Duša bez vrások

Kedykoľvek v Padine prebiehalo nejaké kultúrno-zábavné podujatie, stretli sme tam Katarínu Petrášovú, učiteľku na dôchodku, ktorá nás tam neraz srdečne privítala v úlohe jednej z hostiteliek či účastníčok. Slovom ide o všestranne nadanú osobnosť, ktorá má za sebou roky skúseností, početné uznania, pekné spomienky z akcií, v ktorých sa zúčastnila ako spisovateľka, skladateľka, herečka, moderátorka rozhlasového vysielania a pod. Svojou aktivitou a vlastným prínosom spolu s mnohými inými padinskými osobnosťami už takmer pol storočia tvorí pestrú mozaiku spoločenského kultúrno-zábavného života tejto najslovenskejšej osady vo Vojvodine.

– V Padine máme počas roka rôzne podujatia – výstavy, literárne večierky a pod. I keď si mnohí naši občania nevedia naplánovať čas, mohli by aspoň kúsok svojho voľného času venovať kultúrnym obsahom vo svojom prostredí.

 Čo zaujíma mladších a kde svoj voľný čas trávia tí starší obyvatelia Padiny?

– Mládež sa obyčajne stretáva v kaviarňach, kým kultúrno-zábavné podujatia navštevujú hlavne dospelí, napríklad 50- či 60-roční alebo moji vrstovníci. Tie chýrečné večierky humoru, ktoré sa v minulosti veľmi často uskutočňovali, v súčasnosti sa stali raritou. Zväčša zostala už len spomienka aj na zábavné programy, ktoré okrem spevu a tanca často obsahovali aj mnohé zaujímavé príbehy zo života občanov. Spolu s padinskými ochotníkmi, ako sú Michal Kukučka, Pavel Durgala, Anka Širková, Janko Kolárik, som často na javisku žartovala a vnášala dobrú náladu medzi divákov.

V minulosti sa Padinčania stretávali a zabávali pri rôznych rodinných príležitostiach. Vedeli by ste si spomenúť na niektoré z nich?

– Z detstva si pamätám zabíjačky, na ktorých sa stretávali celé rodiny. Bola to nielen pre nás deti, ale aj pre tých starších, opravdivá zábava. Pri práci si vedeli zaspievať, zažartovať, poinformovať sa o rôznych udalostiach v dedine. Okrem zabíjačiek príbuzní a známi sa zoskupovali aj na tzv. sedačkách. Vtedy neboli televízne prijímače, ale ľudia si večery krátili takýmto spôsobom, na posedeniach. Ženy pri tej príležitosti štrikovali, priadli, vyšívali a muži mrvili kukuricu, môj starý otec plietli košiare alebo robili metly. To sa všetko robilo v zime, v teplej izbe. Už vtedy, ako malé dievča, som sa niekde schúlila a zbystrila sluch, aby som dobre počula a čím lepšie si zapamätala rôzne povery, na ktoré si často dodnes spomínam. Prednedávnom som si napríklad s kamarátkami spomenula na to, ako v cintoríne báči Marci Chrťan s bielou plachtou na hlave strašili deti, alebo na to, ako sa povrávalo, že ulicou išiel voz, do ktorého boli zapriahnuté kone bez hláv a pod.

Okrem toho, že ste naposledy zožali pekný úspech na recitačnej súťaži, ktorú organizuje Asociácia slovenských spolkov žien, už niekoľko rokov ste aktívnou členkou Miestnej organizácie starobných penzistov a pôsobíte aj v Miestnej organizácii invalidov práce. Ktoré aktivity vás lákajú do týchto spoločností?

– Sú to prevažne zábavy pri rôznych príležitostiach, ako sú oslavy niektorých menín, vajíčkový bál a pod. Tam si môžeme zaspievať, zatancovať, veselo sa pobaviť a aspoň na chvíľku zabudnúť na tie naše každodenné starosti.

Anička Chalupová