Dobré je to, čo zvíťazí. Volá sa to morálny relativizmus.

12.mar 2016

Dobré je to, čo zvíťazí. Volá sa to morálny relativizmus.

10660123_1007186266035837_1067050142577702243_nMILJENKO JERGOVIĆ – ZDENKA VALENTOVÁ BELIĆOVÁ – MARTIN KASARDA / Záhreb – Nový Sad – Košice / Dvaja poprední spisovatelia – chorvátsky a slovenský – píšu o identite, o literárnych, spoločenských a kultúrnych kontextoch

zvb@ Identita je odpoveď na otázku: Kto som?, ale aj na otázku: Kto nie som? Zdá sa, že potreba definovať si identitu, ktorou sa človek líši od iných je bytostná. To nutkanie za každú cenu uchopiť vlastného seba je silnejšie od ratia.

Sme svedkami tragického exodu národov z Afriky do Európy. Svet sa nám pred očami urýchlene mení. Stretanie kultúr v tejto chvíli dostáva tragické rozmery. Práve naša doba je tá, ktorá ukáže, či je človek nadostač vyspelý a či dokáže tú odlišnú kultúru vnímať ako ľudskú. Európa sa znovu musí vyrovnať s vlastným chápaním identity. Či trvanie na vlastnom kultúrnom vzorci musí zároveň znamenať aj rázne odmietanie iných kultúrnych modelov, ako svojrázna stena voči svetu?

Zdenka Valentová-Belićová

Zdenka Valentová-Belićová

Alebo je ona možno aj nevyhnutná? Ako zostať humánnym človekom a neohroziť seba – kde je hranica?

mjergovic@ My nie sme to, čo si myslíme, že sme, ale to (čo je v krízových situáciách omnoho dôležitejšie), čo si iní myslia, že sme. Kľúč identitety nie je jednoduchý. Nič tak dobre a presne o tom nesvedčí ako skúsenosť holokaustu. Nacisti a ich spojenci v predposlednom veľkom projekte zjednotenia Európy neusmrtili šesť miliónov ľudí, ktorí sa cítili byť židmi, ale jedného za druhým jednotlivcov – a to každého s vlastným menom a priezviskom povraždili šesť miliónov tých, ktorých považovali za židov. Niektorí z nich skutočne boli, cítili sa tak, taká bola ich identita, tak sa modlili Bohu, pokým iní boli: Nemci, Slováci, Chorváti, Srbi a iní, ktorí sa Bohovi spovedali podľa viery Mojžišovej, bolo medzi nimi aj ateistov. Spomedzi šesť miliónov zavraždených bolo aj takých, ktorí ani len nepredpokladali, že by niekto v nich mohol vidieť Žida. Avšak vo chvíľach svojej smrti boli rovnakí so všetkými ostatnými. Mienim, že je pre naše úvahy o identite omnoho dôležitejšie to, čo si iní myslia, že sme – ako to, čo si my myslíme sami o sebe. To napríklad nepochybne vidno aj na sýrskych utečencoch a na vzťahu európskych štátov voči nim. Sýria bola sekularizovaná moslimská krajina, s väčšinou obyvateľstva nezaujatých voči vierovyznaniu. Ľudia, ktorí dnes k nám prichádzajú, vo väčšine patria k tej časti sveta, prečo by v opačnom prípade utekali do sekularizovanej kresťanskej Európy. Avšak naši politici a vodcovia v nich vidia len moslimov a na dôvažok aj obviňujú, že majú nejaký spriaznenecký úmysel islamizovať Európu. Jeden východoeurópsky štát, bez ohľadu na to, či je to Slovensko, vlastne jeho vláda (pochopiteľne, mohlo to byť aj Chorvátsko), súhlasil, že prijme sýrskych utečencov, ale len ak sú to kresťania. Ak na chvíľu zabudneme na iné desivé aspekty tejto myšlienky, položme si otázku, prečo aspoň nepristali prijať ateistov? Z veľmi jednoduchého dôvodu: preto, že my, pripisujúc tým ľuďom, Sýrčanom, ich identitu, chápeme, že sú výlučne moslimovia. K tomu veľmi nebezpeční. Nezdá sa vám, že problém identity nie je v tom, že trváme na vlastnom kultúrnom vzorci za každú cenu, ale v tom, že podľa svojho uváženia a imaginácie vytvárame kultúrny vzorec iného?

