Dvojaká jazyková identita – obohacovanie alebo vyčlenenie z obidvoch literatúr

14.jan 2016

Dvojaká jazyková identita – obohacovanie alebo vyčlenenie z obidvoch literatúr

VESNA GOLDSWORTHYOVÁ – KRISTÍNA KOVÁČOVÁ – JANA JURÁŇOVÁ / Londýn – Nový Sad – Bratislava

Dve spisovateľky, slovenská a srbská, hovoria o identite a porovnávajú vlastné literárne a spoločenské kontexty

Kristína Kováčová

Kristína Kováčová

kk@ Začiatkom júna tohto roku, v rámci filmového festivalu Cinema City, malo novosadské publikum možnosť vidieť dokumentárny film Felvidék – Horná zem v česko-slovenskej koprodukcii. Autorka Vladislava Plančíková spracúva tému tzv. výmeny obyvateľstva (v Československu medzi rokmi 1946 – 1948). Išlo v podstate o nútené, alebo podporované presídľovania príslušníkov rôznych národností po druhej svetovej vojne. Plančíková vo svojom filme hovorí konkrétne o presídľovaní Maďarov zo Slovenska do Maďarska a Slovákov z Maďarska na Slovensko. Prostredníctvom spomienok sa nad vlastnou identitou zamýšľajú príslušníci oboch národností z generácie, ktorej sa presídľovanie bezprostredne dotklo. Zároveň o identite vo filme uvažujú aj mladí rovesníci autorky z národnostne zmiešaného prostredia na južnom Slovensku. Osobne ma najviac oslovila výpoveď Slováka, presídleného z Maďarska na Slovensko, ktorý sa pýta: Čo by zao mňa bolo, keby som ostal v Maďarsku? Možno by zostal roľníkom, alebo sa stal remeselníkom. Možno by po maďarsky študoval na vysokej škole a stal by sa vzdelaným, maďarsky hovoriacim a maďarsky mysliacim človekom. Svoje úvahy sedemdesiatročný pán uzatvára tým, že práve preto je rád, že prišli na Slovensko, lebo sa to vyvinulo s jeho identitou inak.

Prv ako si teda začnete klásť navzájom otázky, rada by som sa opýtala ja: Ako vy vnímate vlastnú identitu? Čo tento pojem znamená pre Vás?

Jana Juráňová

Jana Juráňová

jj@ Musím sa priznať, že uvažovanie o identite mi osobne nie je veľmi blízke. Mala som tridsaťtri rokov, keď padla totalita, takže značnú časť života som prežila v reálnom socializme a súčasne v Československej socialistickej republike. V tom čase som patrila k tým, čo sa v rámci obmedzených možností a najmä v súkromí nejako vymedzovali voči režimu, a to bola dosť nejasná „identita“, taká masová. Z nej sa potom hneď začiatkom 90. rokov vynorili všelijaké identity – veľmi často vymedzované negatívne a nenávistne. Identitami sa to začalo len tak hmýriť. A aj uvažovaním o nich. Pre mňa však v tom čase nebolo dôležité skúmať vlastnú identitu; tešila som sa z toho, že som konečne mohla robiť, čo som chcela: písať, vydávať, organizovať, komunikovať, cestovať. V prostredí feministickej organizácie som si identitu tiež nijako špeciálne nevymedzovala. Celkom od začiatku sme totiž uvažovali o mnohých veľmi rozmanitých feminizmoch. O tom, akú identitu alebo identity mi pripisovali iní, radšej nechcem vedieť. Ak pre mňa bolo niečo zaujímavé, tak rozrôzňovanie identít a podvratné uvažovanie o nich. Napríklad pri preklade Troch guineí Virginie Woolf som sa radostne stotožnila s jej tvrdením – parafrázujem – že ženy nemajú vlasť, keďže atribúty moci, súvisiace s vlasťou, sú nehorázne a nechutne patriarchálne a často militantné. Dodnes to na mňa pôsobí veľmi oslobodzujúco. Mohla by som si popripínať všelijaké nálepky – identity: heterosexuálna žena, ktorá solidarizuje s lesbami, feministka, katolíčka, ktorá kritizuje mnohé prejavy katolíckej hierarchie, matka, ktorá nerodila, a pod. (Keby som si to všetko na seba naraz navliekla, vyzerala by som ako z maškarného plesu.) Všetky väčšie systémy ako národ či cirkev, ale i očakávania súvisiace s príslušnosťou k pohlaviu, ma odstredivou silou vyháňajú na okraj. Napokon som vo veku, keď už dávno nie som mladá a zo stredného veku sa posúvam k identite – žena starnúca, čiže čoraz menej viditeľná. Takže moja identita? Možno – že vcelku nerada uvažujem o vlastnej identite.

