Kanalizácia − priorita nad všetky priority

V malebnej dedinke Biele Blato v strednom Banáte neďaleko Zreňaninu, ktorá je ako ostrov učupená medzi vodami najväčšieho rybníka v Európe Ečka a chýrečnej prírodnej rezervácie Cárska bara na jednej, a riekami Begejom a Tisou na druhej strane, sa končia masové migračné pohyby Slovákov na týchto priestoroch v devätnástom storočí. Osadu menom Eliesenheim roku 1866 založili Nemci, ktorí desať rokov neskoršie zutekali pred povodňami. Dedina zostala pustá a roku 1883 sa sem prisťahovalo 180 rodín Slovákov z Padiny. Ich potomkovia na týchto priestranstvách zotrvali až dodnes a práve tohto roku si pripomínajú 130. výročie tejto významnej udalosti. Dnešné pomenovanie osada dostala po prvej svetovej vojne.

Život Bieloblatčanom odjakživa strpčovali voda a blato – rítska smolnica, ktorá sa lepila na bačkory ako smola a do ktorej kone a voly viazli po kolená a záprahové vozy po os. Samozdanením a vlastnou obetavou prácou si Bieloblatčania po druhej svetovej vojne začali zlepšovať podmienky života. Najprv, aby nemuseli chodiť po blate, vystavali betónové chodníky, a potom postupne začali pribúdať aj kamenné cesty, elektrická sieť, vodovod, dom kultúry, telefónna ústredňa. Okrem toho ambulancia, pošta, škola. Povedalo by sa, že majú všetko potrebné pre život na dedine. Čert, čiže voda však nespí a v posledných rokoch im znovu strpčuje život. Nejde však o vodu z riek, ktorú dávno vysokými násypmi skrotili a „uväznili“ vo vlastnom koryte, ale o odpadové vody z domácností. Spodné vody sú tu veľmi blízko povrchu zeme, v dôsledku čoho sa odpadová voda vylieva zo žúmp a ľudia ju odvádzajú buď do záhrad, alebo častejšie do kanálov na ulici, odkiaľ sa šíri nepríjemný pach. Práve preto jednou z prioritných úloh Miestneho spoločenstva Biele Blato v nasledujúcom období je výstavba kanalizácie na odvádzanie a prečisťovanie odpadových vôd.

– Myslím si, že Biele Blato musí súrne riešiť problém odpadových vôd. Vzdialení sme 600 až 800 metrov od prírodnej rezervácie Cárska bara, takže by sme v žiadnom prípade nemali odpadové vody vypúšťať do žúmp, ktoré sú podzemnými kanálmi pospájané s rezerváciou. Na druhej strane, ako zakázať občanom používanie kúpeľní, ktoré už dávno nie sú luxus, ale potreba. Z aspektu ochrany prírodnej rezervácie, z aspektu ochrany životného prostredia tunajších občanov, ako aj z aspektu turistiky, ktorá sa tu začína rozvíjať, museli by sme mať prioritu pri získavaní donácií na tieto účely, – hovorí tajomník bieloblatského MS Zoltán Barna. – S takými argumentmi sme sa v pokrajinských fondoch už niekoľkokrát uchádzali o prostriedky na vypracovanie projektu, ale nepochodili sme. Keďže bez toho základného dokumentu nemožno nič začať, novozvolená Rada MS rozhodla, že vypracovanie projektu vyfinancuje z prostriedkov samozdanenia. Keď teda budeme mať projekt, budeme presne vedieť, koľko peňazí potrebujeme a budeme môcť plánovať, ako uzavrieť finančnú konštrukciu. Faktom je, že v každom prípade do toho musíme zahryznúť.

– Ďalším problémom osady sú iste staré kamenné cesty?

