Juraj Jánošík sa narodil pred 325 rokmi

Internetový gigant Google v piatok 25. januára 2013 spustil projekt propagácie slovenskej kultúry, krásy krajiny a tradičného folklóru. Na webovej stránke vyhľadávania Googlu sa objavil nadpis spoločnosti s ľudovými slovenskými motívmi a písmenko G nahradila podobizeň Juraja Jánošíka. Google si týmto spôsobom zároveň pripomenul 325 rokov od narodenia jednej z najslávnejších postáv slovenskej histórie, ktorá „bohatým brala, a chudobným dávala”. Príbeh legendárneho terchovského zbojníka Juraja Jánošíka pozná každý Slovák. Jeho zbojnícke kúsky prežili v ľudovej tvorbe v podobe povestí, rozprávok a piesní. Ujali sa ho aj básnici, spisovatelia a ďalší umelci.

Juraj Jánošík sa narodil v Terchovej  „u Jánošov“ v rodine a jeho meno sa opakovane vyskytovalo na zoznamoch poddaných porušujúcich vtedajšie zákony. Pokrstený bol v Kostole Najsv. Trojice vo Varíne. V matrike nachádzame zápis, ktorý zaznamenal miestny kňaz Michal Smutko v januári roku 1688: „Anno 1688 In Januario Die 25. Eadem die baptisavi infantem natum e Martino Janosik et Anna Czisznik, cui datum est nomen Georgius. Patrini erant Jacobus Merjad et Barbara Kristofik e Terchova.”

V preklade: „Roku 1688 v januári dňa 25. tohože dňa pokrstené dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnek (Čišnik, Cisnik), ktorému je dané meno Juraj. Krstní rodičia sú Jakub Merjad a Barbara Krištofik z Terchovej.“

Juraj Jánošík mal štyroch súrodencov. Troch mladších bratov Jána, Martina, Adama a staršiu sestru Barboru. Poddanská obec Terchová prináležala strečnianskemu panstvu, ktorého centrum bolo v Tepličke nad Váhom. Majiteľmi panstva boli v tom čase Löwenburgovci. O detstve a dospievaní Jánošíka sa vie veľmi málo. Jeho mladé roky boli isto vyplnené neľahkou prácou na rodičovskom poddanskom hospodárstve. V čase jeho mladosti vypuklo posledné zo stavovských povstaní uhorskej šľachty proti moci Habsburgovcov. Viedol ho František Rákoczi II. Jánošík nadchnutý ideálmi povstania sa dal zverbovať ku kuruckým vojakom. Urobil tak na podnet plukovníka Viliama Vinklera v decembri roku 1707, v necelých svojich dvadsiatich rokoch. V auguste roku 1708 v bitke pri Trenčíne utrpela kurucká armáda rozhodujúcu porážku. Vtedy cisárski vojaci zabili asi 2 400 povstalcov a dôstojníkov a zajali takmer 400 kurucov. Medzi nimi aj Juraja Jánošíka. Sľubmi a hrozbami prinútili zajatcov k vojenskej službe na strane cisára. Tak sa Jánošík stal labancom. V roku 1710 ho nachádzame na Bytčianskom zámku, kde patril k tunajšej strážnej posádke. V tom čase tam väznili zbojníka Tomáša Uhorčíka z Predmiera. Obaja sa prvýkrát stretli a spoznali na tomto mieste. Spriatelili sa natoľko, že Jánošík na jeseň 1710 dopomohol Uhorčíkovi k úteku zo zámockého väzenia. Uhorčík sa skryl neďaleko Bytče vo Veľkom Rovnom na samote u Pavlíkov, kde zostal cez celú zimu 1710 – 1711. V priebehu roka 1710 sa disciplína na Bytčianskom zámku značne uvoľnila, množili sa dezercie, zmenšovali sa  zásoby potravín, vypukol mor. Za týchto okolností generál Ebergéni vyhovel žiadosti Martina Jánošíka z Terchovej a uvoľnil jeho syna Juraja z vojenskej služby. Po svojom prepustení sa Jánošík v novembri 1710 vrátil s rodičmi do Terchovej. Jánošík v nasledujúcich zimných mesiacoch viackrát tajne vyhľadal Uhorčíka vo Veľkom Rovnom a poskytol mu ďalšiu pomoc. Na jar 1711 odišiel Uhorčík s niektorými druhmi na blízke Kysuce, odkiaľ podnikol niekoľko akcií na Morave. Poslednej – ozbíjania vsetínskych židovských obchodníkov sa už po prvý raz zúčastnil aj Juraj Jánošík.

