KNIHY: Nemerateľný prínos Jána Čajaka pre vojvodinských Slovákov

(Ján Čajak: Dejepis Slovákov. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2014)

Dejiny Slovákov sú a boli lákavou témou na skúmanie nielen pre historikov, ale aj pre také významné historické osobnosti, akou bol Ján Čajak. Výsledkom Čajakovho výskumu bola kniha Dejepis Slovákov, ktorá vyšla vlani ako 5. zväzok v rámci súborného diela Jána Čajaka v Edícii Korene v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci. Je to kniha, ktorá pred prvou svetovou vojnou vyšla po slovensky v Amerike a nikdy doteraz nebola knižne vydaná. Slovenská historiografia sa o nej vyjadrila ako o významnom diele v tejto oblasti. Je zrejmé, že ide o nemerateľný prínos kultúrnej, osvetovej a literárnej práce Jána Čajaka pre vojvodinských Slovákov. Kniha má osobitný význam aj preto, lebo doteraz nebola prístupná čitateľom vo väčšej miere.

V Predmluve knihy autor Ján Čajak sa vyznáva: „Hneď na začiatku potkal som sa s veľkými ťažkosťami. Látka je veľmi objemná, vážna, bez podrobností nesúvislá, nepresvedčivá. A zase podmienky súbehu treba zadržať! Čím ďalej, tým viac ma to ťahalo, takže som látku zobjemnil. Vzdor tomu ona je názorne podaná: Deje sú zaokrúhlené, celistvý obraz podávajúce.

Keď som začal písať dejiny Slovákov, mal som na zreteli nie len války a životopisy kráľov podať, ale aj znázorniť na koľko možné život vtehdajší všetkých vrství národa. – Obšírnejšie som sa zmienil o ľude poddanom. To som urobil naschvál, lebo som chcel ukázať našej mládeži tú dobu, v ktorej žili jej predkovia v hroznej porobe. Odhalením hrozného tohto obrazu chcel som ich utvrdiť v demokratizme a poukázať na nebezpečie, ktoré aj teraz nám kynie zo strany oligarchickej v Uhorsku.“

Ján Čajak sa zámerne podujal na túto náročnú prácu, ktorou chcel osloviť, ako sám hovorí: „Látku čo i trochu obšírnejšiu snažil som sa spracovať pútave, aby ona bola príjemnou četbou našej mládeži. Mal som aj širší cieľ: Podať nie len mládeži, ale aj nášmu ľudu v Amerike žijúcemu príručnú knihu, z ktorej by sa stručne poučiť mohol o dejepise svojho národa. Veď vôbec ľud náš na nepatrné výnimky nevie o dejinách svojich úplne nič. Do mojich dejín uviedol som aj niekoľko odsekov pojednávajúcich o našom vývine kultúrnom a hmotnom. To tiež patrí do dejepisu, lebo len tak je obraz našej minulosti a prítomnosti ako-tak znázornený.“

A skutočne si Čajak dal záležať, zhrnul tu všetko z dejín týkajúce sa slovenského ľudu, od Veľkomoravskej ríše, s kratšími zmienkami o Mojmírovi I., Rastislavovi, Cyrilovi a Metodovi, o panovaní Svätoplukovom, po pád Veľkomoravskej ríše. O Mojmírovi tu jasne ako na dlani uvádza: „Pod týmto časom Mojmír utvrdzoval si usilovne moc vladársku a to tým činom, že vojvodov a kniežatá vo svojej ríši premohol. Takýmto činom moc vladársku v sebe sústredil a ríšu pevnejšie sjednotil. Nepáčilo sa to nemeckému cisárovi, lebo nechcel trpeť v svojom susedstve silnú slovanskú ríšu a preto s veľkým vojskom vtrhol do Moravy roku 846. Mojmírovi odňal vládu, postavil miesto neho za vladára Rastislava, syna Mojmírovho. Pod panovaním Mojmírovým začalo sa šíriť kresťanstvo medzi Slovákmi.“ Údaj, že „pod ním bol postavený prvý kresťanský chrám v Nitre“, je pre mnohých neznámy, o čo je dôležitejší a cennejší, ako i sama kniha. Aj „zjavenie sa Maďarov v Uhorsku je v dejinách Slovanov veľmi významný dej“. Tu si autor posvietil a pútavo, tak školsky, podal zriadenie uhorského štátu, vnútorný stav krajiny a obyvateľstva: „Poneváč Uhorsko bolo ustavične napádané a plienené tu Nemcami, tu zase inými kočovými národmi ako Avarmi, Pečencami a inými, tak stav vzdelanostný i hmotný nemohol sa tak vyvinúť, ako v krajinách viac pokoja zažívavších. Vzdor neprajným okolnostiam v Zadunajsku i v Nitrianskom kniežatstve pôsobením Cyrilovým i Metodovým s kresťanstvom sa aj vzdelanosť šírila, čoho dôkazom je stavba mnohých kostolov a zakladanie kláštorov, potom preklad písma sv. do slovančiny. (…) Rozpadnutím sa ríše veľkomoravskej a uvedením latiny do bohoslužobnej reči, – hlavne skrze sv. Štefana – písomníctvo slovenské a tak vzdelanosť upádala. – Slovenčinu nahradzovala latinská reč.“

Zaujímavým a nenáročným, pútavým štýlom, a pritom na vtedajšie časy dôkladným rozborom, pokračuje vo výklade dejinných udalostí, zahrnujúc rod arpádovský, Matúša Čáka, dobu husitskú…, panovanie Turkov, vzbury poddanské, povstanie Fraňa Rákocziho, panovanie Márie Terézie pokračujúc v dôkladnom podaní informácií po založenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, vývin slovenskej literatúry od Štúrovej doby až po ratovanie slovenských vzdelávacích ústavov atď.

Príloha k dejinám je stať v knihe, v ktorej autor uvádza a pred zabudnutím zachováva historické poetické diela Mor ho!, Nitra, milá Nitra, Spev na Trenčíne, Štúrova reč za slovenčinu, Zvon slobody, Hoj, traja sokoli!, Nuž tedy, Slováci, už spite, Kto za pravdu horí a iné, a to knihe pridáva na kvalite a súčasne potvrdzuje, že pravé hodnoty – hodnotné knižné diela nezanikajú, ba čo viac – pretrvávajú.

Ešte raz teda pripomíname: táto kniha pôvodne vyšla pred 100 rokmi, roku 1914, v Spojených štátoch amerických. Dosiaľ, teda do vlani (2014), sa nikto nepodujal na jej znovuvydanie, keď to úspešne znovu vydalo a pred zabudnutím zachránilo Slovenské vydavateľské centrum. V dávnom roku 1914 (nachádzame v Edičnej poznámke z pera Vladimíra Valentíka) v Spojených štátoch amerických kniha „bola napísaná na objednávku Pavla Jamárika. Knihu vydala Slovenská liga v Amerike, Výbor „Štyroch kníh za dolár“, číslo 1 2 v Pittsburgu, v americkom štáte Pensylvánii, kde bola aj vytlačená v národných novinách. Pre druhé vydanie tejto knihy, ktorá vlastne prvýkrát vychádza v Európe, použili sme exemplár knihy zo Slovenskej národnej knižnice v Martine, ktorý nie je však úplný. Na doplnenie nám poslúžila elektronická podoba knihy, ktorá vznikla na základe zachovaného výtlačku v pozostalosti Ondreja M. Kopčoka (1890 – 1964), vysťahovalca z Báčskeho Petrovca v Clevelande, Ohio. Výtlačok zachováva Indiana University v Spojených štátoch amerických“.

Anna Horvátová