Kus detvianskeho srdca Krnáčovho v ľudovom remesle

V jeden horúci augustový víkend v Hrušove sa konala Hontianska paráda a na nej jarmok remesiel. V túlavých topánkach sme šliapali hore-dolu po lazoch, aj kopcami-nekopcami stredom dediny, kde tiahli rady početných remeselníckych stánkov. Fotili sme, rozprávali sa s majstrami, obkukávali, ohmatávali. V tom dobehne Janko Slávik z Kysáča, dobrý kamarát a – celou dušou folklorista.

– Poď, zoznámim ťa s Jánom Krnáčom, – vraví a už ma ťahá za rukáv, – musíš o ňom napísať do novín, pani novinárka.

– Dajsamisvete, keď nám známi majú „rozkazovať“, o čom písať, – usmiala som sa, ale hneď aj bežala za ním. Keď sme sa dostali pred stánok pána majstra Jána Krnáča z obce Krné, ktoré patrí mestu Detva, museli sme uznať, že ten náš známy folklórny choreograf predsa mal pravdu. O tomto umelcovi, ktorý sa činí v kožiarskych výrobných odvetviach, akým je remenárstvo, prackárstvo či brašnárstvo, treba šíriť zvesti. Ihneď sme si prisadli k sedemdesiatpäťročnému majstrovi, ktorý sa už vyše štyridsať rokov venuje svojmu remeslu. Zapojili sme diktafón a blikajúce červené svetielko ukázalo, že nahrávame krásnu nárečovú detviansku reč, ktorá je taká blízka tej našej materinskej (kulpínskej, aby sme boli presní).

– My sme boli piati bratia, – začína príbeh pán majster, – starší dvaja bratia boli umeleckými majstrami. Jeden robil detvianske vyrezávané kríže a fujary a druhý výrobky z kože, tak som sa pri nich a od nich priučil. Musím povedať, že sme ťažko vyrastali, lebo otec mal poľnohospodárske gazdovstvo, na ktorom sa tvrdo pracovalo. Ale môžem ďakovať otcovi a Pánu Bohu, že nás naučil poctivej práci, lebo aj v tejto mojej práci nemôžete nič oklamať – všetko sa vidí a všetko sa pod prstami cíti. Musím zdôrazniť, že ja som vyučený strojár, opravoval som obrábacie stroje, akým je napríklad sústruh. Viete, aj moje povolanie bolo také, že som musel presne robiť, a to na stotiny milimetra. Dokonca, ja sám som si vyrobil všetky rezničky, rydlá a iné náčinie, ktoré používam pri výrobe opaskov a iných predmetov z kože.

– Čo všetko vyrábate? – pýtame sa, ale už predtým nám do oka padla krásna kožená taška, ktorá by sa veru hodila aj do roboty.

– Opasky, pastierske a bačovské kapsy, kanistre, krpce, – napočíta náš spolubesedník. – Napríklad, opasky sa robia podľa regiónu: Podpoľanie má trojprackové, Liptov štvorprackové, a niekedy až päť – šesť praciek.

– Jánošík, i keď je z Terchovej, keďže bol na Liptove, mal päťprackový opasok, – pridáva sa do rozhovoru Janko Slávik.

– Ale robím podľa žiadosti, – pokračuje Krnáč, vyobliekaný do krásnej detvianskej košele. – Naposledy som robil celý komplet štvorprackových opaskov pre folklórny súbor Lúčnica. Ale spolupracujem aj s maďarskými súbormi, ba dokonca aj s vašimi z Vojvodiny, – žmurká na nášho spoločného známeho z Kysáča.

Nielen tanečníci a hudobníci nosia opasky „značky“ Krnáč, ale aj princ Charles, ktorému pri návšteve Banskej Bystrice oficiálni predstavitelia tohto stredoslovenského mesta darovali práve majstrov Krnáčov opasok. Stretol sa vraj aj s anglickou kráľovnou, o čom svedčí spoločná fotografia, ktorú nám hrdo ukázal. Bolo to pri jej návšteve Popradu, kde zorganizovali remeselnícky jarmok s dvadsiatimi vyberanými remeselníkmi Slovenska. Medzi nimi bol aj majster Krnáč.

Ako sa tak rozprávame, nejeden okoloidúci sa zastaví a pýta sa na zdravie pána Krnáča, lebo nielen folklórne súbory, ale aj mnohí „obyčajní“ ľudia vlastnia jeho výrobky. Vtom sa pri stánku zastaví sympatická ženička. Vidno, že sa dobre poznajú. Náš spolubesedník nám hneď objasní, že ide o Janu Kucbeľovú, ktorá vlastní predajňu ľudovo-umeleckých výrobkov v Detve, do ktorej aj on dodáva svoje výrobky. Ona sama nám vysvetlila, o akú firmu ide.

– Partu, tak sa nazýva firma, som založila pred 23 rokmi ako predajňu, ale po troch rokoch existencie sa splnili podmienky na to, aby v rámci nej pôsobila aj krajčírska dielňa na výrobu ľudových krojov, – hovorí bývalá folkloristka, ktorá vyrastala v autentickom prostredí na lazoch. Vraj ju často ani rodina, ani bezprostredné okolie nechápalo, a to pre jej „neprimeraný“ vzťah k ľudovému kroju – vlastní početné kroje a až 150 rôznych detvianskych opleciek. V sebe si pomyslíme, ako dobre, že sa jej podarilo spojiť záľubu s prácou na živobytie. Ako dobre, že sa jej podarilo splniť sen.

Aj Jánov Krnáčov sen sa splnil. Už vie, že náčinie, ktorého by vraj bola škoda, keď on sám sa pominie, bude mať kto zdediť. Jeho synovec sa už dobre priučil remeslu, ale aj vnuk sa začína oň zaujímať. Takže o pokračovateľov tradície Krnáčovho kožiarskeho remeselníctva nie je núdza.

– Vždy im pripomínam, že do každého predmetu musia dať kúsok svojho srdiečka, iba potom to budú kvalitné a rozpoznateľné výrobky. Výrobky s dušou…

V. Dorčová-Valtnerová