– V osade máme 12 km kamenných ciest, vďaka ktorým nemusíme síce jazdiť po blate, ale čím ďalej, tým predstavujú väčší problém. Sú totiž veľmi hrboľaté, čo veľmi negatívne vplýva na autá, najmä tie modernejšie, v dôsledku čoho vodiči vždy, keď je to možné, keď je sucho, jazdia vedľa cesty po tráve. Nevyhnutne sa žiada na týchto cestách vybudovať novú asfaltovú vrstvu, ktorá je však veľmi drahá. Asfaltovanie jednej ulice stojí najmenej 10 miliónov dinárov. My tie peniaze, žiaľ, nemáme, preto sa musíme  uchádzať o prostriedky na tieto účely inde, a keď ich dostaneme, budeme cesty asfaltovať. V Direkcii pre výstavbu a údržbu mesta už majú projekty na výstavbu ciest v dvoch uliciach a v meste Zreňanin nám sľúbili pomoc, ale na tom pláne sa aspoň zatiaľ veľmi nepostúpilo.

Bieloblatčania sa odjakživa zaoberali poľnohospodárstvom a dobytkárstvom. Starší občania si ešte stále spomínajú na čriedy kráv, ktoré každé ráno odchádzali na pastvu a večer sa s vemenami plnými mlieka vracali domov. Okrem toho chovali aj svine a, pravdaže, hydinu. Ešte pred dvadsiatimi rokmi ulice sa beleli kŕdľami husí, ktoré chovateľom z predaja mäsa a peria prinášali slušný zisk. Dnes je to všetko minulosťou. Sklamaní podmienkami na trhu mlieka a mäsa mnohí poľnohospodári sa vzdali dobytkárstva, takže dnes zostali iba niekoľkí najúpornejší s väčším počtom kráv. Ani kŕdle husí sa už viac neprechádzajú osadou. Zákaz vypúšťania hydiny na otvorený priestor v dôsledku hroziacej epidémie vtáčej chrípky pred niekoľkými rokmi zničil husiarstvo. Vcelku však neblahé podmienky v poľnohospodárstve, neúrodná pôda ťažká na obrábanie zapríčinili svojráznu diferenciáciu medzi poľnohospodármi, takže dnes už nemožno povedať, že sa väčšina Bieloblatčanov zaoberá obrábaním pôdy. Poľnohospodárstvom ako základným povolaním sa dnes zaoberá 10 až 15 bieloblatských rodín, pokým ostatní mladí ľudia pôdu, ktorú zdedili po svojich rodičoch, obrábajú popri zamestnaní. Okrem toho určitý počet občanov sa zamestnáva na sezónnych prácach v poľnohospodárstve. V poslednom čase si značný počet žien našiel zamestnanie v novootvorenej továrni spoločnosti Dräxlmaier v Zreňanine a v prevádzke na spracovanie rybieho mäsa v rybníku Ečka. Okrem toho v rybníku pracuje aj značný počet mužov a početní Bieloblatčania si pracovnú príležitosť našli v zreňaninských podnikoch a inštitúciách. Mnohí si však na život zarábajú aj starobylým bieloblatským remeslom – vysekávaním a spracovaním trstiny. Pletená trstina, trstinové termoizolačné platne, slnečníky vyrobené v niekoľkých bieloblatských prevádzkach a trstinové strechy vystavané šikovnými rukami majstrov z Bieleho Blata sú známe aj za hranicami našej krajiny. V hľadaní pracovnej príležitosti a zdroja príjmov viacerí občania svoju šancu videli vo vidieckej turistike a tej prispôsobili vlastné príbytky, v ktorých vítajú turistov, výskumníkov, milovníkov prírody, športových rybárov, slovom všetkých, ktorí sem prídu na viac dní. Žiaľ, mnohí mladí ľudia za lepším a istejším životom odchádzajú do väčších miest, dokonca aj na Slovensko a do Maďarska. Z týchto dôvodov Biele Blato je dnes osada, ktorá neúprosne starne. V dedine dnes žije 1 370 obyvateľov, avšak zo spolu 500 aktívnych domácností zo 200 sú domácnosti, v ktorých žije buď jeden penzista alebo dvaja penzisti, a preto aj tu, ako dokonca aj inde v Srbsku, netrpezlivo očakávajú opatrenia štátu zamerané na zachovanie a revitalizáciu dediny. Kým ešte nie je neskoro.

V. Hudec