Vesna Goldsworthyová

Vesna Goldsworthyová

vg@ Napísala som štyri knihy, preložené do mnohých jazykov, v ktorých je otázka identity jedna z ústredných, ak nie aj tá najhlavnejšia téma. Pritom je v každej z nich táto otázka položená inak.

Objavenie Ruritanie: imperializmus imaginácie (Inventing Ruritania: The Imperialism of the Imagination) hovorí o kolektívnej, balkánskej identite – ako sa na Balkán pozeralo zvonku v stovke kníh a filmov, a ako ten „pohľad zvonku“ vplýva na politiku. Ale vplýva aj ďalej – na osudy ľudí: na povahu politických a vojenských zásahov, na dôvody, prečo sú do európskeho spoločenstva niektoré časti Balkánu prijímané rýchlejšie, iné zasa pomalšie atď.

Jahody z Černobyľa sú oveľa osobnejšie: je to pokus prostredníctvom knihy spomienok odpovedať na otázku „kto som“, a to vo chvíli, keď som si chorá na rakovinu myslela, že sa už nedožijem vyrozprávania vlastného príbehu vtedy dvojročnému synovi. Solúnsky anjel je básnická zbierka o cestovaní a zažívaní cudziny. Je to jediná kniha, ktorú som písala dvojjazyčne. Je to určitým spôsobom aj prekladanie samej seba do veršov v angličtine – do veršov ako najťažšej literárnej formy. Zbierka sa stala podnetom pre kompletné hodinové vysielanie pre BBC. Vysielanie bolo o tom, ako jazyk určuje našu identitu. Ako sme v rozličných jazykoch, do istej miery, inými osobami. Ťažko to zhrnúť v krátkosti. No a na záver Gorsky je román o živote ľudí z východnej Európy v Londýne, o živote v cudzine a o neprislúchaní do tohto nášho globálneho sveta. Môj rozprávač Nikola používa výraz váľajúci sa vietor, „kotúľajúca sa tráva“, na opísanie svojho života v exile. A vlastne každý z hlavných hrdinov románu Gorsky ponúka rozdielny model sťahovania, nostalgie a neprítomnosti nostalgie.

Vzhľadom na povahu literárneho pôsobenia býva mi otázka identity najčastejšie kladená v národnostnom a etnickom kontexte. Som Srbka píšuca po anglicky, ktorá žije v Londýne už tridsať rokov. Stáva sa mi, že do rodného Belehradu prídem otvoriť Veľtrh kníh ako britská spisovateľka, pokým ma súčasne v Británii zaraďujú medzi srbských spisovateľov, pravdepodobne preto, aby som spestrila literárne podujatia či vydania. Znamená to teda východ na západe a západ na východe. Mňa tá dvojaká príslušnosť zabáva a spôsobuje mi radosť a nepredstavuje pre mňa veľký problém, hoci som si vedomá toho, že ma určitým spôsobom vyčleňuje ako „cudzinku“ z obidvoch literatúr. Na druhej strane si uvedomujem, že pre môj osud – a pre rozhodnutia, ktoré som musela urobiť – je pravdepodobne oveľa rozhodujúcejšie, že som žena. Medzi britskými univerzitnými profesormi – to je tiež profesia, ktorú zastávam – je stále oveľa menej žien ako mužov. Ten pomer by bol ešte zarážajúcejší, keby sa porovnali počty otcov a matiek. Nie preto, že by ženám niekto stál v ceste, ale preto, že ich púť je objektívne aj naďalej oveľa ťažšia.

Vo Vašej odpovedi, pani Juráňová, ma obzvlášť zaujalo Vaše prirovnanie identity k nálepke – dosiahnutie viditeľnosti nálepkovaním. Tiež ma zaujal kontrast s myšlienkou starnutia – obzvlášť ženského starnutia – ako postupného úbytku viditeľnosti.

