Harmonika je môj život

27.feb 2014

Harmonika je môj život

Na bieloblatskom javisku sprevádza mladú speváčku Rebeku Strakovú

Na bieloblatskom javisku sprevádza mladú speváčku Rebeku Strakovú

PÄŤDESIATROČNÁ OCHOTNÍCKA ČINNOSŤ ARADÁČANA JÁNA ZVARU-MOCU

Prvýkrát verejne s harmonikou vystúpil už ako tretiak v školskom programe a keď v aradáčskej Labátovej sále na tradičnom Štefanskom programe prvýkrát vystúpil s orchestrom dospelých členov, mal iba 13 rokov. Vtedy v orchestri hrali už skúsení hudobníci: správca školy Ján Ďurčok, učiteľ Ján Petráš, Martin Malo, Pavel Obšust a učiteľ Ján Petráš ml. Týmto vystúpením sa začala bohatá ochotnícka kariéra Aradáčana Jána Zvaru-Mocu, ktorá, hľa, trvá už celých 50 rokov. Odvtedy v aradáčskom kultúrno-umeleckom spolku okrem toho, že hral na harmonike, bol aj spevákom sólistom a členom speváckej skupiny, tanečníkom, choreografom, vedúcim speváckych skupín, korepetítorom, nacvičoval spevákov… V Novosadskom rozhlase ako sólový spevák a aj so speváckou skupinou nahral viac ako 10 piesní. Najviac robil v aradáčskom spolku, ale pomáhal aj detským folklórnym súborom v Základnej škole Bratstvo a iným súborom, ktoré ho požiadali o pomoc. Za najväčší úspech považuje choreografiu Pri studni, s ktorou sa Aradáčania dostali na republikovú, a potom aj juhoslovanskú folklórnu prehliadku. Na oboch týchto prehliadkach pod jeho taktovkou vystúpila aj 18-členná ženská spevácka skupina. Vystupoval aj na medzinárodnej folklórnej prehliadke v Záhrebe, zúčastnil sa na takmer všetkých ročníkoch Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj…, účinkoval v chýrečnej Aradáčskej svadbe, ktorú nahrala Televízia Belehrad, od prvého dňa žije s festivalom V aradáčskom šírom poli…

– Na hudobnom pláne mi najviac pomohol Juraj Nemček z Kovačice, ktorý ma zasvätil do harmónie a naučil ma podstatným veciam v príprave choreografie. Spoluprácou s ním, a potom aj s pánom učiteľom Petrášom som získal základy, ktoré mi neskoršie veľmi pomohli v práci. Pánovi učiteľovi som sa neskoršie zavďačil tým, že som mu pomáhal v zbieraní materiálu pre knihu Slováci v Aradáči, – hovorí spolubesedník. – Veľmi je ťažko v ochotníctve zotrvať toľko rokov. Vyžaduje si to mnoho času, úsilia a trpezlivosti, ale predovšetkým porozumenie rodiny a ja som to porozumenie vždy mal. Najprv ma podporovala moja stará matka, ktorá vždy  hovorila: „Nechajte ho nech ide. Veď z neho len hudec bude.“ Podporoval ma aj vtedajší riaditeľ školy Ján Ďurčok, ktorý mi ešte kým som bol žiakom,  dovolil, aby som hrával na tanečných zábavách, a neskoršie aj moji rodičia boli veľmi radi, keď ma videli s harmonikou na javisku. Predsa najväčšie zásluhy za to, že som zotrval toľké roky, patria manželke Zuzane, na ktorej, kým som ja behal za tanečníkmi po festivaloch a po Slovensku, stála celá domácnosť a deti. Ale ani to nie je náhoda. Vlastne som mal veľké šťastie, lebo moja manželka od malička túžila mať manžela muzikanta. Nuž sa jej sen splnil a ja som dostal nenahraditeľnú podporu. Dokonca, kým sme boli mladší, aj ona spievala v speváckej skupine.

Na jedno vystúpenie si však J. Zvara-Moco zvlášť spomína:

– Nepamätám sa už, aký bol dôvod, iba viem, že sme spolu s Jánom Vozafom a Máriou Wyhnallovou za sprievodu orchestra RTV Nový Sad na koncerte v Bratislave predstavovali vojvodinských Slovákov. Boli sme z toho veľmi poctení, tým skôr, že sme vystupovali po boku takých speváckych mien, akým v tom čase bola Melánia Oláryová. Dokonca vystupoval som hneď po nej. Mal som veľkú trému. Pravdaže, obával som sa, ako môj spev dopadne po vystúpení chýrečnej speváčky, ale aj preto, že som pred sebou nemal harmoniku. Totiž iba keď mám harmoniku, necítim žiadnu trému. Aj prednedávnom, keď som z príležitosti tohto môjho jubilea bol hosťom Banátskeho festivalu v Padine, chcel som vystúpiť s harmonikou. Povolili mi a skutočne to dobre dopadlo. Harmonika je môj život.

S harmonikou aj na aradáčskej hroznovej oberačke

S harmonikou aj na aradáčskej hroznovej oberačke

Podľa slov nášho spolubesedníka ochotníctvo pred päťdesiatimi rokmi a dnes sa významne rozlišuje. Skôr vraj bolo veľmi ťažko dostať sa do tanečnej alebo speváckej skupiny. Vtedy sa dbalo na to, aby tanečník mal aj sluch, čiže aby vedel aj spievať. K tomu bolo mnoho detí a aj záujem o účasť vo folklórnej skupine bol omnoho väčší ako dnes, preto sa musela robiť selekcia.

– Dnes konkurencia nejestvuje, takže často ani nemáme z čoho vyberať. Veľký rozdiel je aj v tom, že skôr pred Labátovou sieňou tanečníci čakali na choreografa a dnes choreograf čaká na tanečníkov. K tomu sa skôr deti od malička učili tancovať a dnes mnohí ani v mládeneckom veku nevedia zatancovať čardáš alebo polku.

Veľmi sa pohoršuje nad tým, že dnes v choreografiách dominujú štylizované prvky na úkor pôvodných tancov.

– Skôr sme tancovali čardáše a polky, metlový, zmáčaný, zajačí, vykrúcaný tanec, ale záväzne aj tzv. besedu, čiže Tancuj, tancuj, vykrúcaj, Vrť sa, dievča, Prídi, Janko, k nám… Všetko sú to autentické tance vojvodinských Slovákov, ktoré sme úplne zanedbali, a ak sa niečo nepodnikne, veľmi rýchlo zaniknú. Veď mladí tanečníci tieto tance vôbec nepoznajú, ale na druhej strane vedia tancovať dupáky, čapáše a tomu podobné. Rovno preto my v Aradáči v posledných rokoch uprednostňujeme pôvodné tance a naše aradáčske obyčaje.

Aj keď už dávno prekročil šesťdesiatku, tento hudobný a folklórny nadšenec sa nevzdáva. V aradáčskom spolku nacvičovanie choreografií ponechal mladým, ale aj naďalej pomôže ako korepetítor a vždy je ochotný poradiť, ak ho o to požiadajú. Pracuje aj vo FS MOMS v Bielom Blate, kde sa mu za posledné 4 roky podarilo založiť spevácku skupinu a nacvičiť niekoľkých mladých spevákov. V tomto súbore plánuje choreograficky spracovať dobu, keď na tance spolu s dievkami chodili aj ich mamy. Bude sa to volať Na tanci u Néčov. A keď sme sa ho opýtali, dokedy plánuje byť takto činný, povedal:

– Kýmkoľvek vydržím. Ja bez hudby nemôžem.

Vladimír Hudec

 

 

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs