od dievok, dievčatá nosily gecele z troche z lacnejších látok. Najviac zachovaných fotografii sú o konfirmandoch, keď potvrdením svojej krstnej zmluvy deti vstupovali do nového obdobia svojho života. Ku spovedi deti vždy mávali nové šaty. Chlapci na začiatku 20. storočia pri konfirmácii nosily biele košele, súkenné nohavice, bekeše gombíkové, čižmy, nah lave slovenské klobúky. Po vojne chlapci začali nosiť odev mestského typu, na nohách topánky a pred päťdesiatimi rokmi aj vyšívané košele s kickami. Odev dievčeniec pri spovedi bol veľmi sviatoční. N a začiatku storočia mali konfirmantky kacabajky, gecele a šaty z kvalitnej rôznofarebnej vzorkovanej látky, ručník na hrdlo s furmou, stužku nah lave a na vrkoči na dve kľučke zaviazanú, biele štrimfle, cipele na zápinku stužkou ozdobené, biely šlingerový ručníček. V tridsiatich rokoch si konfirmantky obliekali až tri-štyri untroky. V štyridsiatich rokoch si obliekali hatlasové a brokátové obleky, nah lave mali venček z bielych drobných umelých kvetov, bez ručníčka okolo hrdla. V šesťdesiatych rokoch dominujú biele obleky (šaty). Ak dievča malo smútok, ku spovedi išla v tmavom obleku bez venčeka nah lave. Po spovedi už dievča malo v kostole právo zastať si medzi dievky pred lavice. Do konfirmácie sedávalo na chore.Zároveň malo právo zúčastňovať sa v spoločenskom živote mládeže. Aj účesy detí boli poznačené dobou. Malé deti do roka nestrihali, po roku sa chlapci už smeli strihať. Dievča strihali iba vtedy, keď malo slabé vlasy, aby mu zmocneli.Malé deti nah lave nosily čepčeky, chlapci klobúky a čiapky. Dievčence sa česali na výkrutky, cez prostred hlavy chodník, nazad tráčkom zapletený vrkoč, v zime ručník nah lave nosily, do kostola stužku nah lave a na vrkoči. Obuv u mladých detí pozostávala z bavlnených štrimfličiek, kapčekov. Keď dieťa začalo chodiť, obúvali mu šité, alebo štrikané čarapke, cipeľke. Dievčence nosily pásikavé štrimfle, platené cipele na zápinku, ktoré šili majstri. Starší chlapci v zime nosili bačkorke, kapce, čižmy, cokule. V lete všetky deti chodili bosé.

Pred päťdesiatimi rokmi v školských laviciach sedávali deti v padinskomľudovom kroji. Hrávali sa v ňom, cvičili, tancovali školskú besedu. Bolo to pôžitkom pozerať sa na tú rôznofarebnú záhradku pučiacich kvetov života. Súčasná doba uprednostnila moderný a praktický odev. Dokumentami a svedkami minulej doby zostali fotografie, ktoré sa snažíme zachovať od zabudnutia pre budúce pokolenia.

Za rozhovor ďakuje: A. Chalupová

Fotografie z archívu dediny