Je venovanie sa písaniu túžba po viditeľnosti, alebo…? Ako a či vôbec sa menia s rokmi príčiny, prečo píšeme?

jj@ Vyzerá to tak, že naše východiská sú dosť rozdielne, čo je veľmi zaujímavé. Pokiaľ ide o uvažovanie o identite, som na rozdiel od Vás v menej exponovanej situácii – neopustila som krajinu, v ktorej som sa narodila a aj keď som na nejaké obdobia odchádzala, vždy som sa vracala a bola som zakorenená na Slovensku. O identite, ak som vôbec bola prinútená o nej uvažovať a definovať si ju, som uvažovala nie ako osoba, ktorá odišla zo svojho prostredia a nevyhnutne sa musí zaoberať témou prijatia/neprijatia, cudzoty, blízkosti, jazyka a podobne, ale najmä v období po páde totality, keď sa ilúzie rozplynuli, bola pre mňa skôr dôležitá téma vnútornej cudzoty, vnútornej emigrácie. Napriek tomu, že všetko, čo som v živote robila: písanie – vrátane publicistiky, preklady, redigovanie, je nasmerované do vlastnej komunity, vzhľadom na exponovanú kritickosť voči vlastnej komunite, ktorá je dosť malá a uzavretá, som sa naozaj často a aj dlhšie obdobia cítila ako cudzinka vo vlastnom dome. Moja odpoveď s „nálepkami“ je možno trochu pritiahnutá za vlasy, súvisí to s vyššie povedaným. V rôznych prostrediach by som mohla zdôrazňovať rôzne aspekty vlastnej identity, ale viem, že veľmi často ma „nálepkujú“ iní a zvonka a veľmi často tak, ako mi to nevyhovuje. Navyše, moja nechuť uvažovať o identite naozaj súvisí s neraz planými diskusiami najmä z 90. rokov 20. storočia na túto tému v komunite slovenskej spoločnosti, ktorá práveže nie je veľmi ochotná akceptovať iné identity než svoju vlastnú.

Vo svojich knihách Orodovnice, Žila som s Hviezdoslavom a v divadelnej hre Misky strieborné, nádoby výborné sa venujem dejinám nášho geopolitického priestoru, národným mýtom, klamlivým sebahodnoteniam, tomu, ako sa ľudia v tomto priestore idealizujú, ako si idealizujú svoje dejiny, ako sa ľutujú a pristupujú k vlastnej histórii i prítomnosti absolútne bez reflexie. Symptomatické je aj to, že tieto práce, ale rovnako aj práce iných s podobným zameraním, či už z prostredia historiografie, literárnej tvorby, či iných oblastí súčasného umenia, spravidla nevyvolali v prostredí slovenskej spoločnosti žiadnu diskusiu.

Písanie je pre mňa určite aj napĺňaním túžby po viditeľnosti a myslím si, že to platí pre všetkých, ktorí a ktoré sa nejako exponujú. Treba však, samozrejme, odlišovať medzi exhibicionizmom a túžbou niečo verejne vypovedať, za čím si stojím a čo môže, ale nemusí byť prijaté. Myslím, že tá túžba po viditeľnosti je medzi nami – spisovateľkami a spisovateľmi – málo priznaná. Nejde o prezentácie kníh, besedy a podobné verejné vystúpenia, ale najmä o ovplyvňovanie diskurzu, myslenia. Lenže v dnešnej záľahe titulov je toto zjavne možné len do určitej, veľmi malej miery.

Druhá časť Vašej otázky – áno, myslím si, že starnúce ženy sa stávajú neviditeľnými pre svoje okolie preto, že okolie vyžaduje od žien sexuálnu exponovanosť, čo v tomto veku môže byť problematické, resp. aj smiešne. Stále ešte platí, že ženy sú sexuálne objekty, ale to v starobe nie je celkom dobre možné, a ak sa niektorá žena vydá touto cestou, je veľmi zraniteľná, často zosmiešňovaná. Veď ženy sú zosmiešňované práve cez to, čo sa od nich najviac vyžaduje: sexuálna príťažlivosť a starostlivosť súvisiaca s materskou úlohou. Ale neviditeľnosť môže byť aj výhodou, lebo môže byť oslobodzujúca. Zatiaľ som v štádiu prieskumu, tak, ako sa postupne do tohto obdobia života posúvam.

