KNIHY: Traja autori a tri poetické knihy

20.feb 2015

KNIHY: Traja autori a tri poetické knihy

Pokúsime sa tentoraz úplne stručne predstaviť čitateľom Hlasu ľudu (a milovníkom krásnej literatúry) troch autorov. A pritom upozorniť na ich knihy, z ktorých dve iba nedávno uzreli svetlo sveta. Ide o knihy poézie Miroslavy Dudkovej a Jána Tazberíka, kým autorkou tretej knihy je novosadská lekárka Berislava Vuleta.

V poetickej tvorbe Miroslavy Dudkovej (1979) cítiť jemný a citový aspekt. Poetka často ťažisko sústreďuje na obraz, ktorý druhotne vytvára pocit, inokedy autorka buduje priamo na pocitoch. Rada pracuje aj s náladami. Veľký priestor dáva všedným náladám dňa, niekedy reflexívnym, inokedy upozorňuje, že sú len povrchom, ktorý má svoje hĺbky. Pominuteľné poryvy, city, nálady a pocity pretavuje do zvečnenej podoby básne. Autorka je pôvodom z Nového Sadu, ale po štúdiu na Slovensku tam aj zostala pôsobiť. Doteraz knižne vydala poému Suchý rok (2003) a zbierku poézie Nahá myseľ (2009). Básne uverejňovala aj v časopisoch Vzlet a Nový život a dostala za ne viaceré ocenenia, začnúc cenami Literárneho Kežmarku v rokoch 1994 – 1997 až po Cenu Maše Haľamovej v roku 2008.

Ján Tazberík, poet, v roku 2012 ocenený výročnou cenou Slovenských pohľadov, sa opäť, ako vo viacerých svojich zbierkach (Pramene svetla, Rozpätie jasu, Interpunkcia svetla), vracia k svetlu ako k prameňu inšpirácie. K svetlu, ktorého lúč dopadne na vnútorný poryv alebo na vzťah, a v tento osvetlený moment sa autor usiluje zachytiť, analyzovať idey, city a polohy osôb svojich básní. Tazberík ako zručný pozorovateľ povrchu vecí aj ich podstaty, šikovne narábajúc so slovami, podáva komplexnú výpoveď. Jeho básne vyvolávajú aj vizuálne predstavy, aj emócie. Okrem klasickej štruktúry voľného verša autor používa i nečlenený text.

Berislava Vuleta je novosadská lekárka špecialistka fyzikálnej medicíny – rehabilitácie a pracuje aj v rehabilitačnom stredisku Domu zdravia v Petrovci. V knihe je vypísaná veľká túžba po vyslobodení ženy z neslobody manželstva a cesta k túžbe pochopiť seba, prijať všetko pozitívne i negatívne, čo nám príroda nadelila. Neobávať sa lásky… Možno sa z tejto knihy niečomu aj podučíte…

 

 

08Dudkova_Pokrceneverse_jpgZa pokrčenou hladinou všednosti autorka nachádza svoj svet

(Miroslava DUDKOVÁ: Pokrčené verše. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2014)

Mladá slovenská (i dolnozemská) poetka a bábkoherečka Miroslava Dudková, ktorá už rad rokov žije a pôsobí v Bratislave, predstavila sa čitateľom novou zbierkou básní Pokrčené verše. Niekoho prekvapí názov básnickej knihy „pokrčené verše“, možno po prečítaní týchto veršov sa radový čitateľ opýta: Prečo sú tieto verše (čím) pokrčené? A keď sa začíta, zistí, že za týmto nepoetickým oslovením skrývajú sa malé drobné priam expresívne poetické verše, ktoré si v tomto nelyrickom, uponáhľanom a neetickom čase hľadajú svojho vnímavého spolučitateľa. Chcú mu zdeliť, že ešte i láska, cit, jemnosť a lyrika na svete žijú, hoci sa nám tragicky zosúvajú tradičné hodnoty a nenahrádzajú sa inými pevnými. Poetka M. Dudková svojmu čitateľovi odkazuje, že z malých, drobných a každodenných vecí sa dá nielen napísať dobrý verš, ale ním odhaliť aj seba, porozumieť času, v ktorom žijeme, všímať si drobné kamienky a sledovať poeticky svet, ktorý sa uberá niekam do neznáma a v ktorom i poetka hľadáva a nachádza svoje stopy… Je v nich skryté i ženské jemné tkanivo srdca, lyrické rozjímanie o láske, ako dare nebies, o hodnotách a nehodnotách súčasníkov, prírode… Sú to malé komorné záznamy citlivej poetky, ktorá sa neuspokojuje iba s prvým povrchovým náterom jeho farieb, ale za pokrčenou hladinou všednosti, nachádza svoj svet a jemne poeticky nám o ňom píše… Pokrčené verše sú sťa malé organové skladby – poetické miniatúry, ktoré umelec vytvoril v dotyku so svojím bytím. Poetka Mirka Dudková v najnovšej zbierke Pokrčené verše pokúsila sa na hutnom priestore verša zachytiť mnohorakosť poetického slova.

 

 

Miroslava Dudková

27.

 

strážcovia nákupov

od rána striehnu

čudujú sa

že tu stojím

že opätky minisukňu nemám

ani umelé vlasy riasy

a iné krásy

že

iba stojím

a píšem

plním papiere

ozvenou písmen

bez otázok

bez bodky

svalnaté otázky

ich svrbia pod nosom

na chvíľu nepozerať na

farebné lákadlá iných paničiek

musia pozerať na papier a pero

na moje pokrčené verše

ako na zázrak

 

 

32.

 

naťahujem sa za tebou

v šere náhod

 

rodokmeň mám

v kľúčoch

rozum

v mobile

budúcnosť v diári

 

ponáhľam sa

aby som nezmeškala

ani jeden okamih

spontánnej krásy

naháňam sa

aby som stihla

zachytiť ťa

v tieni

kabelky

kostýmov

kulís

rekvizít

 

aby som sa prirodzene

nadýchla

vône

života

nahraného

                            (Pokrčené verše)

 

 

 

08Tazberik_Spodny-bod-svetla_jpgTúžba spoznať nedostupné stránky svojho bytia

(Ján TAZBERÍK: Spodný bod svetla. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2014)

Ján Tazberík v období rokov 1965 – 1968 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Rimavskej Sobote. V rokoch 1971 – 1976 študoval filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1976 – 1977 pôsobil na Katedre marxizmu-leninizmu Vysokej školy technickej, 1977 – 1980 na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK, 1980 – 1984 vo Výskumnom ústave kultúry, 1984 – 1985 znova na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK, 1986 – 1991 v Literárnovednom ústave SAV, 1992 – 1993 konateľ v TCS, s. r. o., od roku 1993 pracovník a neskôr riaditeľ Národného osvetového centra v Bratislave (do roku 2012). Od roku 2012 je tajomníkom Spolku spisovateľov Slovenska. Debutoval básnickou zbierkou Pramene svetla (1977), po nej vydal zbierky Rozpätie jasu (1983), Interpunkcia svetla (1990), Spod hladiny kameňa (2012). Spolu s V. Brožíkom napísal monografiu Dialektika umeleckej kultúry (1988).

