Kalina právom čoraz obľúbenejšia

OKRASNÁ ZÁHRADA

Kaliny sú obľúbené najmä kvôli krásnym veľkým bielym kvetom. V dnešnom čase sa už uplatňujú aj stromkové formy kaliny.

Sú to impozantné listnaté kry, ktoré sa pestujú hlavne pre ich pôvabné kvety, zaujímavé plody a dekoratívne listy. Počas kvitnutia sa v ich okolí šíri príjemná vôňa. Rod kalina (Viburnum) má približne 150 až 200 druhov, ktoré rastú v rôznych oblastiach mierneho pásma severnej pologule. Niektoré druhy kvitnú skoro na jar ešte pred pučaním listov, iné zase v priebehu jarných mesiacov alebo počas leta.

Kalina pochádza z východnej Ázie (Čína, Japonsko). Sú to kry opadavé, ale aj stále zelené. Opadavé druhy s jemnejšími a rôzne tvarovanými listami majú radšej slnečné polohy, na ktorých bohato kvitnú (v tieni takmer nekvitnú). S príchodom jeseni sa ich listy krásne sfarbujú. Stále zelené druhy sú vhodné do vlhkejších a polotienistých kútov, kde sa im výborne darí. Môžu rásť aj na svetlejších miestach, ale ich kožovité listy majú sýtejšiu farbu práve v tieni.

Pestovanie kalín nie je náročné. Celoročná výsadba kontajnerových rastlín je bežná. S výsadbou treba počkať iba vtedy, keď je počasie veľmi teplé a je sucho. Mladé rastlinky potrebujú vlhkejšie prostredie. Stačí im občasná zálievka, aby pôda nepreschla do väčšej hĺbky. Špeciálne nároky na hnojenie či rez nemajú.

Napriek veľkému množstvu druhov pochádzajúcich zo všetkých končín severnej pologule môžeme definovať kaliny ako kry stredného vzrastu s výškou jeden až dva a pol metra. No takmer všetky druhy ako napr. Viburnum opulus môžu vytvoriť strom vysoký tri až štyri metre, podobne ako oveľa menej známa Viburnum sieboldii, ktorej listy sú podobné lístiu iných drevín, najčastejšie javora. Rovnako veľká môže byť aj Viburnum trilobum s krásnym kompaktným vzrastom, Viburnum acerifolium, ktorá nie je taká populárna ako si to svojím vzhľadom zaslúžila. Okrem nich treba spomenúť aj Viburnum betulifolium s lístím podobným breze, Viburnum buddlejifolium, Viburnum coryfolium s lístím ako lieska.

Pokiaľ ide o kvety, všetky kaliny sú trocha podobné hortenziám, niekedy majú plné kvety typu snehová guľa, niekedy ploché s korunkou sterilných kvetov. Podobnosť je zjavná pri Viburnum macrocephalum v súvislosti s meniacou sa farbou. Zo začiatku sú bledozelené, neskôr biele, potom znovu zelené s ružovými koncami. Tvarom sa síce podobá hortenzii, čo ale vôbec nezodpovedá jej pestovateľským nárokom. Kaliny lepšie znášajú vápenatosť, aj keď tiež nie bez výnimky, ako napríklad Viburnum davidii, ktorá navyše neznesie ani slnko a Viburnum plicatum, ktorá sa často vysádza k rododendronom a iným krom v kyslej pôde, ale znesie aj vápnik.

Krásu kalín musíme posudzovať komplexne, nielen z hľadiska kvetov a okrasného lístia, ale aj z hľadiska ich štruktúry, ktorú môžeme ešte zlepšiť vhodným rezom pred zimou.

Kaliny rozmnožujeme semenami, ktoré treba po zbere, obyčajne v auguste, stratifikovať. Letnými odrezkami dobre zakoreňuje kalina vráskavolistá. Tento druh sa dobre rozmnožuje aj od septembra do decembra. V zime môžeme rozmnožiť kalinu voňavú a obyčajnú.

K pozoruhodným druhom patria kaliny, ktoré rozkvitajú skoro, teda za normálnych okolností v marci, no v málo mrazivých zimných mesiacoch začnú kvitnúť už aj v januári či februári. Sem možno zaradiť hybridnú kalinu bodnanskú (Viburnum bodnatense), ktorá dorastá do výšky 2 – 3 m. Má krásne ružové kvety, ktoré príjemne voňajú. Jej listy sú v jeseni bronzovej farby.

Predstaviteľom stále zelených druhov je kalina vráskavolistá (Viburnum rhytidophyllum), ktorá pri dostatku priestoru dokáže dorásť do výšky až 5 metrov.

Do skupiny stále zelených kalín patrí tiež pôvodom čínska kalina Davidova (Viburnum davidii), ktorá sa vyznačuje prekrásnym a elegantným vzhľadom s výškou niečo okolo jedného metra.  Smaragdovozelené oválne listy s jasnou textúrou troch hlavných žíl, ružovo-červené lístky kvetov a kvetné puky, ktoré vykvitnú do bielych strapcov drobných kvetov, vyniknú v každej záhrade. Pokiaľ sú v lete kvety opelené, na jeseň sa premenia na modré nejedlé plody. Tento ker sa nádherne vyníma v popredí pred ihličnanmi. Potrebuje humusovitú a mierne kyslú pôdu. Musí byť chránený pred vetrom a ostrými jarnými slnečnými lúčmi. Pri holomrazoch ker treba zakryť textíliou alebo ihličím. Keď je zakrytý snehovou pokrývkou, tak dobre prezimuje. Faktom je, že aj po omrznutí sa dokáže spamätať a vyrastie do krásy. Nevýhodou je, že tento druh je dosť citlivý na chlad a vonku potrebuje na prezimovanie chránené miesta.

Ľ. S.

Foto: internet