mkasarda@ Cudzí pre nás nie sú súborom rôznych individualít, cudzí sú pre nás cudzí rovnako. Nejedia naše jedlá, nehovoria našim jazykom, neveria naším bohom, nerozumejú našim politikom a neklaňajú sa našim športovcom a určite smrdia inak. Strach z cudzieho, ako upozorňuje Tzvetan Todorov v knihe Strach z barbarov, je priam archetypálny a atavistický. Podmienený náboženstvom (každé náboženstvo sa vyčleňuje voči nepriateľom), ale aj evolučným, prírodným bojom o zdroje a samice. Prekonať strach z cudzieho je temer nemožné, pokiaľ neprekročíme hranicu uvedomovania si vlastných chýb. Pritom stretnutie s cudzím je obohacujúce, tvorivé, kultúrne aj civilizačne bolo a je vždy prínosné.

Čo ma najviac na hystérii odmietania iného zaráža, je fakt, že kresťanstvo, ktoré má vo svojom erbe milosrdenstvo a pomoc blížnym, sa stáva štítom nenávisti. Nakoniec nielen v otázke nášho a cudzieho. U nás sú stále podozriví aj homosexuáli, tí, čo chcú zmierniť utrpenie umierajúcich eutanáziou, znásilnené matky, ktoré si chcú nechať vziať plod, ateisti, liberáli, ktokoľvek, kto má iný názor. Totalitaizmus neskončil, má však sofistikovanejšie chápadlá. Samozrejme, že kultúrne vzory našich dedov a otcov sú nám predkladané ako správne aj tým, že máme na nich trvať, hoc aj za každú cenu. Konzervativizmus je zachovávanie hierarchie spoločnosti, aká bola a je v prospech tých, ktorí dnes vládnu. A boja sa o svoju moc, preto sa bránia všetkému, čo je iné a vytvárajú kultúrny vzorec iného ako nepriateľa.

Otázne je, či má dnes intelektuál či spisovateľ moc a schopnosť čo i len posunúť myslenie spoločnosti, dnes tak aktívne dojčenej z prsníka lacnej televíznej zábavy a diváckeho športu, entít, ktoré dokonale zamestnávajú väčšinu a umožňujú prakticky zo všetkého, vrátane politiky, robiť popkultúru.

Martin Kasarda (1968) je slovenský postmodernistický spisovateľ, publicista a pedagóg. Bol Martin Kasardaredaktorom vo viacerých časopisoch. V súčasnosti pôsobí ako docent a prednáša na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy kreatívne písanie, printové médiá a venuje sa aj semiotickej interpretácii súčasnej populárnej kultúry a je redaktorom prílohy O knihách denníka SME. Uverejnil jednu  básnickú zbierku: Rebeliáda (1993), zbierky poviedok: Dejiny menejcennosti (1994), Osamelí bežci – Správy z ľudského vnútra(1996 ), Polia (1999), Posledná večera a iné radosti (2013), satirický roman O rozmnožovaní a iných ťažkostiach (2011)  a odborné publikácie:  Praktikum mediálnej tvorby, spoluautor v autorskom kolektíve, pod vedením A. Tušera (2010), Praktická príručka písania pre profesionálov (2012), Od karnevalovej ulice po virtuálny svet: populárna kultúra a masové médiá (2013).

mjergovic@ Je dojímavé veriť v moc intelektuálov, najmä v týchto časoch, keď internet širokým ľudovým masám umožňuje, aby sa z autoritatívnej pozície vyjadrili o každom probléme súčasného sveta, od futbalu po kvantnú fyziku a otázky na konci dejín sveta. Dnes skutočne každý má príležitosť sa vyjadriť absolútne o všetkom a postoj každého rovnako je relevantný a vážený. Aspoň je to tak teoreticky. Ale nielen teoreticky. Na internetových fórach, na facebooku a twiteri nejestvuje žiadna a najmenej intelektuálna hierarchia. Virtuálnym kozmom panujú sami donaldovia trumpovia a sary pelinové. Svet proste fatálne ohlúpol, lebo sú vytvorené dokonalé platformy na omasovenie hlúpostí a znemožňovanie rozumnej reči. Len hlúpy človek bude hejterom na internete oponovať argumentovaným uvažovaním, bez ohľadu na to, o čom je reč.