Súčasná slovenská poézia v poslednom období najmä v rokoch 2010 až 2014, keď ide o nové knihy, sa má čím pochváliť. Niektorí autori sa dopracovali k vrcholkom súčasnej slovenskej poézie (J. Zambor, D. Podracká, M. Haugová, E. Farkašová a i.), kým zasa z najmladších autorov svoj talentovaný poetický hlas zúročila mladučká Ingrid Lukáčová a zo strednej generácie Ján Tazberík. S poéziou Jána Tazberíka som sa dosiaľ stretla iba časopisecky, jeho analytická sebereflexia sa v najnovšej piatej zbierke plne vykryštalizovala na meditatívnej lyrickej tvorbe s jasným filozofickým odkazom. Je to poézia tvorcu – súčasníka, ktorý hľadá svoje pevné miesto v neistote a v marazme času. Je tu i túžba lyrického hrdinu spoznať nedostupné stránky svojho bytia a mnohorozmernosť tvorby, preto si nastavuje zrkadlo a analyticky až pitevne rozleptáva svoje vnútro a hľadá priestory i medzi riadkami veršov. Preto vnímavého čitateľa neudivuje otázka básnika: „Kto som ja, čo píšem a kto je ten druhý?“ K bytostným otázkam človeka básnik nastavuje vlastné zrkadlo a poznamenáva: „Ak treba cediť krv, slová si ma nájdu!“

 

 

Ján Tazberík

ŤAŽKÉ ČASY

 

Ešte som tu, ak píšem: jadeit,

slovo

mlčanlivo zelené a kamenné.

Ty si môj voľný lístok, jadeit,

nemám iného príbuzného medzi kameňmi:

presviedčam ťa –

hľadíš ako pes so zelenými očami

k obzoru.

Odhrniem z teba

piesok a hlinu, a vyvrie zelená dažďová voda.

Ale farbu neprepustíš.

Neveríš tomu.

Ťažké časy trvajú.

Byť kameňom to nie je ale to, o čom píšem.

O tom nepíšem.

 

 

ČOSI INÉ

 

Povedal som – písanie nie sú pľúca, močaristá štruktúra tela,

dýchanie alebo čo k tomu priľahne: tenká priľnavá blana, pleu-

ra palmonalis, vlhkosť alebo mazľavá pleurálna tekutina, hlad-

ké vzájomné kĺzanie slov, kalná podstata sna. Lebo písanie je

čosi iné. (Zadýchavam sa, ohováram; mám na mysli vodnatú

tautológiu papiera alebo frontálny útok pomedzi slová, praska-

nie aorty). A pretože niektoré cesty prechádzajú nehostinnými

krajmi, je potrebné ticho našľapovať medzi riadkami, prechá-

dzať ďalej oblúkom a vyplavovať sa slovami z hnijúcich vôd tela.

Povedal som, že písanie nie sú pľúca, močaristá štruktúra tela,

dýchanie alebo to, čo k nemu priľahne. Povedal som – a potom

ešte čosi iné…

                                                                       (Spodný bod svetla)

 

 

 

Prejsť cez očistec po rozsobáši

(Berislava Vuleta: Vi (Idemo dalje…). Novi Sad : Vydavateľstvo Symbol, 2007)

„Odpúšťam sebe, že som ho prinútila žiť so mnou…“ napísala autorka Berislava Vuleta vo svojej lyrickej próze Vy (Ideme ďalej…). V nej sa dočítame, aká bola dlhá cesta dvoch, troch duší, niekoľkých priateľov, a najmä manželského páru, ktorý musel prejsť cez očistec po rozsobáši, aby pristál na pevnom pobreží slobody a vyzdravel z okov neslobody. K tomu sa v tejto lyrickej knihe dočítate, ako je to dostať sa z tmy na svetlo, sú v nej i trefné citáty obľúbených autorov svetovej literatúry a filozofie Východu a Západu, úvahy o malom princovi, citované sú i čínske bájky, ľudová múdrosť a porekadlá, ale i poznámky zo svetového úvahového relikviáru. Vypísaná je tu veľká túžba po vyslobodení ženy z neslobody manželstva a cesta k túžbe pochopiť seba, prijať všetko pozitívne i negatívne, čo nám príroda nadelila. Neobávať sa lásky… Manželstvo, ktoré nieslo okovy tradície, pokoruje ženu a je z nej ne/bytosť bez práva na vlastný život, na vlastnú vôľu a slobodu… Kniha, ktorá hovorí aj o temných stranách ľudskej duše a najmä o tradičnej výchove na týchto našich priestoroch!

                                                                                                                                                  Viera Benková

 

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs