Aktuálnou hrou kovačických divadelníkov je Mamona duše, nacvičená podľa predlohy Kataríny Mišíkovej-Hitzingerovej. Táto divadelná odborníčka zo Slovenska, ktorú poznáme aj ako vedúcu seminára Píšeš? Píšem!, sa venuje tvorbe dramatických textov, dramaturgii a réžii. V nasledujúcom rozhovore sa dozvedáme o texte predlohy Mamona duše, ale aj o všeobecných inšpiráciách tejto autorky…
– Text predlohy bol napísaný pred 10 rokmi a vznikol zo súčasnej spoločenskej situácie, keď ľudia hromadia svoj majetok a najviac im záleží na tej mamone a materiálnych veciach, ktoré považujú za dôležitejšie ako sám život. K samému deju predlohy ma podnietila súkromná situácia, keď som sa dozvedela, koľko stojí pochovávanie a koľko sa dnes platí za pohrebné služby. Sú to strašne vysoké ceny za obyčajnú truhlu, obyčajný veniec… Je to už súčasťou ľudovej tradície, našetriť si peniaze a pripraviť všetky veci pre vlastný pohreb. Ale všimla som si, že takým spôsobom vlastne nežijeme, ale prežívame. A tým sme bližšie k hrobu ako k samotnému životu.
Z tejto chmúrnej témy ste sa však v texte Mamona duše pokúsili urobiť čiernu komédiu…
– Áno, žánrovo je to čierna komédia. Vybrala som si tento žáner, lebo sama vnímam smrť jednoducho ako súčasť života, a snažím sa žiť pre túto chvíľu. Myslím si, že ľudia sa veľmi trápia otázkou, čo bude zajtra a zabúdajú žiť pre dnešok. Život im tak uteká pomedzi prsty.
Čím sa najviac inšpirujete pri písaní dramatických textov? Aký máte prístup k tomuto druhu tvorby?
– Po prvé snažím sa vnímať svet a ľudí vôkol seba, pretože každý jeden z nás je príbehom a každý ten príbeh patrí na javisko. A keď sa prepoja tie príbehy, tak vlastne zasahujú do všetkých vied, či už je to psychológia, história, sociológia, medicína… Inšpiráciou sú aj knihy, lebo čítanie nám prináša omnoho väčšiu predstavivosť, porozumenie a schopnosť objektívnej kritiky. Nesúdiť teda hneď, ale nechať si určitý čas a priestor na to, aby som porozumel aj sám sebe a dokázal byť aj sebakritický.
Uviedli by ste niektorých obľúbených autorov? A žánre?
– Je to veľmi ťažká otázka, lebo míňam viac peňazí na knihy než na iné veci. Jedným z mne obľúbených je taliansky autor Luigi Pirandello, určite aj Anton Pavlovič Čechov, a sem by som zaradila aj Júliusa Barča-Ivana a Petra Karvaša, lebo vo svojich dielach vyjadrili veľmi hlboké a silné myšlienky… Čo sa týka žánrovosti, zaujímajú ma všetky druhy, lebo každý jeden žáner môže priniesť inšpiráciu pre divadelníka alebo človeka, ktorý má rád umenie.
Ako ste spokojná s premiérou hry Mamona duše?
– Pred samou premiérou v Kovačici som bola veľmi príjemne prekvapená, že rad na lístky sa nekončil. Pre autora je vlastne najväčšou odmenou, keď niektorý súbor si vezme jeho text a ožije ho. Vďaka hercom, režisérovi a samému priestoru tá hra dostáva život a hlavná myšlienka sa posiela ďalej. Lebo samé divadelné texty sa bežne nečítajú, zaoberajú sa nimi hlavne len divadelníci… Nerada však rozprávam o svojich pocitoch hneď po premiére, lebo tie ešte stále prebiehajú. V každom prípade premiéra je niečo, čo treba oslavovať, lebo niečo vzniklo, narodilo sa.