V septembri 1711 (pravdepodobne 29. na Michala) zložil Jánošík zbojnícku prísahu. Uhorčík sa v tom čase oženil a odišiel do pomerne vzdialeného Klenovca v Malohonte. Tu sa usadil, zmenil si meno na Martin Mravec a žil ako počestný občan. Pracoval tam ako obecný hudec a pastier. Odchodom Uhorčíka ako kapitána sa družina takmer rozpadla. Do istej miery to spôsobilo aj zimné obdobie, keď sa „hôrni chlapci“ rozišli na rozličné miesta na prezimovanie. Na Uhorčíkovo želanie prevzal vedenie družiny Jánošík.

ZBOJNÍCKE ROKY

Jánošíkovo zbojníčenie trvalo len jeden a pol roka. Jeho najväčšia časť spadá do letného a jesenného obdobia roku 1712, keď uskutočnil so svojimi tovarišmi najviac zbojníckych prepadov. Zoznam zločinov hovorí o napadnutiach a lúpežiach, ktoré sa uskutočnili v okolí stredného Váhu. To znamená, že Jánošík zbíjal medzi Važcom a Východnou, ale určite sa nedostal až do Trenčína. Jeho pôsobenie sa končilo vo Veľkej a Malej Fatre, v Nízkych Tatrách a v okolí jeho rodiska. Oblasť to bola na tie časy pomerne veľká, ak si uvedomíme, že sa premiestňoval predovšetkým peši. Ozbíjal baróna Pavla Révaya, grófku von Schardon, zemana Ladislava Zmeškala, žilinského obchodníka so súknom Jána Šipoša, zlatníka Jána Skalku, Alexandra Ottlíka. Zbojníci brali predovšetkým peniaze, potom zbrane a nejaké cennejšie predmety. Ostatný tovar, ktorý sa predovšetkým nachádzal na vozoch kupcov (údené mäso, slanina, klobásy, vrecia múky, zrno, súkno, plátno, remeselnícke výrobky), si zobrali obyvatelia najbližšej dediny. Zbojníci ich mohli dokonca zavolať, berte, to je pre vás. Vtedy bola väčšina obyvateľov veľmi chudobná, a keď si taký človek zobral hoci aj plát slaniny, blahorečil zbojníkom.

Byť vodcom zbojníckej družiny nebolo ľahké. Preto Jánošík väčšinu akcií pripravoval iba s malým počtom jej členov. Niektorí tovariši však podnikali na vlastnú päsť. Jedným z týchto prípadov bolo aj postrelenie domanižského farára Juraja Vrtíka v Suchej doline pri Fačkove, ktorý na následky tohto zranenia o mesiac zomrel. A práve tento čin jeho dvoch tovarišov, Turiaka a Plavčíka, neskôr Jánošíkovi pri súde priťažil. Hrachovský kaštieľ bol prvý, ktorého väzenie zbojník Jánošík spoznal. Uväznili ich tam spolu s Uhorčíkom v októbri 1712, ale na intervenciu podžupana malohontskej stolice Lániho ich prepustili.

Zimu na prelome rokov 1712 a 1713 Jánošík trávil v Kokave a blízkom Klenovci u svojho priateľa Uhorčíka, ktorý bol v tom čase v dedine krčmárom. Liptovským stoličným orgánom sa podarilo vypátrať Jánošíkovo miesto pobytu. Koncom februára alebo v marci roku 1713 asi tridsať drábov liptovskej sedrie pod vedením zemana Andreánskeho prišlo do Klenovca. V noci obkľúčili Uhorčíkov dom a Jánošíka s Uhorčíkom zlapali. Vtedy ešte netušili, že zlapali zbojníka Uhorčíka, keďže tam ho poznali pod menom Martin Mravec.

Chytili ich liptovskí drábi a odviedli do Liptova. Tu ich väznili v Palúdzke v Palugyayovskom kaštieli Vranovo. Stoličný súd Juraja Jánošíka súdil vo Svätom Mikuláši v dňoch 16. a 17. marca 1713. Súdu predsedal podžupan Liptovskej stolice Ladislav Okolicsányi. Prokurátorom bol Alexander Čemický, úradne prideleným obhajcom Baltazár Palugyay. Prísediacimi boli zástupcovia liptovskej a trenčianskej stolice.