Neviem, či sa mení príčina, prečo píšem. Asi ani nie. Skôr sa mení množstvo energie, ktorú ešte mám, a spôsob, akým s ňou narábam. V mladosti som plytvala, teraz šetrím a snažím sa ju nejako uchovať.

Mňa by veľmi zaujímalo, ako Vašu identitu Vesny Goldsworthyovej a aj uvažovanie o tejto identite určuje, ovplyvňuje Vaša práca s jazykom, keďže sama hovoríte o tom, že básnickú zbierku Solúnsky anjel ste napísali dvojjazyčne a že vnímate samu seba ako Srbku píšucu po anglicky a žijúcu v Británii. Táto situácia je veľmi zaujímavá, v slovenskej literatúre ju tematizuje Irena Brežná – slovenská autorka žijúca vo Švajčiarsku, píšuca po nemecky, prekladaná do slovenčiny, v českom prostredí to bola najmä Libuše Moníková píšuca po nemecky, ale aj viaceré iné autorky. To pomedzie jazykov a teda aj kultúr je veľmi zaujímavé. Tematizujete vo svojich dielach aj tento problém? Prípadne – nie ste „cudzinkou“ v angličtine? Myslím, že môže byť veľmi podnetné, keď sa napr. štruktúra slovanského jazyka dostáva nejakým spôsobom do štruktúry germánskeho jazyka a opačne. Je to navyše téma, ktorá bude asi čoraz aktuálnejšou, keďže v súčasnosti sme svedkami toho, ako tisíce ľudí odchádzajú zo svojej domoviny do krajín s úplne inou kultúrou, jazykom, náboženstvom a podobne.

Foto: www.unsplash.com

Foto: www.unsplash.com

vg@ Myslím si, že táto téma je jednou z dominantných tém súčasnosti – podstata stúpajúcej zložitosti otázky identity. Paradox rozpadu bývalej Juhoslávie, ale aj Československa spočíva v tom, že sa pátraním po „autentickosti“ vytvárali štáty na základe myšlienky o identite, ktorá sa už v tom čase ukazovala ako neudržateľná. Myšlienka národa, v rámci ktorej sú jazyk, etnos a viera stotožňujúce sa kruhy, myšlienka pôvodne z devätnásteho storočia, ktorej doba trvanlivosti ubieha, nie preto, že sa mi osobne nepáči, ale preto, že podlieha všetkým tlakom, ktoré ste opísali. A pritom vstupom do Európy táto myšlienka paradoxne aj samu seba čiastočne likviduje.

Zdá sa mi… Vlastne, nezdá sa mi, lebo to viem z vlastnej skúsenosti, že keď rozmýšľame v nejakom jazyku, ten istý jazyk do istej miery myslí aj v nás. Tí, ktorí myslia iba v jednom jazyku, nemôžu si byť toho vedomí – je to, ako keby ste im opisovali istý parapsychologický zážitok. Môžu vám veriť alebo neveriť, myslieť si, že ste šialený. A tá „šialenosť“ je možno aj doslovná (smiech). Každý jazyk totiž zahŕňa určitý sumár jedného pohľadu na svet, jednu civilizáciu, tie isté slová majú iný význam, iný obsah toho saussureovského znaku. Vychádza to od zjavného – keď vo vašom jazyku je mesiac ženského rodu, vy si ho predstavujete inak. Cez to menej zjavné – len ťažko si všimnete niečo, čo vo vašom jazyku nemá žiaden výraz. A až k tomu najmenej zjavnému – že aj najbežnejšie sa vyskytujúce rovnaké slová majú v každom jazyku trochu iný význam, hoci vo veľkej miere môže byť obdobný. Na to, aby ste celkom pochopili význam slova dom, alebo slova matka v angličtine a v srbčine, potrebujete žiť desaťročia v oboch kultúrach.

V tomto zmysle písanie v angličtine obohatilo môj spôsob myslenia. Na druhej strane aj ja som rozšírila – už aj tak široký – anglický jazyk. Pridala som mu špecifický hlas, ozvenu srbčiny. Táto ozvena nie je iba štrukturálna a gramatická, ale aj logická. Keď nad tým uvažujeme takto, tak angličtina je pravdepodobne ten najpolyfonickejší jazyk, aký existuje. Usadilo sa v ňom totiž množstvo rozličných hlasov. Postupne si uvedomujete, že angličtina má jednoznačne viac slov než slovanské jazyky. Ten pocit priestoru sa nedá takmer opísať. Ale trvalo mi desaťročia, aby som sa naučila slobodne sa pohybovať týmto priestorom. Takže som istotne napísala menej ako moji kolegovia a kolegyne, s ktorými sme spoločne začínali písať po srbsky v Belehrade. Možno to je škoda, možno nie – svet má dosť kníh aj bez tých mojich. Som si vedomá ale aj toho, čo mi chýba, keď píšem po anglicky. Tá možnosť neustáleho modifikovania slov zvnútra – povedzme pri slovesnom vide alebo deminutívach – čo je príznačné pre slovanské jazyky a v angličtine to vôbec neexistuje: napr. srdiečko, ktoré neskáče, ale poskakuje (smiech).

Preto je pre mňa náročnejšie prekladať to, čo píšem z jedného do druhého jazyka, ako písanie zároveň – translingválne písanie. Pri prekladaní je veľkým trápením vystihnúť originál, alebo si dať slobodu a nanovo vytvoriť to, čo sa nedá preložiť. Pri písaní v obidvoch jazykoch zároveň pracujem v zóne totožnosti. To sa dá v krátkej forme, pri tvorbe poézie. Nemám zatiaľ odvahu takýmto spôsobom experimentovať v románe.

Zdá sa mi, že moja srbčina je oveľa menej podriadená teroru anglicizmov – ak rovno nepoviem, že je oveľa čistejšia – ako by bola, keby som nepísala aj v angličtine. Takisto pri kooperácii s prekladateľmi som si vedomá problémov, na ktoré narážajú. Tento rok som spolupracovala s desiatkami prekladateľov románu Gorsky zo všetkých častí sveta. Na ich otázky som často odpovedala zo skúsenosti s vlastným srbským prekladom toho románu. Britský autor by im v tom nevedel pomôcť. Najjednoduchší príklad: Ktoré postavy si navzájom tykajú, ktoré vykajú a kedy prechádzajú z vykania na tykanie? Pre srbský preklad som sa musela v tomto smere rozhodnúť, zatiaľ čo v angličtine sa táto otázka vôbec neobjavila.

A ako Vy všetky tieto otázky pozorujete „zvnútra“? Premenila sa veľmi slovenčina v porovnaní s jazykom, ktorým ste najprv prehovorili a ktorý ste sa učili v škole? Aká je Vaša skúsenosť s prekladateľmi?

jj@ Pri stretnutí s ľuďmi, ktorí sa slovenčinu naučili ako cudzí jazyk (a ktorých je, žiaľ, dosť málo), si uvedomujem, nakoľko je prínosné pre jazyk, keď sa ho učia cudzinci. Presne, ako ste uviedli: vnášajú do naučeného jazyka konštrukcie zo svojho pôvodného jazyka. To môže byť veľmi zaujímavým ozvláštnením, rozšírením pre vyjadrovanie rôznych nuáns. To sa však so slovenčinou deje naozaj len v minimálnej miere, pretože sa uzatvárame pred inými, ako nehostinne prijímame cudzincov, ba dokonca v súčasnej situácii, keď z domovov zničených vojnou utekajú tisíce ľudí, dávame všemožne najavo, že ich na Slovensku vlastne nechceme, a veď oni aj tak idú „za lepším“ do Nemecka, a podobne. Premrhávame tak ďalšiu šancu, ktorá sa nám ponúka, a ktorá by pre nás mohla byť úžasnou príležitosťou vystúpiť z „tradičnej“ provinčnosti. Zatiaľ z tejto provinčnosti vystupujú len ľudia, ktorí odchádzajú zo Slovenska. V prípade, že sa vrátia, do istej miery ovplyvňujú svoje okolie, no uzatvárame sa pred tým, aby sme boli videní a chápaní cudzími očami a cez cudziu skúsenosť. Takže slovenčina neabsorbuje podnety od užívateľov a užívateliek slovenčiny ako druhého, cudzieho jazyka, a ak absorbuje, tak len minimálne. Paradoxne cudzie vplyvy do slovenčiny donášame my užívateľky a užívatelia slovenčiny ako materinského jazyka. Do istej miery je to pochopiteľné a nutné a deje sa to asi vo všetkých jazykoch, pretože žijeme v období mimoriadne intenzívneho rozvoja rôznych, najmä komunikačných technológií, takže množstvo medzinárodných pomenovaní prechádza automaticky najmä z angličtiny. No niektoré pomenovania a zvraty, ktoré najmä žurnalistika preberá celkom automaticky, je zbytočných a veľmi ľahko nahraditeľných dávno zaužívanými slovenskými. Chápem to ako prechodný jav, ktorý sa možno prehupne do väčšej jazykovej kreativity, no v súčasnosti do veľkej miery súvisí aj s ochudobňovaním jazyka. Slovenčina si napriek svojej mladosti vytvorila veľa najmä lexikálnych vrstiev, lenže plochým používaním len tej vrstvy, ktorá je najviac „poruke“, sa lexika v slovenčine splošťuje a dokonca mladšia generácia nerozumie mnohým slovám, ktoré sú podľa slovníka pomerne bežné. Platí to najmä pre slovenčinu v médiách a v rôznych televíznych šou. Isteže, literatúra má iné možnosti a aj ich využíva, prípadne ak pracuje so sploštenosťou jazyka, má nástroje na to, aby tento problém zobrazovala aj v istej groteske, čiže nejako ho reflektovala.

Samozrejme, slovenčina sa do veľkej miery zmenila, ale keďže tu priebežne tie desaťročia žijem, nemám taký odstup, nevidím ten problém natoľko zvonku. Stretávam sa s ním najmä vtedy, keď redigujem svoje vlastné texty – či už pôvodné, alebo preklady, alebo aj texty iných, ktoré vznikli dajme tomu pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy ten rozdiel vidím veľmi zreteľne. Chýba mi však práve pohľad zvonku, aby som ho dokázala aj s patričným odstupom zreflektovať.

Do jazykov, ktoré ovládam, toho nebolo preložené z mojich kníh veľa. Divadelná hra Reality snov o vzťahoch medzi starnúcou matkou a jej dospelými dcérami bola preložená do ruštiny, román Žila som s Hviezdoslavom – román o manželke básnika, ktorý sa notoricky a čítankovo považuje za najvýznamnejšieho slovenského básnika, do angličtiny. Tieto dva texty som dokázala posúdiť a s prekladateľkami som aj spolupracovala, no spolupráca bola z mojej strany minimálna, lebo oba preklady boli veľmi kompetentné.

Ostatné jazyky – maďarčinu, nemčinu a iné – si neviem skontrolovať a tak to musím nechať len na prekladateľov a čitateľov.

Sama však prekladám, predovšetkým z angličtiny, takže viem, ako môžu rôzne slovné hračky a iné špecifiká daného jazyka prekladateľku potrápiť. Najzaujímavejším z tohto hľadiska bol pre mňa text čínskej autorky Xiaolu Guo Vreckový slovník pre zaľúbených – o žene, ktorá príde z Číny do Londýna s veľmi slabou angličtinou a postupne sa zdokonaľuje. Znázorniť v slovenčine problém, ktorý má Číňanka s angličtinou, bol naozaj rébus, ale veľmi ma to bavilo a bol to vlastne skutočný prekladateľský zákusok.

kk@ V rozhovore, ktorého východiskovým bodom bola identita, ste hovorili o vlastnom ponímaní tohto pojmu, o Vašej literárnej tvorbe, jazyku, cudzích jazykoch a prekladateľskej činnosti. Na záver by som pripomenula známy výrok Marcela Duchampa, jedného z najvýznamnejších výtvarných umelcov 20. storočia, parafrázujem – umelecké dielo nie je dokončené bez percepcie pozorovateľa. Do akej miery sa vám zdá, že by toto tvrdenie platilo aj o literárnom diele?

Marcel Duchamp: Portrét šachistov (Zdroj: www.galleryintell.com)

Marcel Duchamp: Portrét šachistov (Zdroj: www.galleryintell.com)

jj@ Toto tvrdenie určite platí o všetkých umeleckých dielach, pretože s výnimkou divadla, alebo performancie, tí, čo tvoria, sú len v obmedzenom fyzickom kontakte s tými, čo sa dívajú, počúvajú, čítajú a pod. V tomto zmysle je akýkoľvek druh umenia krokom do tmy, ak to, pravdaže, nie je komerčné umenie, ktoré je často vypočítané na efekt a vopred ráta s dobre osvetleným pódiom a tlieskajúcim publikom. Robiť takéto kroky do tmy je vzrušujúce, pravdaže, aj riskantné a občas frustrujúce. Ale to už patrí k veci.