Ale nesťažujme sa viac. Sťažovanie neosoží. Pozrime sa, čo môžeme urobiť pre naše identity. Napríklad nedávno som bol v Bulharsku a od svojich tamojších priateľov a známych som sa dozvedel veľmi zaijímavú vec. Všetkých bývalých Juhoslovanov v kolokviálnej reči väčšina Bulharov nazývala – Srbmi. Samozrejme, vedeli, že tu máme rôzne národné príslušnosti, že sme takí a onakí, ale namiesto toho, aby sa nepotrebne prplali našimi zložitými identitami, oni zovšeobecnene nás volali Srbmi. Keď som to počul, náramne ma to rozveselilo, namiesto toho, aby som sa napríklad nahneval. Hneď som si v pamäti vybavil občanov Československa, ktorí k nám prichádzali v osemdesiatych rokoch do Dalmácie na dovolenku. Všetci pre nás zasa kolokviálne boli Čechmi. Vtedy sa niektorí z tých turistov po troche zháčili – prepáčte, ale my sme Slováci. A nám by možno bolo aj trochu ľúto, že sme hostí chybne identifikovali. Ale tá ľútosť by veľmi krátko trvala. Hneď by sme rovnako pokračovali a v prvých hosťoch z Česko-Slovenska by sme znovu videli – Čechov.

Avšak keby sa vo vysielaniach z kultúry, alebo z tradičnej kultúry, ako sa to volalo, hovorilo o zázraku insity z dediny Kovačica, hovorilo by sa o Slovákoch. Nikdy nikomu nenapadlo Zuzanu Chalupovú – obdivuhodnú maliarku z Kovačice, ktorá bola samouk – nazvať Češkou. Ona, samozrejme, bola Slovenka, ale vďaka niečomu jej slovenskosť akoby nemala nič spoločné s identitou turistov, ktorí prichádzali z Bratislavy a ktorých sme úporne považovali za Čechov. Ale nie preto, že by sme nevedeli, že sú Slováci, ale preto, lebo nám tak bolo jednoduchšie. Prečo nám potom nebolo jednoduchšie aj Zuzanu Chalupovú považovať za Češku? Preto, že sme v nej videli niekoho svojho. A ten mohol byť aj Slovák. Ona totiž nebola cudzinka. Lebo keby bola cudzia, bola by pre nás Češkou.

Úvahy o identitách vždy súviseli so zjednodušovaniami a s našou potrebou svet okolo seba chápať za čím menšieho mentálneho angažmánu. Nechcelo sa nám veľmi rozmýšľať. A ani nám nenapadlo, že veľmi seriózne poruchy – dokonca samotný fašizmus – vznikajú z úplne neškodnej ľudskej potreby čím menej myslieť. Literatúra okrem iného slúži aj na to, aby sa s takou potrebou skoncovalo.

mkasarda@ Menej myslieť pritom úzko súvisí práve s rozvojom najnovších technológií, ktoré spomínate. Digitálne technológie nám poskytli čosi ako hlbokú studňu pamäti a vedomostí. Dnešný 25-ročný človek, ktorý sa narodil so vznikom internetu, má vo vrecku podstatne viac informácií než ľudia v roku 1990. Lenže informácie nestačí mať vo vrecku, na dosah dotyku obrazovky mobilného telefónu. Informácie sa treba naučiť používať a kriticky hodnotiť. To, že dnes má názor jedného nobelovca a extrémistu zdanlivo rovnakú „digitálnu váhu“, je tragédia našej intelektuálnej bezmocnosti.

Stále máme tabuizované témy, stále vytesňujeme, povedané Freudom, témy a bránime sa priznávať si naše zlyhania. A malomyseľnosť, neschopnosť rozmýšľať, o ktorej vravíte, je jednou z týchto tém. Zlyháva školstvo, ktoré neučí myslieť, kriticky uvažovať – kto by to aj učil, tie milé pekné tety učiteľky, ktoré učia deti temer ako charitu? Zlyhávajú masové médiá, ktorým sa prednejšie než kritické myslenie stala sledovanosť a naše mľandravé duše predávajú inzerentom. A zlyháva aj literatúra: záchvatové módy Tolkienov a Rowlingových, severských detektívok a 50 odtieňov súloženia, urobili z literatúry spotrebný tovar, zábavnú komoditu.

Literatúra v tomto smere má stále potenciál premýšľať, vnárať sa do sveta, v ktorom žijeme, a pomenúvať tie javy, ktoré nás môžu ohrozovať. Dokonca má viac dôvodov na existenciu ako akademická filozofia či teoretická etika. Otázne je, či má aj potenciál byť čítanou, reflektovanou. Neviem, ako v Srbsku, ale u nás sa – aj vďaka ostrému nezáujmu elít a pseudoelít (podnikateľských či vládnych) – dostala literatúra na okraj, z ktorého hrozí, že padne. Isto, plakať je módne, ale – Čo robiť? A koľko čitateľov tuší, že Čo robiť? je názov dôležitého Černyšavského románu? Dejiny sa drobia pod prstami nevedomosti.

mjergovic@ Literatúra, aspoň sa mi marí, dnes nie je o nič menej dôležitá ako to bolo pred sto alebo stopäťdesiatimi rokmi. Samozrejme, aj vtedy ako aj dnes dôležitá je len pre tých, ktorí čítajú. Aj keď hockedy vie aj ožiariť, vystaviť svojej rádioaktívnej činnosti, aj tých, ktorí nečítajú. Povedzme Dostojevskij a Tolstoj vplývali v priebehu dvadsiateho storočia aj na generácie nečitateľov alebo Tomas Man, svedomie Nemecka, ktorý je v tom istom Nemecku veľmi nečítaným spisovateľom. Keď hovorím, že sa dnes číta rovnako, alebo možno aj trochu viac ako pred stopäťdesiatimi rokmi, myslím tým toto: v devätnástom storočí, dokonca aj v najrozvinutejších a najpokrokovejších európskych krajinách, gramotní boli menšina. Medzi nimi sa vyčlenila elita čitateľov vážnej literatúry. Dnes sú zdanlivo všetci gramotní. Totiž, nie sú takí, ktorí nepoznajú všetky písmenká abecedy, ale prakticky je málo ľudí skutočne gramotných. Totiž gramotný je ten občan, ktorý bez kardinálnych pravopisných chýb a zrozumiteľne môže napísať svoju krátku biografiu, bez pomoci a, dajme tomu, za dve hodiny. Na ten druh gramotnosti je potrebné čítanie. Tí, ktorí nečítajú, sú vlastne negramotní, hoci poznajú znaky a používajú internet. Negramotní sú aj čitatelia Päťdesiat odtieňov toho, alebo onoho. Takí sú, proste, konzumenti zlej a riedenej pornografie. Majú strach z pravej, tvrdej pornografie, lebo sa z nejakého dôvodu hanbia. Aj na pravú pornografiu je nevyhnutné minimálne sebavedomie. A ona je, taktiež, jeden z dôležitých následkov gramotnosti. Čítanie vo všetkých historických obdobiach bolo výhodou elity. Lenže dnešná elita je, na rozdiel od tej z deväťnásteho storočia, nie materiálne ani triedne rozvrstvená. K dnešnej čitateľskej elite patria ľudia z veľmi rôznorodých vrstiev a spoločnských skupín. Dalo by sa povedať, že je dnešná elita v čitateľskom a kultúrnom zmysle veľmi plurálna. Vráťme sa však k Černyševskému. Otázka Čo robiť? má zmysel. Dôležité je a obstojí v každej chvíli. Na tú otázku však niet odpovede. To možno aj Lenin tušil, ale nechcel to povedať, lebo nechcel vnášať defetizmus do ľudových más.