Jánošíka súdili podľa dekrétu z roku 1625, ktorý vydal cisár Ferdinand II. – O drancujúcich tulákoch a zbojníkoch a o spôsobe zaobchádzania s nimi. Dekrét hovoril predovšetkým o treste smrti. Iný trest prakticky neexistoval. Po vypočúvaní prokurátor Čemický vystúpil so žalobou, v ktorej žiadal pre súdeného trest smrti. Po ňom nasledoval s obhajobou Baltazár Palugyay. Poukázal na poľahčujúce okolnosti, na mladý vek obvineného, na skutočnosť, že nikoho nezabil ani nezranil. Uviedol, že pri prepade domanižského farára nebol prítomný. Žiadal pre súdeného Jánošíka úplné omilostenie. V druhý deň súdu Jánošíka podrobili trpnému vypočúvaniu, ktoré bolo spojené s mučením. Potom už stoličný súd vyniesol rozsudok:

„Poneváč predepsaný Obžalovaný Juro Janošak zavrhnúce prikázani jak božské, tak též zákon krajinský, prede dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, ktorý s tými tovariši svými na cestách zastavájíce mnohých lidí o statek (pripravil), áno i jako se z vlastného vyznania zdá, jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali. Tak též i jinších, jako jest predepsané, zlých skutkuv se dopustil. Potom pre takové veliké zlé účinky a prikázaní prestúpení má byť na hák na levem boku prehnatý a tak napríklad jinších takových zločincov má byť zavesený.“

 Popravu mladého dvadsaťpäťročného Jánošíka vykonali verejne ešte v podvečer 17. marca 1713 na brehu Váhu na mikulášskom popravisku „Šibeničky“ na okraji mesta medzi Vrbicou a Okoličným. Radovým zbojníkom odtínali hlavy alebo ich vešali na šibenici, lámali v kolese. Trest zavesenia za rebro na háku bol najhorší a dostávali ho iba vodcovia družín. Na Liptove ho v rokoch 1700 až 1715 vykonali len raz, a to práve na Jánošíkovi. Mesiac po Jánošíkovej smrti začal vo Svätom Mikuláši proces aj s Tomášom Uhorčíkom. Rozsudok smrti nad ním vykonali 21. apríla 1713.

 

JÁNOŠÍKOVSKÁ LEGENDA

Už krátko po smrti začala rásť jánošíkovská legenda, legenda o odvážnom zbojníkovi, čo „rovnal svet“, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. Ľudová fantázia ho obdarila priam rozprávkovými vlastnosťami, zázračnou silou, neobyčajnou rozvahou a odvážnymi činmi. Stal sa hrdinom mnohých ľudových piesní a povestí. Osudy Juraja Jánošíka, jeho druhov i ďalších zbojníckych družín sa stali obľúbeným námetom slovesného, hudobného a výtvarného ľudového umenia. Postava Jánošíka sa stala predmetom bádania historikov a dodnes nie je celkom presne zmapovaná. Vzhľadom k neúplnosti autentických písomných prameňov asi nebude nikdy možné dôkladne poznať celú faktografiu Jánošíkovho krátkeho života a pohnútky, ktoré ho viedli k jeho činom.

 

JÁNOŠÍK V LITERATÚRE 
Téma „slovenského Robina Hooda“ hlboko prenikla aj do profesionálneho umenia. Spomedzi básnikov vynikli skladby Janka Kráľa, Sama Chalupku a najmä Jána Bottu: Smrť Jánošíkova. Romány o Jánošíkovi napísali Pavel Beblavý, Gustáv Maršall-Petrovský a iní. V dráme sa inšpirovali jánošíkovskou témou Mária Rázusová-Martáková, Ľubomír Feldek a iní. Vo výtvarnom umení zvečnili Jánošíka Janko Alexy, Mikoš Bazovský, Martin Benka, Koloman Sokol a iní.

Ján Levoslav Bella zložil kantátu Svadba Jánošíkova a Ján Cikker operu. Už v r. 1921 nakrútili o Jánošíkovi film bratia Siakeľovci, o pätnásť rokov neskôr Martin Frič a v r. 1962 – ʼ63 Pavol Bielik. Jánošíkovskú legendu spracovali umelci aj v Poľsku, Ernest Bryll vytvoril úspešný muzikál Na skle maľované.

Jánošíkovská tradícia prerástla aj do odbojového hnutia počas druhej svetovej vojny – Jánošíkova partizánska brigáda. Po Jánošíkovi pomenovali aj niektoré prírodné útvary, slávnosti a jedlá…

Pozbierala a zapísala: A. Chalupová

Použité zdroje: internet a knihy