vg@ Veľmi sa mi páči ponímanie umenia ako kroku do tmy. To, samozrejme, platí aj o literárnom diele. Mne je úplne zrejmé, že Gorsky nie je iba jeden, ale zároveň dvanásť románov – toľko, koľko jeho prekladov a vydaní doteraz existuje. Možno aj dve stovky a niekoľko tisíc – toľko, koľko má doposiaľ čitateľov. V Srbsku mi často kladú otázky ku „stratenej generácii“ z 90. rokov 20. storočia. K nej patrí aj môj rozprávač Nikola, ktorý utiekol z Belehradu na začiatku tých nešťastných vojen. Pre mňa osobne však bola dôležitá paralela so stratenou generáciou Hemingwaya a Fitzgeralda. Príchod Rusov do Londýna je témou vo Veľkej Británii. Z Ameriky, kde kniha práve vyšla, počuť už hlasy, akú veľkú odvahu bolo treba mať na zmodernizovanie Veľkého Gatsbyho. Nebola som si príliš vedomá tej „odvahy“, kým som román písala. Možno ide o bláznovstvo (smiech), každopádne to je hybris (syndróm mocenskej pýchy). Pre mňa osobne sú pritom nástojčivé napríklad otázky vzťahu medzi GorskymRománom o Londýne. Alebo, či sa dá v tejto dobe postmodernej irónie napísať ľúbostný príbeh s vážnymi literárnymi ambíciami, hoci sa zdajú menej vážne. Pani Juráňová to však dobre vystihla – to už patrí k veci.

kk@ Pani Juráňová, musím sa priznať, že tento rozhovor ovplyvnil moju percepciu Vášho románu Nevybavená záležitosť. Predtým som si Vašu rozprávačku predstavovala ako „ženu v rokoch“, dnes pre jej charakteristiku mi už je neodmysliteľný pojem „starnúca žena“.

Vrátila by som sa ale k Vašej vydavateľskej činnosti. Od roku 1996 ste vydali, v rámci Knižnej edície organizácie Aspekt, viacero diel pôvodnej a prekladovej prózy, odbornej literatúry, kníh pre deti a dospelých. Osobne čiastočne sledujem vašu činnosť a som veľmi hrdá, že mám exemplár feministického kultúrneho časopisu ASPEKT – medzi ostatnými – číslo 1 z roku 1995, ktorý bol tematicky venovaný písaniu žien. Preto by som sa vás opýtala, ako v priebehu dvadsať rokov Knižná edícia Aspektu ovplyvnila, a dokonca aj zmenila – zámerne sa vyhnem slovu „identita“ – slovenskú čitateľku a slovenského čitateľa?

jj@ Odpoveď na túto otázku do istej miery súvisí aj s odpoveďou na otázku predchádzajúcu. Na jednej strane je čítanie kníh intímnou záležitosťou. Na druhej strane – dopyt sa dá aj vytvárať, a to nielen v komerčnom prostredí. Dopyt po kvalitnej literatúre písanej ženami, ktorá reflektuje špecifickú ženskú skúsenosť, sme na jednej strane do istej miery našou edíciou vytvorili, do istej miery naplnili a napĺňame a aj stimulujeme iné vydavateľstvá. Pravdaže, naše vydavateľstvo nevzniklo na zelenej lúke. Hneď prvým titulom sme sa v roku 1996 prihlásili k slovenskej autorke, ktorá emigrovala do Kanady v roku 1968, Jaroslave Blažkovej. Tešilo nás, že práve jej môžeme dať šancu. Počas našej edičnej činnosti sme objavovali nové, mladé autorky, ale zároveň sme sa vracali aj ku koreňom – vydali sme antológie autoriek z prelomu 19. a 20. storočia. Zvnútra sa mi pozícia ASPEKTU hodnotí dosť ťažko, isté však je, že pre kultúrnu societu je ASPEKT neprehliadnuteľný. Dnes už sa situácia zmenila a nemožno povedať, že by kvalitná literatúra písaná ženami vychádzala najmä u nás, vychádza v mnohých vydavateľstvách, a to je skvelé.

photo-1444682717031-a2498d603d5b

kk@ Pani Goldsworthyová, chcem podotknúť, že ma Vaša poznámka o tom, ako Gorsky, resp. jeho hrdinovia ponúkajú „rozdielne modely sťahovania“, povzbudilo intenzívne uvažovať o románe aj z toho uhla. Navyše, niekedy si kladiem otázku, ako by román vyznel v srbčine, keby ste ho neprekladali vy, ale niekto iný?! Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť vašu zmienku, že v rozličných jazykoch sme, do istej miery, inými osobami.

Viem, že často predstavujete vašu literárnu tvorbu v nemecky hovoriacich krajinách. Na záver by som sa vás ešte chcela opýtať, či ste si na základe tamojších verejných čítaní a rozhovorov s publikom utvorili dojem o identite Vesny Goldsworthyová v nemčine? V čom sa líši od identity, ktorú ste nám priblížili v tomto rozhovore?

vg@ K prvej časti Vašej otázky, by som povedala iba toľko, že by román v srbčine, samozrejme, vyznel inak, keby ho prekladal niekto iný. Ide o hlas, a nie o samotnú kvalitu prekladu. Ako keď tú istú skladbu zahrá filharmonický a džezový orchester. Preto sa vedome rozhodujem pre určité anglické preklady ruských spisovateľov, ktoré používam vo výučbe na univerzite. Dokonca som si uvedomila to aj pri čítaní prekladu mojej spomienkovej prózy Jahody z Černobyľa v srbčine. Nemala som vtedy čas ani vôľu prekladať ju sama. Obávala som sa, že ak aj začnem prekladať, v určitej chvíli zacítim potrebu napísať úplne inú knihu – srbským čitateľom bolo treba vysvetliť veci, ktoré sú Angličanom zrejmé, a naopak. Keď čítam preklad, mám však dojem, akoby som to nehovorila ja. To opäť nehovorí nič o kvalite prekladu, ale o farbe hlasu, ktorá v sebe kumuluje každé jednotlivé použité synonymum.

Je zaujímavé, že Jahody z Černobyľa boli viacej čítané v Nemecku (v priebehu roku vyšlo štrnásť vydaní) ako vo Veľkej Británii či v Srbsku – v mojich dvoch domovoch, hoci aj tu mali značný počet čitateľov. Neviem, ako vysvetliť záujem Nemcov o túto knihu – možno je to tým, že sú nám bližšie – hoci keď blízkosť bola v dejinách často aj zhubná. Vyzerá však, že je to oveľa jednoduchšie. Kniha vyšla v roku 2005 a vtedy mi veľa Nemcov povedalo: „Konečne normálna kniha z priestoru bývalej Juhoslávie.“ Knihy o vojne sa už všetkým zunovali. Ja som pred vojnou utekala v opačnom smere, uvažujúc pritom, že nemám žiadne právo predať svoj osobný príbeh na úkor cudzieho nešťastia. Predsa sme sa stretli v tom istom bode.

Veľmi často cestujem do Nemecka a cítim sa tam ako doma, ba niekedy aj viac ako doma. Vyžaduje si to vysvetlenie: časť Berlína pri jazere Schlachtensee sa veľmi podobá na Dedinje – časť Belehradu, v ktorej som vyrástla. Podobá sa naň dokonca väčšimi ako samotné Dedinje dnes. Rovnaké záhrady, rovnaká dlažba na chodníku, rovnaké domy z dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia (len chýbajú názvy cyrilikou Vila Milica či Vila Nada!). Aj keď rozkošne stavané, tie vily nevykrikujú, neupozorňujú na rozhadzovanie peňazí. V Berlíne sa vždy ubytujem tam a často sa mi stane, že keď sa ráno zobudím, mám pocit, že som v Belehrade. Možno pre zvuk automobilových pnevmatík na kockách chodníka, akými bola vydláždená moja ulica. Taká dlažba už viac neexistuje ani v Londýne ani na Dedinji. Nemci len spolovice chápu, že mi Nemecko pripomína Srbsko. A ani v Belehrade to nie je inak: pochádzam z rodiny frankofilov, ktorí by radi počuli, že ich Belehrad pripomína Paríž. Navyše, keď si Berlín predstavujú ako nejaké pochmúrne mesto. Ten kultúrny vplyv Nemecka a Rakúska bol pochovaný s prvou svetovou vojnou, čo je celkom pochopiteľné. Ale bol silný. Aj tu ostávam medzi dvoma kultúrami.

Korektúra slovenského textu: Mgr. Iva Paštrnáková, PhD.

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs