Dotyk hlbokých tónov slovenských hôľ

Podpoľanie, malebné srdce Slovenska, je známe ako kraj pastierstva a rodisko fujary. Tu sa kumšt hrania na úchvatne znejúcom nástroji dedí z kolena na koleno. Otec sa učí hrať od svojho otca, zručnosť prenáša na svojho syna, ten opäť na svojho…

Fujara, ach, fujara. Osamelá šumná deva. Privádza ľudí do pomykova. Sú jej zvuky hudba a či skôr… Hrá, alebo vskutku šepká a spieva? Jej tóny pramenia v hĺbkach stáročiami natrápenej slovenskej duše a v ešte hlbších tajoch slovenských hôľ. Ak vám nevyoperovali emócie, ak máte sluch pre hudbu trebárs koľko sa pod necht vmestí, až ju počujete, priznajte sa, vari nepocítite husiu kožu, v ktorej ste sa odrazu ocitli? Ako keď sa vás dotkne… Veď už viete kto a ako.

Blahoslovení sú tí, ktorí sa vedia dotknúť duše človeka.

Majiteľ úsmevu a hlasu mäkkosti hodvábu Milan Lakatoš z Dobšinej si potykal s fujarou temer ako vo filme. Azda tak náhodne, ako náhodný je – ak náhodný je – rozhovor, ktorý sme absolvovali v Bajši, chvíľku po tom, čo s dvomi ďalšími fujaristami z Rožňavy s radosťou rozdával atmosféru Podpoľania účastníkom Bajšianskych priadok.

– Je fujara čisto slovenský nástroj, alebo to je ako s podaktorými piesňami, tobôž melódiami, ktoré si privlastňujú príslušníci viacerých národov…?

– Fujara je slovenská. Podobný nástroj majú Rumuni, Nemci tiež, to ale nie sú fujary. Naši bačovia ju začali vyrábať na košiaroch. Nemali tam ženy, tak si ju, ako hovorili, vyrábali pre seba, aby sa mali s kým rozprávať. Inak, naši bačovia ju začali vyrábať až vtedy, keď v našich krajoch začali kočovať Cigáni, keď sa do obehu dostal vrták – po našsky to je nebožiec – predtým vedeli robiť len píšťaly. Fujara je zapísaná v UNESCO ako pôvodný slovenský hudobný nástroj, rovnako sa do toho istého zoznamu dostala aj Terchovská muzika.

– Vaši kolegovia nám povedali, že vy na fujarách nielen hráte, ale ich aj vyrábate. Ako ste sa k tomu dostali; je toto remeslo vo vašej rodine dedičné?

– Moji starí rodičia síce tiež boli gazdovia, ale hrali skôr na píšťale, harmonike a na gajdách. Fujaru som dostal k mojím päťdesiatym narodeninám od manželky a detí, pred šiestimi rokmi. Začal som sa teda obzerať, kto by ma naučil hrať; o výrobe som ani len neuvažoval. V Dobšinej máme združenie Duša fujary, tam som sa učil hrať na fujare a jeden teraz už priateľ ma neskôr naučil vyrábať ich. Na festivaloch, ktoré som navštevoval, som stretával pána Holíka, známeho výrobcu fujár z Očovej – v jeho rodine sa toto remeslo dedilo. Postupne sme sa skamarátili a teraz sa už navštevujeme skoro každý mesiac. Ukázal mi všetky svoje finty a fígle pri výrobe fujár. Nie je z tých, ktorí nechcú odovzdať iným to, čo vedia. Robíme spoločne fujarové školy pod Poľanou, pre zahraničných účastníkov, a to jarnú (v marci a apríli) a jesennú školu. Prichádzajú tam ľudia z rôznych krajín, ktorých zaujíma zvuk fujary. Keďže som elektrikár a mám sa okolo strojáriny, tak som pánovi Holíkovi najprv pomáhal v jeho výrobe, radil som mu, čo by mohol robiť inak. Začal som mu zbierať drevo, niektoré som si nechal aj pre seba, skúšal som vŕtať, obstaral som si nejaké náradie – bez toho to nejde, a tak sa to začalo.

– Kde a ako sa hľadá drevo na fujaru?

– Drevo na fujary, baza čierna – je na to také porekadlo – nesmie počuť kohúta kikiríkať, čiže nesmie rásť blízko dedín, a nesmie počuť zurčať vodu, teda musí byť zo suchých tmavých miest, zo severnej strany, kde nie je slnko. Tam je stromov najmenej, najviac je ich tam, kde svieti slnko, ale tie sú najmenej kvalitné. Asi 90 percent fujár sa vyrába z bazy čiernej, ostatné sú z javora, jaseňa, agátu, liesky… Píšťaly vyrábam zo šípu; šípové drevo je krásne tvrdé ako kosť, píšťaly z neho krásne znejú.

– O fujare sa, pri voze plnom šťastia, podrobnejšie dozvieme priamo na Podpoľaní; poviete nám teraz, hrali ste predtým na niektorom inom nástroji?

– Nie. Fujara je môj prvý hudobný nástroj.

– Pôsobili ste možno v dákom spolku ako spevák alebo tanečník?

– Odkedy som sa naučil hrať na fujare, chodím do súboru Gemer u nás v Dobšinej, tiež do Rožňavy a do iných súborov. Moja mama, kedysi za socializmu, bola členka spevokolu, vtedy ja som bol niekde inde. Zaujímala ma skôr moderná hudba, ale stále sa mi páčila a obdivoval som aj fujaru. Navštevoval som festivaly, ale sám som nebol v tom aktívny.

– Ako teda vaši najbližší prišli na nápad darovať vám fujaru?

– Keď sme niekde išli, vedel som aj hodinku vystáť pri fujarách, ale nikdy som im nepovedal, že to chcem; na hranie som sa proste nikdy necítil. Neviem, ako im to napadlo, ale konali správne.

– Ako by ste sám opísali zvuk fujary?

– Jej tóny síce neelektrizujú, ale sú také zvláštne… Mám doma teraz jednu takú dvojmetrovú; tú keď počujete hrať, tak už celé telo sa chveje od tých hĺbok. Fujara má i výšky, ale v hĺbkach je jej čaro. Keď máte chvíľku času, tak vám ešte trochu zahrám.

o   O   o

Po chvíli fujara a jej kamarát Milan Lakatoš, obaja z Dobšinej, v chodbe bajšianskej školskej telocvične zanôtili clivý príbeh svadobnej rozlúčky. Poznáte ho: Zbohom ostávajte…? Aha ich… Zimomriavky. Ach, ten čarovný nástroj…

Juraj Bartoš