Miljenko Jergović (1966) je bosiansko-hercegovinský a chorvátsky spisovateľ a novinár. Píše prózu, poéziu, miljenko jergovic 1eseje a drámy. Jeho diela sú preložené do dvadsiatich jazykov. Je členom bosniansko-hercegovinského a chorvátskeho PEN klubu. Vydal básnické zbierky: Opservatorija Varšava (1988), Uči li noćas neko u ovom gradu japanski?(1990), Himmel Comando (1992), Preko zaleđenog mosta (1996), Hauzmajstor Šulc, (2001), Dunje 1983 (2005), Izabrane pjesme Nane Mazutha (2011). Zbiery poviedok: Sarajevski Marlboro (1994), Karivani (1995), Mama Leone (1999), Sarajevski Marlboro, Karivani i druge priče, (1999), Rabija i sedam meleka (2004), Inšallah, Madona, inšallah (2004), Drugi poljubac Gite Danon (2007), Tango bal i druge priče (2010), Mačka, čovjek, pas (2012). Zbierky esejí: Naci bonton (1998), Historijska čitanka 1 (2001), Historijska čitanka 2 (2004), Žrtve sanjaju veliku ratnu pobjedu (2006), Muškat, limun i kurkuma (2011). Novely: Buick Riviera, (2002), Freelander (2007), Volga, Volga (2009). Romány: Dvori od oraha (2003), Glorija in excelsis (2005), Ruta Tannenbaum (2006), Srda pjeva, u sumrak, na Duhove (2009), Roman o Korini (2010), Otac (2010), Psi na jezeru, roman, Zagreb (2010) Rod, trilógia (2013). Dráma: Kažeš anđeo (2000) a početné ďalšie publikácie rôznych žánrov. Získal početné ocenenia: Cena spolku spisovateľov B a H (2004), Cena Maka Dizdara (1987), Goranova cena (1988), Cena Veselka Tenžera (1990), cena Ksavera Šandora Gjalského (1994), špeciálna mierová cena Erich-Maria Remarque mesta Osnabrück (1995), Premio Grinzane Cavour (2003), Cena Matice chorvátskej za literatúru a umenie Augusta Šenou (2002), Cena Mešu Selimovića (2007), Cena Angelus (2012).

mkasarda@ Čitateľská elita dnes prežíva hodnotový problém, ktorý by som si dovolil pomenovať ako zánik dejín literatúry. Pred tridsiatimi rokmi, keď som ako adolescent dozrieval, vnímal som od svojich duchovných učiteľov istý kontinuálny tok dejín, od Rabelaisa k Lawrencovi Sternovi a odtiaľ cez Gogoľa k surrealistom a cez avantgardy k Beckettovi či Camusovi. A odrazu sa dejinnosť rozpadá. Už nie sú autori, ktorých musíš čítať, autori, ktorí sú kánonom. „Staré“ literárne diela už nemusíš poznať, už sa to nepatrí vedieť, či je Hemingway pred Salingerom, alebo je po ňom. Kníhkupectvá sú plné kníh, ktoré zajtra vymenia iné knihy a Shakespeare sa váľa vo výpredaji. Čitateľská elita sa neraz riadi rebríčkami či marketingovými nálepkami Nobelových či akýchkoľvek iných cien. Hoci literatúra nie je šport, aby sa dala len tak porovnávať.

Tento pocit konca dejín je pre mňa rovnaký aj vo filme či v hudbe. V tej istej chvíli si môžem pustiť Johna Cagea aj Sex Pistols, Beethovena aj Bruna Marsa. Nie je to koniec s nápisom koniec, je to čosi ako dehistorizácia vedomia, pokračovanie bez vedomia minulosti. A práve toto bez-vedomie nám spôsobuje stratu hodnotovej orientácie pri vnímaní dnešných pohybov aj v rámci kultúr a civilizačných posunov ako čohosi, čo je súčasťou tvorby, miešania, vzniku nového. A či bude nové dobré? Bojíme sa? Dobré je to, čo zvíťazí. Volá sa to morálny relativizmus.

