Keď v Belehrade slúžili maloleté dievčatá

Slovenské bedinérky dodnes v Belehrade hrajú prím ako slúžky, lebo získali dôveru svojich gazdiniek ako čistotné a spoľahlivé osoby. Zamestnanie „bedinérka“ (toto slovko pochádza z nemeckého Bedienerin = slúžka, obsluhovačka) sa v Belehrade začalo uplatňovať od roku 1920, keď naše mladé dievčatá chodievali slúžiť, obsluhovať do zámožných rodín, aby si tak zarobili na veno. Najčastejšie to boli chudobné dievčatá z Padiny, Kovačice, Vojlovice, Starej Pazovy, Ašane, Dobanoviec a Boľoviec vo veku 12 až 20 rokov.

V článku prebratom z bratislavskej Slovenskej politiky a uverejnenom v septembrovom Evanjelickom hlásniku roku 1928 sa navrhuje spôsob kontroly týchto mladých dievčat. Pod názvom O slovenských „Toticiach“ v Belehrade autor P. uvádza, že vyše 10 % celkového vtedajšieho slovenského juhoslovanského obyvateľstva – a to je mládež – sa nachodí v stálom mravnom a zdravotnom nebezpečenstve. Pokračuje: „Ochrana našich slúžiacich dievčat je veľmi ťažká a vyžaduje mnoho námahy a obetavosti. Musíme si toho byť vedomí. Len povedomou a podelenou prácou medzi nami môžeme s úspechom čeliť tomuto nebezpečenstvu.“

Zlákaní touto alarmujúcou konštatáciou z článku sa v pokračovaní dozvedáme, že autor textu pozýva lekárov, učiteľov a kňazov, aby boli v stálom styku s rodičmi a deťmi a aby sa zostavila štatistika týchto maloletých detí pracujúcich v Belehrade.

„Zoznam našich dievčat v Belehrade je nám už aj preto potrebný, aby sme sa mohli o ne lepšie zaujímať. Slúžiace dievča prichádza z času na čas domov. Jestli sa o tom dozvieme, pozhovárame sa s ním priateľsky a takticky ho upozorníme. Účinkovanie v samom Belehrade je zložitejšie. Mali by sme mať tam ľudí, ktorí by sa o túto humánnu otázku zaujali. Nič inšie netreba k tomu, len lásku k blížnemu a citu proti týmto, do víru veľkomestského bez podpory soteným stvoreniam,“ navrhuje sa v tomto článku.

Autor textu uviedol aj počet dievčeniec, ktoré toho času slúžili v Belehrade. Bolo ich, vraj, dvetisíc! Z toho dôvodu navrhol založiť sprostredkujúcu kanceláriu, ktorá by maloletým dievčatám zabezpečovala pracovné miesta a konala dozor nad správaním sa gazdov voči nim.

„V Belehrade máme silnú českú kolóniu. Pevne som presvedčený, že medzi tamojšími Čechmi, hlavne Češkami, nájdu sa dobrí ľudia, ktorí by vykonávali niečo v tejto veci. Majú už svoj Český dom a školu. Istotne by pristali, aby v nedeľné odpoludnie v miestnosti Českého domu  konali sa zábavno-poučné prednášky a predstavenia pre naše dievčatá…,“ uvádza sa v pokračovaní článku spolu s údajom, kde sa tieto útle slovenské dievčatá v Belehrade môžu spolu nájsť: „V každú nedeľu odpoludnia vidíte celé kŕdle našich dievčeniec pestriť sa v parku, na Kalemegdáne.“

Z textu sa taktiež dozvedáme, že Ladislav Zgúth, vtedajší erdevícky farár, navrhol  utvoriť misijnú stanicu v Belehrade a autor P. k tomu navrhol založenie cirkevného zboru s riadnym kňazom v Belehrade: „Belehrad rýchlym tempom sa vyvíja a ľudnatie, taktiež aj Nový Sad. Čím diaľ tým väčšiu príležitosť bude mať na vidiek a mnoho ľudu z nich aj odtiahne a pohltí. To je už prírodný a sociologický zákon. Sledujme terajšiu dobu. Zaoberajme sa našimi životnými otázkami a nielen mizernou politikou!“ uzaviera autor P. vo svojom článku.

Dnes, po 85 rokoch možno poznamenať, že tento alarmujúci článok určite vyvolal kladné ohlasy, lebo žiadne chýry o nemravnom správaní našich babičiek, ktoré v tej dobe slúžili v Belehrade, sa nešírili. V análoch  sú zachované záznamy o prednáškach a predstaveniach v Českom dome, ako aj o založení cirkevného zboru SEAVC.

Našťastie, zamestnávanie maloletých osôb je dnes zakázané. Namiesto detí, dnes si ako bedinérky prácu v Belehrade nachádzajú staršie ženy a školené vychovávateľky.

Katarína Verešová