Každé hrable…

4.júl 2019

Každé hrable…

Začiatkom bežného roku uplynulo celé storočie od narodenia znamenitého, dlho i zavrhovaného slovenského spisovateľa a novinára Ladislava Mňačka (29. januára 1919).

Zároveň sa naplnilo i štvrťstoročie od jeho úmrtia (24. februára 1994). Jeho najznámejšie dielo je nesporne román Ako chutí moc. Pôvodne vyšiel roku 1968 a posledne aj v období praskania švíkov niekdajšej Československej socialistickej republiky (1990). Už sám názov hovorí, že ústrednou témou diela je – jej veličenstvo moc. Ktorá môže byť prostriedkom na realizáciu cieľa (verejne vytýčeného alebo utajeného t. j. „skrytého“), respektíve, môže ako taká sama sebe byť cieľom. Ktorého splnenie majiteľovi ergo majiteľom moci zabezpečí početné výhody. Akými sú trebárs peniaze či spoločenský rating, ku ktorému v súčasnosti patrí neodmysliteľný nadpriemerný výskyt majiteľa moci v médiách, vedúci na začiatku cesty „za hviezdami“ k ďalšiemu upevneniu pozícií a neskoršie rovnako sledovanému strmhlavému pádu z vŕšku pyramídy moci.

Mňačko je síce už na druhom brehu pomyselnej rieky, jeho dielo ale zostáva na tomto brehu. Kde nie je núdza o kamene, o ktoré často zakopnú i najlepší priatelia, ktorých cesty sa následne odrazu skrížia. Niekto zostáva s nohami na zemi, iný, hnaný túžbou po moci, sa za ňou ženie hlava-nehlava, ak treba i cez mŕtvoly. Až kým sa aj sám (milovník či pán moci) neocitne medzi mŕtvymi. Keď sa ako taký, vo vedomí živých stane celkom zanedbateľným človiečikom. Ktorému, definitívne absentujúcemu, spočítajú jeho bezohľadné stúpanie smerom nahor zrovna tí, ktorí sa ho za živa báli, alebo mu, pretvarujúc sa, že sú mu lojálni, úspešne tlieskali a vo všetkom pritakávali. Zaliečajúc sa mu buď z vlastného presvedčenia, že sa v spoločnom člne s ním plavia tým najsprávnejším prúdom, alebo z celkom osobných zištných dôvodov. Ktoré majú povesť často sa vyskytujúcej bylinky na nevyspytateľných, temer spravidla burinou oplývajúcich lánoch politiky a podnikania. Tú priam bez výnimky krášli krásne súkvetie menom korupcia. Ani vábivá čerešnička na torte; len do nej zahryznúť. A predsa…

Pred prvým sústom koláča moci odporúča sa predsa len pozorne prečítať a pochopiť diela, akým je Mňačkov román Ako chutí moc. Ktorý poukazuje na absurdnosť totalitného režimu a pokrytecké maniére jeho prominentov. „Moc nie je ani dobrá, ani zlá. Moc sa môže stať dobrou i zlou. Záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať.“ Tak vraví jedna z postáv uvedeného Mňačkovho románu. Nútiaca k poznaniu mravnej váhy majiteľa sekery, ktorou si konkrétny rubač (fiktívny a obzvlášť skutočný) kliesni cestu k moci. Aj vo vlastnom záujme by ten a taký „naháňač moci“ nijako nemal zabúdať na príslovie: Kto seje vietor, bude žať búrku. Je pravda, že nie je ľahko poddať sa takisto (pra)starej pravde, podľa ktorej Každé hrable hrabú k sebe, avšak, ten, kto si nárokuje udržať ich vo vlastných rukách dlhšie, by vari len mal myslieť aj na tých, ktorí hrabú menšími hrabličkami… Inak sa na vlastnej koži presvedčí, ako sa dejiny opakujú.

J. BARTOŠ
J. BARTOŠ

BARTOŠ, JURAJ (1955) Pracuje ako novinár redaktor v týždenníku Hlas ľudu, kde bol šéfredaktorom v obdobiach 1990 – 1991 a 2000 – 2005. V čele mládežníckeho časopisu Vzlet pôsobil v období 1993 – 1997. Spolupracoval so slovenskými redakciami Rádia Nový Sad, Televízie Nový Sad, bol pri zakladaní TV Petrovec, tiež členom redakcie časopisu pre deti Zornička. Vydal knižku básní a próz pre deti Poď, kým ešte smieme (2005). Získal niekoľko ročných novinárskych cien Hlasu ľudu a Cenu Zorničky za básne a prózy. Je ženatý, má dvoch synov. Kontakt: bartos@hl.rs