No url attribute defined!

mjergovic@ Ó, áno, súhlasím. Tak veľmi súhlasím s vami, že by som sa, ak by som našiel spoľahlivých rovnako zmýšľajúcich, zaoberal terorizmom: poďme rozbíjať výklady, v ktorých hnusné knižné korporácie vykladajú braky, poďme polievať dechtom a perím týchto postmodernistov, ktorí prví odhalili, že je všetko literatúra, poďme ťahať za uši a zatvárať do automobilových kufrov tých, ktorí všetko urobili, aby zanikol rozdiel medzi vysokou a nízkou kultúrou, a potom aj tých, ktorí detektívky a ľúbostné romány vyhlásili za veľkú a dôležitú literatúru. Ale pri tom aj toto: ja neverím, že je zlý Amazon väčším vinníkom za zánik kritérií od lenivých profesorov literatúry, ktorí prestali čítať pár dní po ukončení vysokej školy! Taktiež, ja neverím, že sú obchodníci s knihami väčší vinníci ako netalentovaní literárni kritici a teoretici literatúry, ktorí namiesto toho, aby hovorili o samotnej knihe a o tom, čo je podstata literárneho diela, sú pripravení hovoriť o všetkom inom. Viac zla dobrej literatúre popáchali tí špinaví puristi, ktorí začali čistiť Toma Sawyera a Pipi Dlhú Pančuchu od údajného rasizmu. Medzi nimi a sovietskymi komisármi nevidím žiaden rozdiel. Veľmi sa mi páči vaša syntagma o “konci dejín literatúry”, ale tak ako čo Fukujamin koniec dejín bol len dočasným stavom a ako jestvujú dejiny aj po konci dejín, tak sa zjavia aj dejiny po zániku dejín literatúry. Na nás je, aby sme terorom znemožnili tých, ktorí by chceli Päťdesiat odtieňov sivej vyhlásili vyvrcholením tých dejín po dejinách. Kto sme, opytujete sa? Čitatelia. Predovšetkým čitatelia a nadovšetko len čitatelia. Pravdaže, keď hovorím o terore, používam metaforu. Aj keď možno kameň vo výklade nie je metafora…

mkasarda@ Niekto je punker, niekto terorista, ja píšem. Kameň je aj slovo. Keď spomínate vykastrovanú literatúru, nedbal by som odtínať ruky za veci, ako je politická korektnosť. Pred pár rokmi vyšli na Slovensku v novom vydaní rozprávky Pavla Dobšinského, z ktorých cnostní redaktori vyškrtali všetky pasáže, v ktorých sa hovorilo o smrti, násilí, krvi. Aby neurazili detskú dušičku, odfikli Dobšinskému gule. Deti nemajú právo vedieť, že je tu smrť? Že otec rodiny môže byť tak nešťastný z chudoby, že si vezme povraz, aby sa obesil? Niekde nastala chyba, keď sa chránime pred konfrontáciou, pred otváraním rán, pred smrťou ako súčasťou obnovy a znovuzrodenia. A chránime sa až tak že sa odrazu bojíme povedať krivého slova, aby sme sa len, preboha, nedotkli citu aby sme nerozplakali krivým slovom. Napísať dnes kritiku na zlú knihu? Ach jaj, len korektne, aby sa neurazil autorík. Pochváliť, že vie aspoň trocha písať, hádam sa mu aspoň vetička podarila, snažil sa. Možno ešte nemá ani hemoroidy od sedenia pri počítači.

