Kam a prečo spejú médiá

Situácia v oblasti médií u nás je definitívne povážlivá. Na jednej strane badať zjavný odklon od profesionálneho novinárstva smerom k populistickému a na strane druhej bijú do očí množiace sa útoky štátnych činiteľov a politikov, smerujúce k serióznym médiám a k jednotlivcom, ktorí si trúfnu kriticky posúdiť, pranierovať rôzne spoločenské deformácie a nezrovnalosti. Nie div, že výročná správa Európskej komisie o Srbsku na rok 2018 síce kvituje kladné zmeny v oblasti ekonomiky, ale zároveň konštatuje, že sa Srbsko prezentovalo „pomalším pokrokom“ na pláne slobody médií, vlády práva a boja proti organizovanej kriminalite.

Podstatne negatívnejšie sa o aktuálnom stave tunajšej žurnalistiky vyjadrila mimovládna organizácia Reportéri bez hraníc, ktorá obhajuje slobodu tlače a médií. Pauline Ades-Mevel, vedúca skupiny pre Európu a Balkán, vyhlásila, že sa na schôdzke s najvyššími zástupcami organizácií, ktoré pracujú na poli mediálnych slobôd, uzhodli, že situácia v médiách v Srbsku je značne horšia než v iných balkánskych krajinách. Vo vyhláške pre denník Danas, ktorý sa po uverejnení Coraxovej karikatúry s podobizňami Hitlera a Goebbelsa stal terčom útokov nositeľov moci a im blízkych médií, o. i. povedala: „Hoci prezident Vučić tvrdí, že je karikatúra na titulnej strane Danasu príklad slobody hovoru a že on to rešpektuje, že sa zasadzuje za slobodu médií a vládu práva, žiaľ, jediný týždeň neprejde bez toho, aby niekto z novinárov v Srbsku nezažil urážku, útok alebo poníženie zo strany štátnych činiteľov a zástupcov moci.“

Príkladov na vyššie uvedenú tézu je, žiaľ, habadej. Veď čo napríklad s tým, keď úradný činiteľ Bezpečnostno-informatívnej agentúry (BIA) povie, že najväčšou hrozbou Srbsku sú cudzí agenti, ktorí pracujú v médiách, mimovládnom sektore a v opozičných stranách? Ak to je pravda, prečo tým a takým osobám právny štát nešliapne na chvost? Ak nie je, prečo autor uvedenej syntagmy nezodpovedá za nedoložené špliechanie? To isté platí aj pre nešťastnú Ilustrovanu Politiku, ktorá sa zase a znovu „vyznamenala“. Tentoraz pamfletom pod názvom Antivojnový profitér, v ktorom sa uvádza, že bombardovanie Srbska v roku 1999 trvalo podstatne dlhšie než bolo naplánované – zásluhou novinárky Ljiljany Smajlovićovej (?!). V tomto kontexte spomeňme aj fakt, že prv než Corax uverejnil „spornú“ karikatúru, vedúci poslaneckej skupiny v Zhromaždení Srbska Aleksandar Martinović obvinil denník Danas, spočitujúc mu, že vedie „útok na SNS a nevinných ľudí“, aj to taký, „aký nebol evidovaný ešte od čias Goebbelsa a Adolfa Hitlera“. Inak ten istý poslanec predtým vyhlásil predsedu Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny Nedima Sejdinovića za štátneho nepriateľa. Konečne, jeho partajný šéf a prezident Aleksandar Vučić občas vyvoláva a ponižuje novinárov, najmä ak mu položia otázku „proti srsti“.

Mnohých prekvapilo, a mnohých neprekvapilo, keď sa toť pred týždňom do vysielania TV Happy prostredníctvom telefónu ozval väzeň odsúdený na doživotie za genocídu v Srebrenici a za iné vojnové zločiny Ratko Mladić. Len ojedinelé médiá odsúdili alebo aspoň označili za neetické takéto počínanie televízie známej najmä realitnou šou hýriacou nekultúrou a násilím. Šťastná TV údajne v uplynulých dňoch dostala štátnu peňažnú pomoc, vraj preto – aby skrátila čas určený na realitný program!? O tempora, o mores! Kam speje mediálna sféra v Srbsku? Dokáže vôbec prekonať strach z vlastného slova? Mlčanie nie vždy má váhu zlata…