Literárny marazmus však odráža totálny deficit hodnôt v hyperkonzumnej spoločnosti dneška. My si chceme kupovať zážitky, zážitky z jedla, z vône, z odevu, zo športu, zážitky z literatúry. Chceme zhromažďovať zážitky a potrebujeme byť stále v stave panenstva, ktoré je deflorované novým zážitkom. Ale strata panenstva nie je to tantrické splynutie duše a tela, strata panenstva, nespočetnekrát opakovaná hľadaním nových zážitkov, je stále len povrchná náhrada za hlboký, precítený sex s partnerom, ktorého skúmam, bádam, znova objavujem a túžim po jeho energii. Naša spoločnosť si neustále necháva plasticky opravovať svoje telo, svoj obal, zabúdajúc na pravdu starnutia, smrti, archetypálneho prežívania, vnútra.

Ale nenadávajme, sami sme si prisúdili úlohu prežívať dnešok, akoby to bol posledný deň sveta, hedonisticky. Kamene do výkladov kníhkupectiev treba hádzať z nútra. Ale aby si ich niekto všimol, treba k tomu marketing. A sme v pasci. Dnes by sa ani Kristus bez reklamy nedal ukrižovať.

Foto: www.unsplash.com

Foto: www.unsplash.com

mjergovic@ My sme v našich východoeurópskych tranzíciách prebrali len to najhoršie zo Západu a z takzvaného slobodného a demokratického sveta. Prebrali sme hyperkonzumizmus a potom sme zrušili literárnu kritiku, pretože literárna kritika pôsobí proti pravidlám voľného trhu. Načo je komu umelecká kritika? Bola rovnako odporná Hitlerovi a Stalinovi a bola ako forma a žáner zakazovaná v nacizme a v stalinizme. Ale zo Západu sme neprijali nič, alebo len veľmi málo z toho, čo je dobré: napríklad nedotknuteľnosť osoby, právo na rozmanitosti, na menšiny, na inú farbu pleti, na iné vierovyznanie. Neprijali sme ani základnú toleranciu, ani solidaritu v najšľachetnejšom zmysle slova. Pravda, zriekli sme sa proletárskeho internacionalizmu, ale ten druhý internacionalizmus, nazvime ho internacionalizmom zrelého európskeho osvietenstva, to sme odmietli prijať. To vidno posledné týždne a mesiace, počas sýrskej utečeneckej krízy, keď z východnej Európy, takmer bez výnimky, prichádzajú takmer výhradne nenávistné hlasy, šovinizmus, netolerancie najhoršieho druhu, takže východoeurópski politici otvorene vyhlasujú že by možno aj prijali kresťanských utečencov, ale že moslimov proste nechcú. Pravdaže, veľký panovník toho diskurzu je maďarský premiér, bývalý liberál, Sorošov štipendista a mladý komunista Viktor Orban, ale ho, neočakávane pohotove, akoby sme žili v r. 1939 alebo 1941 prijali všetci, od Poľska po Chorvátsko, od Česka po… Ak niekto ešte včera na Západe na nás pozeral ako na východoeurópsky hnus, my sme mu ukázali, že mal pravdu.

Aký to má súvis s literatúrou a kultúrou? Práve že jedine s literatúrou a kultúrou to jedine aj má súvis. Ľudia, ktorí nechcú moslimov vo svojom susedstve, skutočne ani literatúru nepotrebujú. Ona by im mohla len naškodiť, uviesť ich na toleranciu, na rozum, na súcit z rozumu. Pred niekoľkými týždňami, dajme tomu, ten Orban obvinil Nemecko ani viac ani menej, ale za – “mravný imperializmus”. Len dokonale nenačítaný a nevzdelaný človek môže vymyslieť takú syntagmu. A niet väčšej chvály pre Nemecko, ako mu zalepiť “mravný imperializmus”. Pekne by bolo, keby Orban mal pravdu a keby Nemecko skutočne bolo také. Možno by z aspektu mravného imperializmu mohol zgramotniť východnú Európu. A ešte niečo: pred týmito vecami, ako aj pred všetkým iným, stojíme s plnou autonómiou svojich jednotlivých postojov. Ale nemôžeme zostať autonómni a chránení od všetkých jej následkov. Vzťah k utečencom je vzťah k fašizmu a k nečítaniu.

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs